Sainte Anthony´s Fyre / Sainte Anthony´s Fyre (1970)

Asi nebudem musieť nikoho presviedčať, že každý hudobný štýl, každá epocha, má vo svojom diapazóne diela hodné génia, ako aj tie, ktoré by neobstáli ani ako divadelné predstavenie muzikantskej hluchoty držiace prvý raz v živote v paprčiach hudobné nástroje. Na druhú stranu, ak si niečo zamilujem, je mi jedno, či počúvam začiatočnícku školskú úlohu alebo veľdielo žánru. Prelom 60. a 70. rokov (storočie azda uvádzať netreba) ma opantal natoľko, že na stupnici od jedna o desať obvykle dávam jedenástku, ale aj vtedy sa našli diela, ktoré sú výsledkom amatérskeho garážového hurhaju skupiny trápiacich sa hráčov na čokoľvek, čo vydávalo zvuk. Niekedy sa zo skupiny tohto typu stala legenda, ktorá sa vypracovala, lebo dostala šancu. Stačí spomenúť debut UFO. Inokedy vznikla akási pokútna nahrávka, ktorú v 90. rokoch (alebo neskôr) speňažovali pirátske vydavateľstvá, maskujúce neúspech za raritu. Za všetky spomeniem Black Orchids - Awol (1974). Občas sa medzi polo– až úplne zabudnutými zoskupeniami nájde perla, však, Pete Brown & Piblokto!.

Ono, keď už sa bavíme o základoch rockovej muziky, opakovanie elementárnych faktov nikdy nezaškodí. Doba je zlá, marketing a predajcovia muziky dnes falšujú realitu ako vyšetrovateľ platený mafiou. Keby ste nevedeli, tak základným stavebným kameňom rockovej hudby je takzvané rockové trio. Gitara-basa-bicie. Ešte aj spev je braný ako nutné zlo. Nečudo, že si ho často vylosoval chudák gitarista, menej často stoický basák a zriedka aj šťastlivec bubeník.

Aby som toľko nekecal, jediný (rovnomenný) album americkej kapely Sainte Anthony’s Fyre z roku 1970 stojí kdesi medzi menovanými extrémami. Nepamätá si ho takmer nikto, hráči rozhodne nevyhrávajú ankety o najnadanejších jedincov svojej doby, nahrával sa na kolene, čomu napovedá značne neučesaný zvuk. Spev si podelili basák s gitaristom, ďalej sa tým nemá zmysel zaoberať. Jedna „mimohudobná“ vec je mi sympatická, garážová úprimnosť necúvla ani pred vidinou veľkého kontraktu. Chalani nemali problém odmietnuť výhodnú zmluvu od Atlantisu len preto, že v podmienkach bola výmena manažmentu. Iste, tým sa prakticky odpísali a bez financií produkovali viac dlhov ako muziky, nuž zakrátko skrachovali, ale predstavte si dnes dajakého „superstáristu“, ako verí tomu, čo chce v muzike robiť...

Drsný bluesrock na pomedzí hardrockových končín dominuje všetkým ôsmim skladbám albumu. Spev, ako som už spomenul, je z kategórie – aby sa nepovedalo. Dominuje gitara pod besniacou rytmikou, ani nie tak komplikovanou, ako nástojčivou. Muzika si razí cestu s vervou tanku v smrekovom lese. Zvieratká v nemom úžase pozorujú, ako to čudo trhá ich krásny svet na kusy. Toto veru nie sú dobrosrdeční turisti nechávajúci dobroty, toto sú invazívni votrelci šíriaci svoju hudobnú kultúru s nulovou toleranciu! Prvou skladbou albumu, ktorá vyčnieva, je poradové číslo štyri – Starlight. Okrem gitarového rifu zaujme aj jedným z najúbohejších bubeníckych sól, aké v tej dobe niekto nabúchal na vinyl. Najtvrdším kúskom albumu je posadený metalizovaný kúsok Lone soul road. Uživil by sa ako hymna masových vrahov stopujúcich na osamelých nekonečných texaských pláňach. Gitara škrípe ako nechty po tabuli, čo je pravdepodobne vrchol estetického cítenia, akého bol jej obsluhovač schopný. Kapela sa akoby rozohrávala, a preto je druhá strana albumu výraznejšia. Dielo má zhruba pol hodinu, nuž sa ani nenazdáte a je po ňom.

Celkovo sa nejedná o žiaden zázrak, ale pre tú druhú polovicu skladieb stojí za to vypočuť si ho. Teda, ak ste rockovo pozitívni archeológ. Inak sa mu vyhnite širokým oblúkom. Gitarová rachotiaca hudba z amerických končín bez kúska pomády, to je Sainte Anthony’s Fyre.

» ostatní recenze alba Sainte Anthony´s Fyre - Sainte Anthony´s Fyre
» popis a diskografie skupiny Sainte Anthony´s Fyre