Sainte Anthony´s Fyre - Sainte Anthony´s Fyre (1970)

Asi nebudem musieť nikoho presviedčať, že každý hudobný štýl, každá epocha, má vo svojom diapazóne diela hodné génia, ako aj tie, ktoré by neobstáli ani ako divadelné predstavenie muzikantskej hluchoty držiace prvý raz v živote v paprčiach hudobné nástroje. Na druhú stranu, ak si niečo zamilujem, je mi jedno, či počúvam začiatočnícku školskú úlohu alebo veľdielo žánru. Prelom 60. a 70. rokov (storočie azda uvádzať netreba) ma opantal natoľko, že na stupnici od jedna o desať obvykle dávam jedenástku, ale aj vtedy sa našli diela, ktoré sú výsledkom amatérskeho garážového hurhaju skupiny trápiacich sa hráčov na čokoľvek, čo vydávalo zvuk. Niekedy sa zo skupiny tohto typu stala legenda, ktorá sa vypracovala, lebo dostala šancu. Stačí spomenúť debut UFO. Inokedy vznikla akási pokútna nahrávka, ktorú v 90. rokoch (alebo neskôr) speňažovali pirátske vydavateľstvá, maskujúce neúspech za raritu. Za všetky spomeniem Black Orchids - Awol (1974). Občas sa medzi polo– až úplne zabudnutými zoskupeniami nájde perla, však, Pete Brown & Piblokto!.

Ono, keď už sa bavíme o základoch rockovej muziky, opakovanie elementárnych faktov nikdy nezaškodí. Doba je zlá, marketing a predajcovia muziky dnes falšujú realitu ako vyšetrovateľ platený mafiou. Keby ste nevedeli, tak základným stavebným kameňom rockovej hudby je takzvané rockové trio. Gitara-basa-bicie. Ešte aj spev je braný ako nutné zlo. Nečudo, že si ho často vylosoval chudák gitarista, menej často stoický basák a zriedka aj šťastlivec bubeník.

Aby som toľko nekecal, jediný (rovnomenný) album americkej kapely Sainte Anthony’s Fyre z roku 1970 stojí kdesi medzi menovanými extrémami. Nepamätá si ho takmer nikto, hráči rozhodne nevyhrávajú ankety o najnadanejších jedincov svojej doby, nahrával sa na kolene, čomu napovedá značne neučesaný zvuk. Spev si podelili basák s gitaristom, ďalej sa tým nemá zmysel zaoberať. Jedna „mimohudobná“ vec je mi sympatická, garážová úprimnosť necúvla ani pred vidinou veľkého kontraktu. Chalani nemali problém odmietnuť výhodnú zmluvu od Atlantisu len preto, že v podmienkach bola výmena manažmentu. Iste, tým sa prakticky odpísali a bez financií produkovali viac dlhov ako muziky, nuž zakrátko skrachovali, ale predstavte si dnes dajakého „superstáristu“, ako verí tomu, čo chce v muzike robiť...

Drsný bluesrock na pomedzí hardrockových končín dominuje všetkým ôsmim skladbám albumu. Spev, ako som už spomenul, je z kategórie – aby sa nepovedalo. Dominuje gitara pod besniacou rytmikou, ani nie tak komplikovanou, ako nástojčivou. Muzika si razí cestu s vervou tanku v smrekovom lese. Zvieratká v nemom úžase pozorujú, ako to čudo trhá ich krásny svet na kusy. Toto veru nie sú dobrosrdeční turisti nechávajúci dobroty, toto sú invazívni votrelci šíriaci svoju hudobnú kultúru s nulovou toleranciu! Prvou skladbou albumu, ktorá vyčnieva, je poradové číslo štyri – Starlight. Okrem gitarového rifu zaujme aj jedným z najúbohejších bubeníckych sól, aké v tej dobe niekto nabúchal na vinyl. Najtvrdším kúskom albumu je posadený metalizovaný kúsok Lone soul road. Uživil by sa ako hymna masových vrahov stopujúcich na osamelých nekonečných texaských pláňach. Gitara škrípe ako nechty po tabuli, čo je pravdepodobne vrchol estetického cítenia, akého bol jej obsluhovač schopný. Kapela sa akoby rozohrávala, a preto je druhá strana albumu výraznejšia. Dielo má zhruba pol hodinu, nuž sa ani nenazdáte a je po ňom.

Celkovo sa nejedná o žiaden zázrak, ale pre tú druhú polovicu skladieb stojí za to vypočuť si ho. Teda, ak ste rockovo pozitívni archeológ. Inak sa mu vyhnite širokým oblúkom. Gitarová rachotiaca hudba z amerických končín bez kúska pomády, to je Sainte Anthony’s Fyre.
reagovat

Jardo @ 09.11.2015 11:47:02
Tento rachot mi prirástol k srdcu.

hejkal @ 09.11.2015 13:18:02
Verím ti. :)

Technická poznámka na úvod:
Keď som prvýkrát počúval túto hardrockovú vykopávku, nemal som z toho ktovieaký výborný pocit. Hneď pri druhom prehrávaní som zistil, prečo. Pri mojej premiére som to počúval na zníženej hlasitosti, pretože tak si to vtedy vyžadovali okolnosti. To bola chyba! Tu netreba s hlasitosťou šetriť a ak chceme mať skutočný zážitok, je potrebné dať „volume“ doprava. Vtedy vynikne všetko, čo má.

Predslov alebo krátka úvaha:
Nikdy som si „dopredu neurčil“, že ma budú oslovovať (aj) tvrdšie podoby rocku, ako i prevažne hudba z určitého obdobia. Nikdy som si nehovoril, že tvrdá hudba sa mi „musí páčiť“ len preto, že je „tvrdá“. Veď to ani nie je možné, pretože, emócie sa oklamať nedajú. Pocity, ktoré sa dostavia pri počúvaní sú reálne a tu nehrajú úlohu žiadne mená hudobníkov, či interpretov (ani tie najväčšie) a tiež ani žánrová zaradenosť. Keď sa dostaví sklamanie, nedá sa „nasilu“ donútiť radovať sa z danej hudby iba preto, že to hrajú moji obľúbenci alebo preto, že to je proste hudobný žáner, ktorý mi je najbližší. Áno, emócie a pocity sa oklamať nedajú. To, že ma zaujíma väčšina hardrockových nahrávok točiacich sa okolo roku 1970 je proste výsledok toho - tá hudba na mňa zapôsobila, zasiahla ma a drží. Rovnako to je aj s tou „tvrdou“ hudbou – čo ma osloví, ma jednoducho osloví. Čiže vôbec nejde o tú „tvrdosť“ (veď potom by som automaticky počúval len extrémne formy metalu), ale o to, ako daná muzika na mňa (za)pôsobí, ako ju vnímam. No, dosť bolo kecov, ideme k podstate...

(„Recenzia“):
Protometalové trio Sainte Anthony´s Fyre je dôkazom vyššie uvedeného. Ich hudba si ma získala. Títo chalani nám servírujú poriadny hardrockový rachot. Heavyrockový hrmot so silou buldozéra si to, bez okrás, bez „hrania sa na niečo“, valí vpred. Je to tak poctivé, tak reálne a uveriteľné. Napriek tomu, že album uzrel svetlo sveta dávnejšie - v roku 1970 (zase ten rok!), tak tento protometalový nárez znie až neuveriteľne živo a predovšetkým skutočne, na rozdiel od mnohej tvrdej rockovej hudby súčasnosti, ktorá mi znie umelo, strojene a neprirodzene. Nie, nie som zaujatý, iba opisujem, ako na mňa daná hudba pôsobí. Opakujem, pocity a emócie sa oklamať nedajú. Teda, potrebné je to vnímať tak, ako to je napísané. Nič iné za tým nehľadajte. Koniec-koncov, v druhom odstavci je to jasne uvedené a v tomto kontexte sa to má aj vnímať.

Ako tak počúvam to hlučné a výbušné hrmotanie, konštatujem, že týchto mladých Američanov si viem živo predstaviť so sekáčikmi na mäso a rôznymi nožmi, pracujúcich niekde v mäsiarni, ako tam proste „do toho režú“ (podobne, ako na albume) alebo ako členov nejakej demolačnej čaty. Kto by to povedal, že neotesanosť a surovosť môže byť tak príťažlivá. Pri počúvaní tejto hudby mám sto chutí vymyslieť nové pomenovanie subžánru, ako drsný alebo surový rock. Áno, je to síce drsná hardrocková záležitosť, ale neznie nejako samoúčelne typu: „buďme tvrdí a drsní, iba preto, aby sme boli tvrdí a drsní a hudba je až na druhom mieste“ alebo „tvrdosť je náš cieľ a hudba iba prostriedok“ – presne tak na mňa pôsobia mnohé tvrdé nahrávky, ktoré sa objavili o desaťročia neskôr.

Je úplne jedno, či to, čo sa tu odohráva, nazvem hardrockové rinčanie, heayvrocková surovosť alebo protometalový nárez – výstižné je každé pomenovanie. Dôležité je však to, že hudba a radosť z nej, entuziazmus a zápal je to hlavné, podstatné a tá tvrdosť, surovosť s tým všetkým úplne prirodzene splýva. Americký hardrock sa vždy vyznačoval jednoduchosťou a tak to je aj s týmto albumom. Hudba je to jednoduchá, ale jej výpovedná hodnota má svoju silu.

Podobné pocity som mal aj pri inom albume z rokom „narodenia“ 1970 – Kingdom come. Tamten je však mimo akýchkoľvek kritérií a hodnotení. Sainte Anthony´s Fyre ponúkajú číru radosť z hudby a výdatné potešenie. Nikoho zrejme neprekvapí skutočnosť, že obdivovali Blue Cheer.

Explozívna hardrocková nálož!


P. S. Pár poznámok k niektorým piesňam:
Nepokojne bublajúca basgitara Toma Nardiho, v úvodnej Love over you, začína toto ohnivé predstavenie. Gitarové sólo tu počas svojej jazdy skĺzne až ku klasickej hudbe. Greg „Ohm“ Onushko si zrejme zaspomínal na minulosť, keď na husliach hral diela klasických majstrov (hral prvé husle na trentonskej strednej). Nardiho basa tu počas sóla vyšíva ostošesť. V pozadí je tu slabšie počuť druhú „duchovskú“ gitaru. Greg nebol spokojný so zvukom v štúdiu, tak otvoril dvere, vyšiel von a túto gitaru nahral na konci chodby.


Za zmienku stojí aj Star light, kde má sólo každý nástroj. Najväčšou hviezdou je zrejme Greg Onushko, bubeník do toho jednoducho mláti a v dobrom svetle sa ukázal basák. Druhá naj pieseň albumu.

Nesmiem vynechať ani Lone soul road s napínavým gradujúcim riffom. Keby som mal niekomu urobiť prehliadku tých najzaujímavejších riffov, tento by určite bol medzi nimi. Geniálny riff! Najsilnejšia pieseň na albume.

Na tretí stupienok by som umiestnil Chance of fate s vynikajúcim rezavým riffom a refrénom skvelým, po vokálnej stránke, ako aj po tej inštrumentálnej. Výborné je aj gitarové sólo – pochúťka. Skupina je tu dobre zohratá a počúva sa to jedna radosť.

Stručne o každom „z tých troch“:
Mozgom kapely je gitarista a spevák Greg Ohm. Jeho hlas má taký bluesový feeling a gitara je hrdzavá, surová a ostrá.
Tom Nardi – prezentuje sa úžasnými basovými linkami. Odviedol tu perfektnú prácu. Bez neho by to nefungovalo. Veľmi dôležitý člen.
Bob Sharples – úderná jednotka kapely a jej hnací motor. Vytrieskal z bubnov, čo sa dalo.

Hudba z dielne Sainte Anthony´s Fyre si ma svojou bezprostrednosťou totálne získala.

P. P. S. Čo je ešte potrebné spomenúť:
Zvuk je drsný, ako šmirgeľ a poriadne špinavý, takže to je výstraha pre všetkých audiofilov – vyhnite sa tomu, lebo vás nezachráni ani dvadsaťštyri hodinové počúvanie Dark side of the moon. Ten ZVUK je fakt veľkým plusom. Nemá chybu a robí tu strašne veľa.

Nie je to myslené, ako dehonestácia diela Pink Floyd (sám ho milujem), iba narážam na ten zvukový rozdiel.
reagovat

Snake @ 25.03.2015 20:18:47
Pozoruhodný nález. Tvoje recenze je tak nadšená, že jsem neodolal, album si našel a pustil. Jen s tou hlasitostí jsem se vzhledem k pokročilé hodině musel malinko krotit. Je to tedy pořádný bengál, ovšem - jak taky varuješ - s velmi chatrnou produkcí. Zpěv jak z hrnce, vrže to, řeže a skřípe, chrastí, šumí, šustí a šelestí, rezonuje a vazbí a nejednomu citlivějšímu posluchači mohlo by to způsobit doživotní vadu řeči. Bezesporu největší dojem na mě udělala skladba Star Light, snad kvůli tomu neurvale divokému sólu na bicí. Jako nit táhne se celým albem i velmi zajímavá basová linka, radost poslouchat...

Jardo @ 26.03.2015 09:43:20
Snake :-) no, rachot je to poriadny. Pri podobných vykopávkach iba ľutujem, že sa nezachoval nejaký koncertný záznam - to by bolo!