To je veľmi zavádzajúca krátka odpoveď. Život bez dôvery nie je slobodný, je to znak strachu. Chápem, že sa to vzťahuje na tvorivý proces a tam platí, že svoj si iba vtedy, keď ťa akože nikto a nič neovplyvňuje, je to však iba ilúzia, umelý konštrukt. V realite neexistuje také izolované prostredie, aby na myslenie i konanie nemalo vplyv. Preto si myslím, že naopak je dôležité dôverovať, ale zároveň limitovať vedome mieru ovplyvňovania. Napríklad dôverujem hudobníkovi, ktorý hlása, že pódiové hranie je nezastupiteľná zložka rozvoja hudobníka, pretože som si to aj empiricky vyskúšal a mám rovnakú skúsenosť. Keby som mu neveril, neveril by som ani sám sebe. Rovnako dôverujem notovému zápisu, je to dohodnutá sústava znakov a pravidiel na ich zápis slúžiaca na zaznamenanie hudby. Keby som nedôveroval, sotva by som ju mohol použiť v tvorivom procese. Heslo nikdy nikomu never skrátka neodráža realitu a ani ho nepovažujem za univerzálne platné. Tvorivá sloboda sa prejavuje práve v tom, že čomusi dôverujem (primárne samému sebe) a vychádzam (aj) z toho. Samozrejme, rozumiem tvojej argumentácii, len si myslím, že nie je odrazom "nikdy nikomu never". Naopak, hovorí "dôveruj, ale preveruj."