Profil uživatele gunslinger
Recenze:
Truth and Janey / Erupts! (Live)
| 2014-06-01 | Pokiaľ si myslíte že album No Rest For The Wicked od Truth and Janey je nesmierne brutálna nahrávka neskrotného hard rockového proto metalového tria tak vás budem musieť sklamať. Oproti tomuto zvukovému peklu to je iba rádiový popík.
Štúdiové skladby s prvého albumu ,druhý som zatiaľ nemal tú česť počuť, majú tú správnu „1970“ šťavnatú zvukovú chuť ktorej vládli takéto podobné, zväčša, jedno albumové formácie. Ono v podstate nešlo o nič iné iba o to vytočiť na maximum volume na kombách nahrať to a vydať. Za najbrutálnejšiu a najhlasnejšiu skupinu podobného ranku považujem Iron Claw, skupín podobného štýlu je v podstate viac ale táto formácia sa ma dotkla asi najviac. No a tým chcem povedať na koncertoch museli používať väčšiu aparatúru pridali zvuk a gain na aparatúrach čo im zbrutálnelo hudbu. Hučí to chrčí to, spätná väzba sa chytá takmer v každom momente. Každá skladba má sólo komplet improvizované. Proste sa zahrá naučená časť a potom sa jamuje do zomdletia veľmi hlučnou formou. Gitara si seká všeličo možné, basa duní svoje sonické hlukové steny. Chudáka bubeníka počuť najmenej, hoci sa snaží a koncert zásobuje poriadnymi strelami do bubnov, nedokáže strunové nástroje prehlušiť. Erupts! Počúvam pomerne častejšie ako no rest. Poviem pravdu, mne sedia agresívnejšie verzie ich skladieb oveľa viac. A aj zvuk je „relatívne“ dobrý. Netvrdím že ide o niečo extra ale keď si to poctivo prirovnám k inými post vydaniami takýchto rare skupín, ide o lepší priemer.
Je viac než zaujímavé že v niektorých rýchlych častiach, bolo ich pomenej ale sú tam, ich hudba akoby bola priamo vystrihnutá NWOBHM. Ako som už spomínal nahrávka vznikla v sedemdesiatom šiestom takže ide skôr o náhodu. Možno tu badať zrod či pomalí príchod nastávajúcej metalovej éry. Samozrejme ide o moju konšpiráciu ale niekde sa tieto veci začať museli. Ináč ide o poctivý Hard rock zo všetkým čo k tomu patrí.
Názov tohoto diela presne definuje podstatu a obsah, dokonca aj ten výkričník je na mieste. Je to zvuková erupcia s ktorej by nejeden konzument komerčného rádia chytil rapeľ. Keby mu takéto niečo pustili miesto jeho klišoidného donekonečna sa opakujúceho bordelu na ktorý je navyknutý, tak by sa na moment prebral........... a...... naladil by si iné rádio.
» ostatní recenze alba Truth and Janey - Erupts! (Live)
» popis a diskografie skupiny Truth and Janey
System of a Down / Toxicity
Je viac než zaujímavé ako si ľudská myseľ dokáže zapamätať melódie ktoré sa vôľou človeka nedokážu vymaniť na povrch. Niečo si „pohmkávam“, pískam, s pocitom Déjà vu, že som to už niekde počul. Mne, človeku ktorému ide mozog explodovať s toľkej napočúvanej hudby, sa to deje skoro každodenne. Beriem to už ako rutinu. Možno sa to zdá byť prehnané ale uisťujem že to tak je. Stalo sa mi že som hral, na gitare, nejakú melódiu ktorú som mal s istou v prstoch ale ani za nič som si nespomenul kedy som sa ju naučil a od koho je.
Práve táto pohnútka ma vrátila späť k tomuto albumu. Iba s tým rozdielom že som si spomenul na interpreta ktorý mi hral v hlave. Toxicity som naposledy počul v roku 2006 možno 2007. To som na základnej s partiou kamarátov doslova „zjíždel“ každodenne do zbláznenia. Keďže som nemal okolo ľudí ktorý by ma zásobovali DOBROU hudbou. Nemal som internet tak som sa musel uspokojiť s nahrávkami ktoré som mal. Nejaký Zeppelin, Hendrix a plnú p*** Iron Maiden, pretože to vtedy počúval každý, ktorý sa mi neskoršie sprotivili. S príchodom ďalších nahrávok som na SOAD úplne zanevrel a odvtedy som ich takmer vôbec nepočúval. Respektíve si nepamätám že by som si sám od seba pustil nejaký album. Netvrdím že som s tejto hudby vyrástol, skôr som bol nimi prežraný.
To už prešlo zopár rokov. Dneska mi na um vzišla úvodná Prison song, a tak som neváhal a s nostalgie som si vypočul celí album. Pamätám si že so svojimi spolužiakmi dlho dumal nad tým do akého žánru zaradiť SOAD. Dneska, vo svete plného wikinteligentov sa to bude zdať smiešne ale staršie ročníky to určite pochopia, obmedzený našimi hudobnými trinásť, štrnásť ročnými poznatkami sme sa na tom nedokázali jednoznačne zhodnúť. Na metal tam bolo príliš veľa jemných miest. Miatli nás aj polohy hudby blízkeho východu. Malo to taký svojský štýl že sme to brali ako nový hudobný žáner. A tým sa konečne dostávam k rozboru diela a nechávam svoje príhody s mojej minulosti bokom. Progresívnosť tomuto druhu metalu nemožno uprieť ale bol by vyslovene hriech ju škatuľkovať do progresívneho metalu ktorý má dneska jasný hranicami ohraničený štýl, a nie že nie !!! Takisto nejde ani o nejaký iný striktne definovaný žáner metalu. Nejde o žiadny Metallicovský trash, ani S.D.I troj akordový speed a už vonkoncom nie nudný a chladný dream Theaterovský art. Polohy SOAD sa menia ako škála s najnižšími a najvyššími hodnotami. Raz to hrá jemne, ticho a v momente sa to premení na zvukovú stenu podladených gitár, agresia strieda pohodu a tak ďalej. Dneska ma tento ich svojský štýl až tak neberie, človek sa mení, vyvíja, tie isté tóny počuje jednoducho inak ako predtým. Hoci sa mu s pamäti vynárajú presné znenia skladieb, znejú mi dneska inak. Od Toxicity sa mi vtedy viac páčil už iba MEZMERIZE ktorý som odvtedy nepočul takže neviem ako by som sa k nemu postavil dnes. Toxicity je album ktorý prišiel s niečim novým a hoci som zástancom starej poctivej Hard rockovej hudby, SOAD plne uznávam, zobrali mi riadny kus detstva.
Nostalgické štyri hviezdy. Dal by som aj päť ale nostalgický opar po viacerých vypočutiach spľasne a zostane zase iba hudba.
» ostatní recenze alba System of a Down - Toxicity
» popis a diskografie skupiny System of a Down
Kansas / Leftoverture
| 2014-05-23 | Mňa, nezanieteného poslucháča progu, tento album vôbec neoslovil. Hudba bez akéhokoľvek chytľavého bodu ubieha a nič s toho. Dokonca by som to ako progresívny rock neidentifikoval nebyť nekonečného zdroja múdrosti „inetrnetu“. Keď vynechám poslednú progovú skladbu tak mi Lefoverture skôr evokuje nejaký pop-rock s osemdesiatich rokov ktorý v sebe obsahuje zhodou náhod aj tvrdšie prvky, riffy ale stále tam počuť pokusy o hitovosť, čo je určite iba moje zdanie ale aj tak. Skrátka a dobre keby niekto bez absolútnej nevyhnutnej neznalosti pustil tento album bez záverečnej skladby, je pravdepodobné že by som vsadil aj vlastnú dušu na to že ide o nahrávku s osemdesiatych rokov a nemal by som vôbec strach že prehrám... Ten zvuk je taký plochý, bicie sú na niektorých miestach tak duto čvachtajúce že aj teraz mám pochybnosti.
Titulnú skladbu, jediná ktorá sa mi naozaj páči, som prvý krát počul v nejakom rádiu keď som brigádoval na stavbe. Teraz už chápem prečo takéto veci nepúšťajú bežne do éteru. Než by som sa sústredil na tlačenie fúrika plného betónu hore pieskovým kopcom tak som sa započúval do tej skvelej piesne. Cítil som z nej 80´s aj vtedy, ale beztak ide o vynikajúcu titulnú vypalovačku plnú silných momentov. O akého interpreta išlo som sa dozvedel až o niekoľko rokov neskôr, náhodne.
Skôr ako obsah albumu mi vadí forma akou to nahrali. Klávesy sú tu, spolu zo zbytočnými efektami, to úplne najhoršie. Miestami ani ten Hammond neznie ako poctivý Hammond. Syntetizátory všemožných zvukov to tu úplne potopili. V záverečnej Magnum Opus sa to dá ako tak prehltnúť ale inde to je skaza, nie pastva pre uši. Takže až na dve skladby, prvú a poslednú, to ide mimo mňa. Progresívny rock počúvam sviatočne. Takže až ten sviatok nastane určite si pustím niečo iné.
» ostatní recenze alba Kansas - Leftoverture
» popis a diskografie skupiny Kansas
Emerson, Lake & Palmer / Brain Salad Surgery
| 2014-05-18 | Pri mojej recenzii na album TARKUS som spomínal že ma u Emerson, Lake and Palmer celkom zaujala biomechanická zvuková maľba plná neopočúvareľných nápadov, zvratov a nečakaných variácií. Dá sa povedať že u Brain Salad Surgery platí to isté iba s tým rozdielom že až tak explodujúco nápadité mi to nepríde, áno má to svoje silné stránky, chaoticky evokujúcu postapokaliptickú víziu civilizácie zotročenej strojmi.... Hudba presne vystihuje geniálnu maľbu obalu od Hansa Ruedi Gigera, nech mu je zem ľahká, hlavne skladba Toccata a Karn evil 9. Ide o hudobnú formu ktorá nie je tak úplne určená pre mňa. Celé toto Gigerovské nadšenie s jeho obrazov k väčšej dokonalosti dotiahla paradoxne švajčiarska skupina, Giger bol tiež švajčiar, Islands, spieval tam napríklad spevák hardrockovej skupiny Toad, ktorá to zvukovo dotiahla do nepredstaviteľného šialenstva. Pocit ktorý vo mne vyvolali Giger a Islands u mňa obrazovo dokázal vyvolať iba film Ridlieho Scotta ALIEN. (ostatné blockbusterové pokračovania už za veľa nestáli)
Brain Salad Surgery si často nepúšťam. Je to hudba na ktorú musím mať chuť a to často nedostávam. Vadí mi tu dosť ten otravný piskot syntetizátora, je to aj v iných albumoch ale tu je to otravné ako dotieravý komár ktorý poletuje nadomnou poletuje o pól tretej ráno. Dokonca ten synťák aj tak podobne znie. S aranžmánom sa veľmi nezdržovali a ani s tým čo mali sa veľmi nepohrali, nie že by som to kritizoval ale od ELP čakám komplikovanejšiu hudbu. Milo ma prekvapil fakt že tu má gitara na „Elpovské pomery“ celkom pomerne slušne, veľa, vyhradeného miesta, a nehrá iba nejaké trápne vyhrávky alebo krátke sólo ale že seká aj zaujímavé riffy.
Pomerne a relatívne nepočúvateľné to pre mňa nastáva niekde v polovičke Karn Evil 9 kde to zachádza už do prílišného jazzu, potom sa to premení na noir soundtrack, spomalí začne si len tak vyhrávať do toho sú namiešané všemožné zvuky. Ide to mimo mňa. Pri konci keď nastupuje spev sa opäť chytám ale celí tento album mi príde aj tak strašne nevyvážený.
» ostatní recenze alba Emerson, Lake & Palmer - Brain Salad Surgery
» popis a diskografie skupiny Emerson, Lake & Palmer
Beatles, The / Kinfauns - White Album Demos (bootleg)
Tento bootleg, pretože o nič iné sa nejedná je to iba bohapustí bootleg, je zaujímavý tým že drvivá väčšina skladieb bola nahraná až po vydaný White albumu z roku 1968. Po vypočutí som mal taký vnútorný pocit že ide o demá ktoré predchádzali nahrávaniu, nie že by To Beatles potrebovali ale jeden nikdy nevie. Podľa bookletu, ktorému neverím ani trochu, po internete prúdi mnoho iných verzií týchto nahrávok, recenzujem verziu ktorá sa nazýva: BEATLES HOME TAPES FIVE: Complete home recordings 1968 Esher demos. Má 27 skladieb 1-23 boli „vraj“ nahraté 20-29 mája 1969 nasledujúce 24-27 boli nahraté v období máj-jún 1968. Keďže po internete sa pohybuje množstvo verzií, našiel aj odvážne znejúci názov White Album Unplugged, relevantne sa neviem oprieť o žiadnu verziu. Je viac než očividné že nahrávky neboli stvorené za cieľom komerčného využitia. V nahrávkach počuť odviazanú atmosféru ľudí ktorý sa v pohode bavia, počuť búchanie lyžičiek o taniere, hrá sa tu napríklad na elektrickú gitaru odpojenú od aparatúry, proste ide o neformálne hranie pre radosť, sem tam sa niekto pomýli, zasmejú sa a tak. Kvalita zvuku nie je nejako oslnivá, praská to šuští to, mono zvuk starej pásky kvalitu nezaručuje nie je výnimkou ani ten ťahavý zvuk zničenej pásky, myslím ten vlnivý zvuk kedy rýchlosť pásky spomaľuje alebo zrýchľuje z hudby akoby prúdili vlny. Musím ešte raz upozorniť nešlo o komerčné nahrávky, to len kapitalistické oči zbadali niečo s čoho ich začalo bolieť srdce. Chamtivosť vydala tieto nahrávky na pult. Neštítil som by som sa keby Beatles v tom období zo srandy nahrali nejaký unplugged svojich nahrávok, zlý nápad by to nebol iste by sa plno Beatlsofilov potešilo. Chvíľku som sa pohrával s myšlienkou brať tieto smeti za normálny unplugged, ale uvedomil som si že klamem iba sám seba.
Nazval som túto nahrávku smeťami. Je to hanlivé to beriem ale ide o bordel, ktorý sa síce počúva dobre a mnohé skladby by ako unplugged obstáli aj vo White Albumu, Avšak zo všetkými pozitívami aj negatívami tento zhluk domácich nahrávok nemá v oficálnej diskografie Beatles čo pohľadávať.
S nahrávky prúdi taký intímny pocit akoby Beatles hrali pre poslucháča. Táto atmosféra osobitosti a spoločenskej prirodzenosti je veľmi príjemná. Môj osobní problém je ten že u mňa to dlho nevydrží, na mňa je 27 skladieb príliš veľké sústo, takých 15 skladieb sa dá potom sa už nedokážem tak sústrediť. Ale to je iba môj subjektívny problém, proste som navyknutý na 40 minútové albumy.
Suma sumárum, neviem sa vcítiť do fanatických Beatlsofilov ktorý tieto skladby nepoznajú ale pokiaľ mne (človeku ktorý má rád tvorbu Beatles ale s ich albumov si dosť vyberá a sólovky bývalých členov obchádza oblúkom ) Páči a svojim spôsobom ma to milo prekvapilo tak takýmto ...filom padne údivom sánka. Otázne je iba to do akej miery je jedinec ochotný venovať čas takýmto odpadkom, sám som na vlastnej koži okúsil aké to je začať si s bootlegmi, najprv iba jedno CD potom dve a už to ide ako na bežiacom páse. Ja som to radšej hneď na začiatku sekol túto niť nikdy nekončiaceho trápenia a takýmto nahrávkam sa vyhýbam.... No nájde sa sem tam nejaké to jedno CD a potom aj dva čo za to stoja.. Ale investovať do toho NIE !! Nebudem podporovať bez tak chamtiví kapitalizmus. Ide tu predsa o stretnutie kamošov ktorý si spolu iba zahrali, nič viac.
» ostatní recenze alba Beatles, The - Kinfauns - White Album Demos (bootleg)
» popis a diskografie skupiny Beatles, The
Black Widow / Sacrifice
V celej nahrávke Sacrifice ma najviac fascinuje fakt že hudba tu má doslova hmatateľnú atmosféru starovekosti. Akoby som sa vrátil späť v čase niekoľko tisíc rokov, do kresťanstvom nedotknutého sveta, a v meste Uruk si popíjal s Gilgamešom s jeho najlepších vín a ochutnával slasť jeho najkrajších žien. Tak ale aby som uviedol vec na pravú mieru texty, až na prvú skladbu, sú pomerne dosť náboženské je to poriadna dávka okultistickej hudby s bezbožnými flautami na aranžované tak aby vystrašili každého nasledovníka Ježiša Krista do morku kosti. Je to však iba pokračovanie prírodného náboženstva ktoré tu bolo pred kresťanstvom už dávnejšie a bolo krvavo potlačené "pánbíčkářami" ale dejiny nechám radšej tak. Zameriam sa na hudbu ktorá je veľmi zaujímavá.
Je to svojim spôsobom veľmi zaujímavá zmes progresívneho rocku miestami siaha do folku ale nájdu sa tu aj elektrické gitary aj sláčikové nástroje či saxofón a orgán ktoré spolu tvoria zaujímavú zmes. Dokonca aj tie prakticky smutnejšie baladické polohy mi pripadali nepokojné a čarodejnícke. S týchto dôvodov sa jedná o veľmi originálnu a pestrú muziku ktorá svojim obsahom predčí hocijakú Satanistickú death-metalovú skupinu ktorá nechápe hlavnú podstatu ich kultu ktorý vzývajú, často ovplyvnení médiami, alebo inými umeleckými dielami ako filmami atď. Možno to vyznie že tu trepem dve na tri ale nie je to tak keďže som sám hral v jednej takej NAZI-Death-metalovej kapele a za pár týždňov som bral nohy na plecia ako som len vládal.
Spojitosť s Black Sabbath nemá cenu rozpitvávať keďže sa jedná o inú ligu, vlastne o úplne iný šport. Neviem už presne ktorý s členov originálnej zostavy Black Sabbath, myslím že Bill Ward alebo Geezer Butler, v jednom rozhovore pre BBC povedal že oni to celé brali ako srandu bolo to pre nich lepšie ako pracovať v továrni. Z hudby Black Widow však srandu necítim rovnako ako s pekelného obalu ktorý presne vystihuje pochmúrnu a temnú atmosféru celého albumu.
Každý zbožný človek ktorý verí v prozreteľnosť jahveho a žije podľa učenia rabbi Ješua by sa mal tejto bezbožnej nahrávke vyhnúť veľkým oblúkom.
» ostatní recenze alba Black Widow - Sacrifice
» popis a diskografie skupiny Black Widow
King Crimson / In the Wake of Poseidon
In the wake of Poseidon som po prvom vypočutí veľmi nadšene neprijal. Niektoré miesta sú na prvýkrát veľmi ťažko poslucháčsky uchopiteľné. Jedná sa pri najmenšom o náročnú hudbu ktorej treba venovať čas a nie ju počúvať ako backround music. To tak nefunguje. Keď som sa k tomu vrátil a zo sústredením som si to vypočul viac krát, a ako inak som objavil tú magickú silu týchto nahrávok v ktorých sa každým novým vypočutím dá nájsť niečo nové. A potom sa to už nedá nemať rád.
Na tejto nahrávke ma priťahuje hlavne všadeprítomná zvuková pestrosť ktorá sa svojim spôsobom odpútava od tradičnej koncepcie rockovej hudby . Pokojné pomalé pasáže plné naturalistickej atmosféry, tá flauta tam náramne zapadá, ktoré sa vymykajú bežnej produkcie, sa miešajú s rýchlymi, jazzom napustenými gitarovými experimentálne ladenými vyhrávkami. Ktoré vypúšťa ako inak elektrická gitara. Ale nechýba tu ani krehká akustika ktorá tu má špeciálne pre seba vyhradenú jednu skladbu. Nahrávku plnú emócií ešte viac stupňuje nádherná hra s mellotronom. Než nejaké pojmy by som tu chcel skôr ozrejmiť moje dojmi. Zo začiatku som nedokázal stráviť skladbu The Devils Triangle. Negatívne som vnímal tie nesúrodné, v skutku náhodne generované zvuky, v niektorých progresívnych skladbách to nedokážem prehltnúť doteraz, Jediné čo sa mi na tom naozaj páčilo bolo v tretej minúte vyústenie melltronu do pekelnej hry (lesného?) rohu akoby vystrihnutého z vojnovej scénky Pána Prsteňov, až neskoršie som uchopil ostatné, nazval by som až experimentálne, substancie tejto suity.
Aby som uviedol na pravú mieru môj vzťah ku King Crimson. Som zástancom kvalitatívneho, nie kvantitatívneho, počúvania takejto hudby. Radšej si vypočujem 10 krát jednu nahrávku prog-rockovej hudby ako 1X desať albumov. S toho dôvodu mám od Crimsonov napočúvanú iba prvú trojicu albumov. Takže hodnotím iba z mojich doterajších skúseností. Prvú a tretiu nahrávku radím v mojom imaginárnom rebríčku o niečo vyššie, hudba sa mi v nich páči o niečo viac, i keď mi je trocha ľúto že v treťom Lizard už nespieva Greg Lake. Nie že by to bolo nejako zásadne počuť, cítiť či badať ale je to moja sila zvyku pri ktorej nemám moc v láske neustále sa obmeňujúce zostavy, avšak hudobný obsah je vynikajúci s tým sa nebudem priečiť... HODNOTENIE 3,5* ktoré zaokrúhlim samozrejme hore.
» ostatní recenze alba King Crimson - In the Wake of Poseidon
» popis a diskografie skupiny King Crimson
Dust / Hard Attack
| 2014-04-28 | V jednom rozhovore gitarista Richie Wise prezradil že sa im síce nahrávanie prvého albumu zdarilo a s hudbou boli všetci členovia spokojný no nebolo to to pravé orechové keďže štúdio v ktorom sa zrodil prvý album nebolo technicky vybavené podľa ich predstáv. Pri nahrávaní druhého albumu sa však štúdio vynovilo. Jeho a basgitaristu menom Aarson začala baviť práca producenta. Nakoniec sa nimi stali. Basák si napríklad zapisoval party ktoré sa nahrali vymýšľali nové aranžmá a pestrejšie vypĺňali obsah skladieb. Kenny Aarson v jednom rozhovore prezradil že na prvom albume sa všetci traja snažili vydať zo seba maximum, každý z nich chcel byť líder chceli hrať ako Cream, Hendrix Experience či Jethro Tull... Avšak na druhom albume sa viac sústredili na postprodukciu a prepracovanosť skladieb. Prvý album je heavy rocková šialenosť druhý zase fantastický melodický rock plný fantázie čo s tejto skupiny robí jedno z najzaujímavejších zabudnutých zoskupení aké kedy v sedemdesiatich rokoch hrali( a hralo ich vtedy zaujímavú hudbu viac než dosť).
Originálnosť a zaujímavá hra s melódiami, uvoľňuje v poslucháčovi fantáziu. Pridané sláčiky a klávesy k zaužívaným gitarám a bicím nástrojom tento dojem spolu s barbarským obalom ,ktorý predbehol Molly Hatchet o pár pekných rokov, iba zosilňujú. Niektoré momenty zapadajú do progresívneho rocku no v kontextu celej nahrávky sa to týmto žánrom nedá nazvať. Keďže to svojim spôsobom zapadá do všeličoho možného, Hard Rock, Proto Metal (niektoré zahraničné recenzie uvádzajú dokonca Southern rock ale v tomto sa určite mýlia, jedna country skladba s z nich južanov nespraví) atď.
Pri počúvaní tejto ale aj druhej nahrávky, mi proste nejde do hlavy ako je možné že sa títo maníci nedostali svojou vysoko kvalitnou hudbou ďalej. Proste zapadli v čase a priestore. Do akého takého povedomia sa dostali iba prostredníctvom reedície, aj to iba veľmi úzkemu kruhu ľudí. Úprimne povedané tejto nahrávke nechýba absolútne nič.. Ani jedna s skladieb netrpí žiadnou chybou, žiadna vata, proste nič. Nachádzajú sa tu pomalé akustické krehké skladby takisto aj hard rockové monumentálnosti ako posledná Suicide. Ktorú považujem, a to vôbec nepreháňam, za jednu s najlepších rockových (a neprávom zabudnutých) skladieb histórie.
Je tiež zaujímavé že pri zmienke PROTO-METAL (Proto metal sa definuje ako metalová hudba ktorá sa hrala pred tým než sa tento pojem začal bežne využívať) Sa táto skupina nachádza v horných priečkach takmer vždy spolu zo skupinami ako Sir Lord Baltimore, Cactus, Leaf Hound, Buffalo, Toad a ja neviem ešte s akými skupinami ktoré hrajú na MAX volume. Svojou netradične obrovskou pestrosťou je tento a prvý album skupiny Dust jeden s mojich najobľúbenejších nahrávok vôbec..
» ostatní recenze alba Dust - Hard Attack
» popis a diskografie skupiny Dust
Gallagher, Rory / Calling card
Nebudem sa priečiť tomu že klávesy v rockovej hudbe, a nie len v nej, spestrujú a do istej miery posúvajú výsledný produkt do umelecky vyšších sfér. Takisto nechcem súdiť Gallaghera ktorý si na istý čas privlastnil k svojej hudbe tento nástroj. Avšak mne to pri jeho hudbe nesedí. Som až príliš navyknutý počúvať kvílenie jeho starej fenderky a nejaký sintetizátor, pretože to na niektorých miestach tak znelo, ma iba ruší a silne prekáža. Nie že by klávesák hral zle alebo by sa ako sólista hnal násilne dopredu voči Rorymu, ale bez neho by som mal túto nahrávku radšej.
Je pravda že, hoci ma nemastné-neslané klávesy odrádzajú od počúvania, jedná sa o podarenú nahrávku plnú zaujímavých a originálnych skladieb. Až sa čudujem ako je vlastne možné že po toľkých nahrávkach a albumoch spáchaných v tak krátkom časovom intervale mohol Gallagher nahrať toľko výborných vecí. Pretože keď sa pozriem len tak zbežne späť v čase pred týmto počinom, a píšte si že tie veci mám poriadne napočúvané, nevidím tam žiadnu výraznú vatu ani slabinu. A to sa snažím byť svojim spôsobom objektívny a kritický. Je jedno či v hre dominuje gitara elektrická, akustická alebo obe naraz. Čítal som o Gallagherovi kritiky že na blues rock nie je vo svojich skladbách dostatočne bluesoví a na Hard rock nie je dostatočne hardrockoví čím sa jeho skladby stávajú poslucháčsky nevýrazné a skutočná sila skladieb sa nachádza na live nahrávkach. Až na posledný bod by som s týmto tvrdením nesúhlasil a to s nasledovného dôvodu: Tým že sa skladba, alebo skôr štýl hráča, nedá presne do písmena zadefinovať z neho robí hudobníka originálneho. Neznamená to ihneď že je to hudobník výborný, ale u Gallaghera, a myslím že mnohý budú so mnou súhlasiť, to znamená.
Zhrnutie: Calling Card ja skvelý album. K poslednej pseudobaladickej by som mal určité výhrady ale nechám to tak. Skladby sú vynikajúce a bonusy tiež nie sú na zahodenie, hlavne ten rag blues. Tieto skladby sú v Roryho podaní perfektné. Chváli bolo dosť pretože nasledujúci album už v zložení- gitara, basa, bicie je pre mňa oveľa lepší.
» ostatní recenze alba Gallagher, Rory - Calling card
» popis a diskografie skupiny Gallagher, Rory
Atomic Rooster / Homework
| 2014-04-27 | John William Cann patrí ku gitaristom ktorých si vysoko vážim. Jeho pôsobenie v skupinách Andromeda a Atomic Rooster beriem, s hudobného hľadiska, veľmi pozitívne. Jedná sa o poctivú zmes Hard rocku zo substanciami progresívneho rocku ktorej ku šťastiu nechýba vôbec nič. Vnútorne ma obsahy albumov na ktorých si Du Cann „zabrnkal“ uspokojujú. Dokonca aj jeho vysoko Hard rockový projekt s bubeníkom menom Paul Hammond ktorý nemal úspech ani u rockových poslucháčov vo väčšom merítku ma tiež absolútne zaujal. A vlastne cez ňu som sa dostal k Atomic Rooster. Skupina sa volala Hard Stuff pod týmto menom sa nahrali dva albumy potom sa skupina porúčala do večných lovíšť. Po vypočutí všetkých týchto spomenutých nahrávok vydaných v rokoch 1969-1972 som po Ducannovi začal pátrať, zaujala ma jeho dychtivá takmer chuligánska hra zo zreteľom na progresívnu zložku. Taký svojrázny štýl som dovtedy nepočul u nikoho. Keďže po roku 1972 toho veľa nevydal( V roku 1980 eponymný album Atomic Rooster a nejaké single, nahral takisto aj sólový album ale ten sa mu nepodarilo vydať). Tak, ako každý správny hudobný fajnšmeker, som zo zvedavosti siahol po raritkách.
Homework bola prvá nahrávka ktorá mi padla do oka. Nie že by som za to vysolil peniaze alebo niečo také ale nahnevaný na túto nahrávku som. Distribúcia, lačná po peniazoch, sa opäť kapitalisticky predviedla že dokáže predať aj ten najväčší odpad keď sa to premenuje na lepšie predávajúce meno. Pretože skladby 1 až 17 nepatria Atomic Rooster to je viac než jasné. Znie to ako dosť úbohý a podradný s posledného dychu sa driapajúci pokus preraziť komerčnejšou cestou do bahna pop rocku.
Miestami to smrdí takmer discom jediné čo zachraňuje a odbúrava tento pocit menejcenného (ne)hudobného žánru je domáca produkcia ktorá je taká amatérska ako to len môže byť.
Hlboký des a hrôzu mi celí čas ( v skladbách 1-17) naháňali elektronické bicie ktoré pochovali do plytkého hrobu všetko dobré a relatívne počúvateľné čo sa tu nahralo s gitarou. Nie že by tu toho bolo nejako extra veľa ale niečo sa tu nájde. Bol by som hlúpy a klamal by som sám seba keby som tvrdil opak. Totálne peklo tu prinášajú čineli! Znie to akoby sample do programu nahrali skôr zvuk pokrývky na hrniec než poctivý činel. 80´s skazili ďalšieho hudobníka. Naskytuje sa mi ďalší dôvod naviac prečo zatracovať túto, na hudbu, prekliatu dekádu. Nebyť bonusov ktoré zachycujú skutočných Atomic Rooster a to dokonca v slušnej hudobnej a tvorivej kondícií nestálo by to ani za jedno vypočutie, takto sa to vypočuť aspoň raz dá. Avšak za kúpu to podľa mňa nestojí ani s fantastickými bonusmi, už iba s princípu nenažraných labelov. Skladby Play it again a Rebel with a clause stoja prinajmenšom za poriadne sústredené vypočutie pretože sa jedná o riadne hard rockové vypalováky plné energie, hammondiek, gitár a všeličoho iného. Ale ani tie dve nedokážu poprieť biednosť prvých sedemnástich odpadov a vlastne dôvodov prečo to vlastne vyšlo. Jedna hviezda za bonusy ktoré mohli vyjsť bez problémov na vynikajúcom albume ATOMIC ROOSTER 1980. škoda že vyšli s týmito teoreticky nepredajnými blbosťami.
» ostatní recenze alba Atomic Rooster - Homework
» popis a diskografie skupiny Atomic Rooster
Admiral Sir Cloudesley Shovell / Check ´em Before You Wreck ´em
Cyklus ktorý vracia dnešné, nekonzumné, do komerčného rádia sa nepchajúce, hard-heavy-proto rockové kapely späť štyridsať rokov do minulosti pokračuje. Návrat k svojim hudobným koreňom s prímesou svojich vlastných frustrujúcich pocitov nám po druhý krát Admiral Sir Cloudesley Shovell namiešali vo všetkej svojej paráde. Besniace power trio s Veľkej Británie nám do tohoto albumu, z príznačným názvom Check ´em Before You Wreck ´em, nasekali desať skvelých Hard rockových skladieb. Sú medzi nimi rýchle, doslova šialené, vypalovačky kde bubeník strieľa svoj um hlava nehlava, spevák kričí ako o život gitara už nestíha riffovať. Ale tak isto sa tu nájdu aj iné polohy ako napríklad pomalšie precítenejšie epické veci avšak netreba čakať žiadnu romantiku. Je to hlasný čisto chlapský až motorkársky album.
Je nesmierne zaujímavé že hoci my celá nahrávka evokuje hard rock sedemdesiatych rokov nejde o kopírovanie konkrétnych skupín. V recenzii na predošlé hudobné dielo som často skloňoval skupiny ako Sir Lord Baltimore či Dust ale keď sa mi to uležalo v hlave tak som si uvedomil že majú Admiráli, relatívne, svoj vlastný štýl aj keď je s ich hudby očividné že nevyrastali na Depešákoch. Čo sa napríklad o skupine Orchid povedať nedá, nenarážam na depešákov ale na princíp ako skupina Orchid totálne vykradla hudobnú zložku Black Sabbath na albume Mouth Of Madness. Nehoráznosť je na tom to že to považujú za vlastný materiál. Túto nahrávku som takisto recenzoval a hoci je dobrá, akoby nie keď okradli Black Sabbath, Morálne ich považujem za zlodejov. Späť k recenzovanej nahrávke.... Zvuk tu nie je nejako extrémne skreslený, ako napríklad u Uncle Acid and the Deadbeats. Samozrejme to neznie ako drahý komerčný zvuk, pretože na niektorých miestach je aparatúra vyhulená poriadne vysoko, ale neškrípu tu žiadne štyridsať ročné aparatúry ani staré mellotróny. Nepovažujem to za negatívny článok ale ani pozitívny, iba konštatujem.
Svižnosť, nadšenosť a radosť hry sa tomuto hudobnému dielu nedajú odoprieť. Hudba je tu živá, v kuse sa tam niečo deje, preskakovanie rytmov, polôh je tu v každej minúte. Všetky tri nástroje, gitara, basa, bicie, idú na plné obrátky bez nejakého radikálnejšieho zastavenia dalo by sa sofistikovane napísať že je to svižné ako punk, ale skladby a rytmy sa ako v tom žánri nezlievajú do jednej nesúrodnej hlukovej steny (nech mi Punkrockery odpustia ale ja to tak, po väčšine vecí čo som mal možnosť za svoj život počuť, cítim). Tým chcem povedať že tu nie je žiadna tá kakofonická zvuková stena ani podobné rušivé momenty. Predposledná skladba je síce taká príliš „divotvorná“ ale inak to je celé v pohode.
V skutku bezchybné pokračovanie hudobníkov ktorých vzhľad nasvedčuje tomu že sa ich vývoj zastavil niekde v polovici 70´s rokov. Nastavené latka s minulého albumu bola nesmierne vysoko takže som úprimne rád že ju u mňa prekonali.... Posledné 2 roky od vydania Don´t Fear it Hear it... Za plný počet hviezd. Určené výhradne pre milovníkov 70´s.
» ostatní recenze alba Admiral Sir Cloudesley Shovell - Check ´em Before You Wreck ´em
» popis a diskografie skupiny Admiral Sir Cloudesley Shovell
West, Leslie / Still Climbing
Po vydaní hudobného diela Unusual Suspects, Ktoré som tiež recenzoval a prijal veľmi pozitívne, som vôbec nečakal že by sa Leslie West vytasil z nejakou novou štúdiovou nahrávkou. Tento pesimistický postoj som nadobudol po tom ako sa mu zhoršil zdravotný stav a približne v čase pred vydaním spomínaného Unusual Suspects mu amputovali pravú nohu. Dlhoročná cukrovka si vyžiadala svoju daň. Táto daň však nezobrala Lesliemu chuť hrať a čom ja viem má za sebou odvtedy mnoho koncertov.
A o 2 roky sa vytasil s novým materiálom. Ešte predtým než by som počul čo iba tón z nejakej skladby som natrafil na názov a obal albumu. Až ma pri srdci zahrialo ako sa tieto dve nezvukové prvky odvolávali na prvý album skupiny Mountain ktoré, či sa to niekomu páči alebo nie, odkazujú na jeho najlepšie a naj-produktívnejšie časy. Tie všemožné riffy, precítené pomalé sóla to všetko išlo rovno zo srdca nemajúce primárny chtíč zisku. Netvrdím že nešlo aj o prachy ale to sa nedá s dnešnou prekliatou konzumnou spoločnosťou porovnávať rovnakým merítkom. Skákať ako my pískajú alebo ostať hladný. Názov Still climbing s obrázkom obrovitánskej hory, odkazujúci na staré dobré 70´s.
Nažhavený na nový počin môjho gitarového vzoru som sa do nahrávky pustil. Radosť s počúvania tak isto ako pozornosť od prvej skladby išla priamo čiaro dole. Prvá skladba ušla druhá tak isto, potom to už išlo rapídne dole. Pokúsim sa podrobne rozobrať zásadné problémy tejto nahrávky aby to zase nevyznelo že buď hodnotím radikálne kladne alebo zase naopak radikálne negatívne. Taký prvý problém by som určite hľadal v celkovom zvuku kompletného obsahu. Celé to znie tak plocho, plechovo, lacno, elektronicky, akoby to produkovala a mixovala partia puberťákov na svojom domácom počítači. Bicie znejú tak akoby boli naprogramované elektronicky, mal som tú možnosť počuť naprogramované bicie ktoré zneli celkom realisticky alebo realistickejšie než tieto, viac než pravdepodobne skutočné. Som zvyknutý počúvať nahrávky v hocijakej (ne)kvalite smejem sa ľuďom ktorý sa hádajú nad tým či je lepší zvuk s vnylu alebo CD, proste žabo-myšie vojny ktoré odpútavajú od podstaty veci, ale tu mi ten zvuk vadil extrémne. Netvrdím že mal Unusual Suspects oveľa lepší zvuk ale aspoň bicie boli také.... údernejšie. Ďalšia vec ktorú by som chcel albumu vytknúť bolo nesmierne veľa zaužívaných klišé postupov takmer v každej skladbe. Je mi jasné že už na staré kolená nenahrá ďalší Nantucket Sleighride no v podstate toto celé je dookola opakujúci sa cyklus už dávno vyšliapaných ciest. Nie všetky sú zlé ale toto nie je dôvod prečo chcem počúvať Westa , na niektorých miestach to už spadalo do Pop Metalu. Skladby s hosťami, až na Johnnyho Wintera, nestoja takisto za nič. Najlepšia skladba ktorá sa tu nachádza je paradoxne prerábka piesne s prvého albumu Long red ktorá si to ako inak vôbec nevyžadovala pretože je svojim spôsobom v originálnej verzií dokonalá.
Nejedná sa o odpad to by som musel byť veľmi nevraživý. Ale sklamaný som to nepopriem. Nie som fanatický milovník nikoho a ničoho. Keď ma niečo zaujme nesliedim iba po povrchu a wikipedie ale zase nejdem ani úplne fanaticky do hĺbky( napríklad že by som vedel ktorá upratovačka zametala po nahraní štúdio) Zdá sa mi ale že toto bolo robené narýchlo alebo fušovala postprodukcia.
» ostatní recenze alba West, Leslie - Still Climbing
» popis a diskografie skupiny West, Leslie
Grateful Dead / The Grateful Dead
Grateful Dead, skupina mnohých hudobných tvárí s ktorých, sa priznám, drvivú väčšinu nepoznám, svojim debutovým albumom predviedla to ako má taký psychedelický album s roku 1967 znieť. Je to v skutku pekná vzorka-model rockovej hudobnej povojnovej generácie. Nejedná sa o nič agresívne je tu trocha skresleného zvuku ako sa patrí, sem tam nejaký jemný folkový nádych ktorý u poctivých hippisákov nemôže chýbať avšak folkom či psych-folkom by som to určite nenazval. Tento špeciálny subžáner nemám na počúvaný a veľmi ma nebaví, veci ktoré som mal možnosť počuť boli zvyčajne nahrávky veľmi slabej zvukovej kvality. Tento debut na svoje pomeri zvukovo obstojí. Tak isto na moje prekvapenie sa tu nekonajú žiadne šialené zvukové „tripovanie“ do vnútra ľudskej mysle pod vplyvom LSD, marihuany či meskalínu. Zaradil by som to do krvnej skupiny Quicksilver Messenger Service. Debut obidvoch skupín by si niekto mohol v pohode v niekoľkých bodoch zameniť.
Bod.1 Zvuk: Zvuk bicích nástrojov a gitár akoby jedna mať mala. Tón a aparatúra gitár musela byť veľmi podobná, ak nie tá istá, u obidvoch debutových albumov.
Bod.2. štýl hry: plné akordy cez všetky struny, vybrnkávanie a celkový dojem s hry je znova veľmi podobný. Nechcem zaťažovať riadky všemožnými filozofickými tézami ktoré by narážali na kopírovanie a podsúvanie, respektíve tvrdenie, nepravdivých skutočností keďže nedisponujem takými vedomosťami a všetku hudbu s tých čias nemám napočúvanú proste mi padlo do očí že Grateful Dead svoj debut vydali v roku 1967 a Quicksliver 1968, aj keď zase viem že Quicksilver už v roku 1967 hrali veci ktoré vydali neskôr v roku 1968 (o skoršom dátume neviem). Je to hudba až priveľmi podobná.
V období keď som sa stále častejšie a častejšie vracal k zabudnutej hudbe dôb dávno minulých mi v skladbách vždy prekážali klávesy. Odrádzalo ma to napríklad od Deep Purple. Dneska sa nad tým smejem ale u skladby Speed King som to nedokázal zniesť. Časy sa odvtedy zmenili a na klávesy, hlavne hammond orgán a mellotron, nedám dopustiť. Tu mi to vyslovene chýbalo, netvrdím že tu klávesy neboli, to by som bol považovaný za hluchého, ale bolo tu toho málo môj chtíč si to vyslovene pýtal. Je to ten štýl hudby kde sa to vyslovene hodí. Klávesy spolu zo všetkým tu boli pomerne nevýbojné. Nie je tu možné začuť žiadne hlasné zaškrípanie nástrojov ktoré nedokážu ustrážiť prichádzajúcu spätnú väzbu.. Tým chcem povedať že to nie je Blue Cheer ani nič podobné. Hoci sú niektoré bluesom napustené sóla celkom hlasné je to stále v norme.
Za zdarený nepovažujem obal albumu. Vizuál zobrazuje partiu hudobníkov relatívne mimo skutočnej reality. Aranžmá u názvu kapely a nadpis sú nádherné ale tá spodná strana, to je niečo hrozné. Zopár zostrihaných a pozliepaných obrázkov ma o nejakom hlbšom zmysle, nebodaj o umeleckej hodnote nepresvedčili. Keby tá gýčovitá časť zostala iba čierna celkový dojem by bol oveľa lepší, ale to by sa to podobalo obalu debutu Quicksilver Messenger Service.
**** hviezdičky za podarenú avšak svojim spôsobom štandardnú psychedlickú porciu pravej nefalšovanej poctivej muziky presne vystihujú moje pocity s tejto nahrávky.
» ostatní recenze alba Grateful Dead - The Grateful Dead
» popis a diskografie skupiny Grateful Dead
Black Sabbath / 13
Óoch Mighty Black Sabbath sa vrátili aby ešte raz ukázali svetu ktože je vlastne tvorcom heavy metalu, stoner rocku a doom metalu.....
Vskutku som sa tešil že sa stará partia dala konečne dokopy. Priznávam, bál som sa. To čo predviedli Deep Purple na albumu Now What the Fuck? Nestálo za nič. Urážka pre moje uši ale o tom potom. O to bolo moje prekvapenie väčšie keď sa mi do uší dostal prvý singel God is Dead?. Návrat k svojim koreňom hovoril som si: "konečne...." Avšak to čo sa nachádza vo vnútri ma úplne dostalo ! Taký nový a silný album som naposledy počul... neviem... Nebudem asi jediný ktorý bude tvrdiť že od albumu Sabotage lepší nenahrali Dio neDio.. Iommi konečne vypustil zo svojich prstov riffy ktoré slušia jeho menu. Nie nadarmo je krstný otec Doom metalu. To že z jeho prstov posledných 20-30 rokov moc dobrých motívov nevyšlo táto nahrávka úplne vykryje. Toľko vynikajúcich motívov, vsuviek melódií, riffov, sól a všetkého možného som už dávno nepočul. Reči typu: "opakujú sa, to už som počul, kopírujú" nech si závidiaci láskavo nechajú pre seba.
Óoch Mighty Black Sabbath Ak mal byť toto epilóg, tak sa klaniam a ďakujem za poslednú skvelú platňu.
Ps: Album som získal asi týždeň pred vydaním s nemenovaného ruského zdroja avšak recenziu som vtedy nenapísal keďže som sa zavrel do izby a týždeň to počúval vkuse dookola. Keď som sa vrátil do triezveho stavu a v krvi som už nemal Black Sabbath už tu bolo plno recenzií :-)
» ostatní recenze alba Black Sabbath - 13
» popis a diskografie skupiny Black Sabbath
Electric Wizard / Legalise Drugs & Murder
Fanúšika ako mňa zamrzí že kvôli židovskej nenažranosti Američanov a labelu sa album ktorý je už rok nahraný nemôže dostať do predaja pretože nahrávacia spoločnosť Rise Above Records má súdom zakázané distribuovať do USA pod menom Electric Wizard. V prípade je veľa otáznikov a internetom sa šíria mnohé fámy jedno je však isté a to fakt ktorý Jus Oborn líder skupiny v interview spomenul keď sa ho nato spýtali "it is all about money, money, money...." takže pokiaľ súd nevyhrajú možno žiadny album nebude. Na šťastie pred dokončením stihli vydať na vinyle a kazetovej páske Ep Legalise Drugs & Murder. Budem recenzovať pásku ktorá má na EP nevídanú dĺžku 35 minút.
Zážih zapaľovača a bublanie vody v bongu otvára prvú nie veľmi humanistickú skladbu Legalise drugs and murder. po natiahnutí dobrého šluku sa ako tradične spustí spätná väzba a gitaristi vypustia monumentálny riff ako to je u Wizardov zvykom. Je to nevídaná pecka jedna s najlepších skladieb aké som od nich počul. Poslucháč sa dozvie čo robí WAH-WAH pedál s gitarou podladenou o dve tóny sú to neľudské zvuky.
Murder and Madness nová skladba horror ktorý naháňa hrôzu a strach.
Patterns of Evil remix skladby s posledného albumu Black Masses na Wizardov a všeobecne doom metal nevídaná rýchlosť dynamickosť atď avšak nejako som nepostrehol výraznú zmenu oproti originálu.
Lucifer (We've Gone Too Far) je hlučná psychopatická , maniakálna a zvrátená skladba akoby vypadla priamo s legendárnych albumov ako Come My Fanatics... či Dopethrone podarený outtake.
Our Witchcult Grows... (Outro) Je až príliš satanistické aj na mňa a to dokážem stráviť mnohé prasačiny.. zbytočná vata.... preskakujem.
že by útok hudobných Iluminátov ? Nejedná sa o žiadnu komerciu avšak Electric Wizard sú pomerné známa značka kultová a hlavne dobre predajná. možno názov tohoto EP niektorých vyššie postavených nahneval.
» ostatní recenze alba Electric Wizard - Legalise Drugs & Murder
» popis a diskografie skupiny Electric Wizard
Ramones / Ramones
Začnem s úryvkom s filmu CBGB pravdepodobne sa to vôbec nestalo ale perfektne ma to pobavilo:
Hilly Kristal: What you guys have for me ?
Joey Ramone: We got four songs, I Don't Want to Walk Around With You, I Don’t Wanna Be Learned I Don’t Want to be Tamed and I Don't Wanna Go Down to the Basement
Hilly Kristal: Lot of things you don´t wanna do.
Joey Ramone: yeah
Hilly Kristal: Another you wanna do ?
Joey Ramone: We're working on something now.
Hilly Kristal: Something positive?
Joey Ramone: Yeah, it's called (pauza) I Wanna Sniff Some Glue
hey ho let's go!!! Keď som mal trinásť či štrnásť Ramones bola jediná skupina (+ Beatles) ktorú som dokázal počúval do zblbnutia. Internet som nemal hudbu som nevedel od koho zohnať keďže v mojom okolí moc rockových poslucháčov nikdy nebolo. Bral som všetko čo som zohnal. Takže popri odpadoch ako Ramstein, celej diskografie Iron Maiden som sa dostal k prvému albumu Ramones. Títo maníci s trojakrodovými skladbami sa mi proste po milióntom pustení nikdy neopočúvali. Iron Maiden ma po roku prestali totálne baviť takže v 15 som ich zabalil potom som sa dostal k Motorhead, AC/DC, Deep Puple, The Doors a hudbe 60´s a 70´s a už to so mnou išlo dole vodou a stal sa zo mňa hudobný asociál. či hudobne neprispôsobivý to znie lepšie. „V jednoduchosti je sila“ na Ramones to platí viac ako na hociktorú inú skupinu. Ich trojakrodové fláky sú chytľavejšie ako hocijaká podliezavá hnusná reklama navrhnutá tak aby sa zažrala priamo do hlavy a nepustila pokiaľ si osoba nekúpi výrobok reklamou určený. Smelo sa postavím za názor že toto je najlepší punkový album vôbec. Čo sa týka hudobnej zložky taký Sex Pistols sa na nich nechytajú ani zďaleka. Žiadna zo skladieb nepresiahla 3 minúty album nepresiahol pól hodinu.
Do dneska mám tričko Ramones z obrázkom prvého albumu ktoré som si kúpil v štrnástich je už síce dosť vyblednuté a je mi už aj trocha úzke ale z nostalgie ho ešte sem tam nosím. v 29 minútach sa nenájde ani sekunda vaty . Bonusy sú demá skladieb ktoré neskoršie použili do ďalších albumov a niektoré aj do tohoto. Ide o poriadne agresívne verzie.
Nedá sa inak iba plným počtom hviezdičiek
» ostatní recenze alba Ramones - Ramones
» popis a diskografie skupiny Ramones
Sorcery / Sinister Soldiers
Na tomto albume a všeobecne skupine ako takej je nádherne pozorovateľná zmena hudobného štýlu z klasického heavy rocku do New Wave of British Heavy Metal zjednodušene rock prechádza do metalu (Je to badateľné napríklad aj u Budgie ale tam išlo k okamžitej zmene avšak Sorcery akoby sa zasekli niekde medzi) . V prvej polovici skladieb sa nachádza pomyselný a posledný klinec v rakvy starého žánru. Zato v druhej polovici skladieb akoby hudba povstala s popola a pretransformovala sa do čistého heavy metalu. Tento album je proste fusion Heavy rocku a heavy metalu.
Ešte pretým než by som začul prvé tóny ma v momente zaujal obal. Tiahne s neho hrôza kuklux klanu. Zahalený fanatici na bielych koňoch čakajú s fakľami v rukách na posledné zúčtovanie s negrami. Najhorší je ten čo objíma kríž s nápisom zlovestný vojaci.
Na prvej strane sa nachádzajú chuťovky ako Arachnid ide o hard rock toho najhrubšieho zrna prvá skladba ktorú som od nich počul. Keby gitary nemali taký jemne metalový zvuk stavil by som s že ide o o pecku z rokov 69-72. Nasleduje o nič slabšia Fly The Sky. Potom nasledujú dve slušné balady Suger Sweet Lady (Debbie´s Song) a 12 minútová Last Good-Bye plná emotívnych gitarových sól a smutných vybrnkávačiek. Nastáva pretransformovanie do číročíreho heavy metalu v skladbe Slippin´ Away avšak badať v pomalších pasážach ešte hard rock. Snowshit je ďalší fusion. Rytmicky rýchli a presný ako hodinky keď sa však spomalí cítiť motívy nie práve metalové.
Nasledujúce tri skladby sú už čisto metalové z nich je najlepšia záverečná Schitzoid ktorú môžu závidieť aj velikáni ako Iron Maiden.
Zaujímavá hranica medzi dvoma hudobnými žánrami. 3,5*
» ostatní recenze alba Sorcery - Sinister Soldiers
» popis a diskografie skupiny Sorcery
Emerson, Lake & Palmer / Tarkus
Trvalo mi dlhšie vstrebať takúto dávku prog-rocku. Aj keď som si tu našiel vždy nejakú novú časť ktorú som predtým „nepočul“ dlhý čas ma vždy odradilo ťažké prog-biomechanické intro. Je to pre mňa náročné počúvanie. Čo ma v poslednej dobe začalo na progresívnom rocku sedemdesiatych rokov nesmierne baviť je čisté potešenie s takmer neopočúvateľnej hudby. Sila týchto skladieb tkvie v neopakovateľnosti postupov. Ktoré sa dajú iba s námahou zapamätať hneď po prvých vypočutiach (Keby som ich počúval donekonečna tak to samozrejme mení situáciu). Týka sa to hlavne 20 minútových suít ako napríklad Tarkus. Počúvam to asi 10 krát a vždy tam objavím niečo nové. A keď sa k tomu za pár týždňov či mesiacov dostanem znova už zabudnem čo sa tam hralo keďže to nehrajú podľa štandardnej šablóny intro, sloha, refrén a tak dále....
Je to druh hudby ktorá sa mi každým počúvaním páči viac a viac. Tarkus je suita plná pochmúrnej atmosféry zničeného bojového poľa. Cez vypálený front plný na uhoľ spálených mŕtvol prechádza tank v symbolickej podobe zvieraťa. Oddychovky ako Jeremy Bender alebo Are you ready Eddy mi vôbec neprekážajú práve naopak. Nie som zarytý (vlastne žiadny) progrocker takže mi počúvanie príjemne spestrujú a dá sa pri nich oddýchnuť od Tarkusovskej onanie. The only way má v sebe poriadnu dávku nostalgie a vážnej hudby keď už na žiadnu inú, tak na túto skladbu by som povedal že ide o nejakú prerábku klasika.. ako to je ? neviem. Infinitive space je zase jazz ako vyšitý tak isto mi nevadí. Keď nemá inštrumentálny jazzík viac ako 10-20 minút tak ho môžem.
štandardné záverečné zhodnotenie: Chválitebné. Veni, vidi, fugi.
» ostatní recenze alba Emerson, Lake & Palmer - Tarkus
» popis a diskografie skupiny Emerson, Lake & Palmer
Third Power, The / Believe
Keď má človek rád starý dobrý poctivý hard rock môže sa brodiť sedemdesiatym ro(c)kom minulého storočia a určite nenarazí na power trio ktoré by bolo vyslovene zlé. Aby si uvedomil silu týchto nahrávok na 100%, stačí si pustiť komerčné rádio a počkať kým nenatrafí na superpseudorock. Po zle generovanej hudbe a reklamách omámení sa vráti a pustí si niečo takéto bude vďačný bohu (To je jedno či je jeho boh Cthulhu, Abraxas, Ann alebo satan) že existujú stariny takéhoto kalibru. Stariny časom zabudnuté ale zub času si na nich nevybral svoju daň skôr naopak časom zrejú ako víno.
Album je to celkom pestrí. Striedajú sa tu hutné a ťažké "hardrockoviny" ako úvodná Getting’ together či Persecution. Príjemné akustiky ako Passed by. Krásna sixties melodika ako napríklad Lost in a daydream alebo Won’t beg any more. Nechýbajú ani zaujímavé riffy najlepší je v Comin’ home. Za vrchol považujem záverečnú pecku Like me love me. Skladba ktorej ku šťastiu nechýba vôbec nič.
Cením si tento archeologický nález.
» ostatní recenze alba Third Power, The - Believe
» popis a diskografie skupiny Third Power, The
Sex Pistols / Never Mind the Bollocks, Here's the Sex Pistols
Vždy som mal a mám pocit že sú Sex Pistols príliš nadhodnotený. Každý 15 ročný smrad ktorý sa hrá na pankáča po nociach kričí pri fľaške piva "antifáá antifáá" a ani netuší aký je rozdiel medzi Nacizmom a fašizmom pozná Sex Pistols a považuje ich za svoju modlu. Takéto umelo frustrované deti však zo starého dobrého poctivého punku zvyčajne nič iné nepoznajú.
Nepovažujem sa za hudobníka experta takže mi nevadí že Johnny Rotten nevie vôbec ale naozaj vôbec spievať. Hudba je to celkom slušná aj keď mnohým progrockerom asi bude chýbať nejaký ten umelecký presah. Staré časom nestarnúce fláky pekne zapadajú medzi ostatné a zlievajú sa s tými menej známymi. Celé to má svojský štýl a feeling ale že by som to vedel počúvať dookola a neustále to zase nie skladbu Problems napríklad vôbec neznesiem má hrozný refrén. Za najlepšie skladby považujem samozrejme tie najznámejšie veci ako God Save the Queen, Pretty Vacant a punkovú hymnu Anarchy In The U.K. (za ktorú sa na tomto fóre banuje tak pozor.)Tie tri spomenuté považujem za perfektný punk ktoré radím k vrcholu tohoto žánru no ostatné a neskoršie už pre mňa takú silu nemajú. Takých Ramones či Dead Kennedys alebo Richard Hell and the Voidoids počúvam radšej.
» ostatní recenze alba Sex Pistols - Never Mind the Bollocks, Here's the Sex Pistols
» popis a diskografie skupiny Sex Pistols