Yes / Close to the Edge

Na tento album som sa chystal pomerne dlho. Prečítal som si tu o ňom snáď všetko možné. Od viet evokojúcich štatút nedotknuteľnej modly až po vety evokojúce neskutočne pre-kombinovanú a ťažko prístupnú hudbu. Jediné čo som poznal bola akurát skladba Owner of a lonely heart.

Môj rezultát je jasný. Close to The Edge je výborné art-rockové album. Paradoxne, mne osobne sadlo na prvé počutie. Andersenov hlas mi vôbec nevadí, ba naopak, myslím, že sa pre konkrétne túto hudbu veľmi hodí. Navyše spieva nanajvýš zrozumiteľne, čo vnímam ako veľké plus.

Musím vyzdvihnúť zvuk albumu. Každý nástroj je krásne rozoznateľný a počuteľný. Veľmi pekne vynikne basa. Čo nie vždy býva pravidlom. Po kompozičnej stránke ide o veľmi pekné nápady a myšlienky. Titulná skladba má v sebe príjemný rockový šrmnc a pôvabnú kombinatoriku.

And you and I - radím za top albumu. Krásne nápady, skvelá atmosféra. Nie som veľký fanúšik akustických či polo-akustických vecí ale táto pesnička má v sebe takú zvláštnu naliehavosť.

Siberian Khatru - nevnímam ako nevýraznú. Veľmi sa mi tam páči ta indická sitárová vsuvka, ktorú vystrieda čembalo. Zaujímavá kombinácia a cele je to doladené rezavým gitarovým sólom.

Suma sumárum, veľmi príjemné album. Paradoxne, pre mňa vemi chytľavá hudba. Celé to má zaujímavú atmosféru a ako celok to pôsobí skvele. Po dnešnom prvom vypočutí sa k tomuto počinu budem vracať určite častejšie.

» ostatní recenze alba Yes - Close to the Edge
» popis a diskografie skupiny Yes

---

AC/DC / For Those About to Rock

Jeden môj známy vedie o AC/DC tézu, že je jedno, čo nahrajú - znie to všetko narovnako. V istom slova zmysle by sa aj dalo súhlasiť. Táto nahrávka má ale pre mňa istú nostalgickú pridanú hodnotu a možno preto je v mojich očiach o čosi vyššie. Dostal som sa k nej na strednej škole (2007). V čase, kedy už notoricky známe hity ako Highway to Hell lebo Back in Black boli dekádami preverenými klenotmi. Tento album sme istého času intenzívne počúvali o prestávkach alebo na praxi v dielni. Skvelé spomienky.

Iste, dá sa namietať, že album má svoje silnejšie a slabšie momenty. Nad tým všetkým ale kraľuje titulná skladba, ktorú považujem od Highway to Hell po Thunderstruck za jednu z najlepších skladieb tejto bandy. Pozdáva sa mi aj zvuk, hoci na niektorých fórach sa dočítate z radov skalných, že je jedným z najslabších. Ja osobne si to až tak nemyslím. Keď sa akosi predýcham heavy metalovej sily a progresívnej kombinatoriky, siahnem vždy po tomto titule. Raz za čas surová hard rocková infúzia nezaškodí.

» ostatní recenze alba AC/DC - For Those About to Rock
» popis a diskografie skupiny AC/DC

---

Iron Maiden / The X Factor

Sú ľudia, ktorí na obdobie s Bruceom Dickinsonom nedajú dopustiť. Dickinson je bezpochyby výborný spevák, avšak jeho odchod umožnil vznik albumu, ktorý by podľa mňa s jeho prítomnosťou znel úplne inak. Asi to tak malo byť tak, ako sa to stalo. Blaze Bayley možno nedosahuje takého rozsahu, možno takej kvality alebo technickej zdatnosti, má však jednu veľkú výhodu. Svojskú uveriteľnosť a civilnosť prejavu. Jeho zádumčivejší hlas relatívne nízkej polohy dodáva tomuto albumu ťažobnú a melancholickú atmosféru ale s patričným rockovým drajvom.

Album otvára epická Sign of The Cross. Skladba, ktorá akoby na úvod chcela povedať: "Áno, máme iného speváka, ale inak nám to hrá stále dobre." Jemný úvod, silný stred, mierne intermezzo a opäť úder na solar v podobe krásnej vyhrávky a citlivá dohra. Príjemne rezavá Lord of The Flies rozhodne neurazí. Album odsýpa a zatiaľ niet dôvodu na nespokojnosť. Man on The Edge - tu nám páni trocha zrýchlili. Skvelé verzie a výborný refrén. Jedna z mojich top skladieb tohto albumu. Fortunes of War je prešpikovaná typickým maidenovským rukopisom, kde niet dôvodu na pochybnosť, a nemenej zdarilá je i následná Look for the Truth.

Za mierne slabšiu chvíľku považujem Aftermath, o čosi lepšie je na tom následná Judgement of Heaven. Zlatý klinec albumu ale prichádza zo skladbou Blood on the worlds hands. Zaujímavý basový úvod a adekvátne sa rozbiehajúce sa verzie eskalujú do majestátneho refrénu podporeného totožnou melodickou gitarovou líniou. Za zmienku stojí i nástojčivý text. Zvyšok albumu ešte doťahuje baladická 2.AM, ktorá je v podstate jednoduchá čo do stavby a melodiky, ale práve Bayleho hlas z nej robí pomerne citlivú záležitosť.

Pre mnohých fanušikov je opus magnum Powerslave, hoci podľa mňa obsahuje tri silné skladby a zvyšok je stále dobrý priemer. The X Faktor je ale akosi zvláštne kvalitne koncepčný čo do tématiky, atmosféry a skladateľskej vynaliezavosti. Nohy mu z môjho pohľadu kriticky podráža skutočnosť, že ho nenaspieval Dickinson, ale niekto s úplne iným hlasovým fondom a výrazovým citom. Niekto, kto za každú cenu netlačí na pílu, niekto, kto vie vniesť silnú emóciu aj inak. Samozrejme ak budeme zrovnávať Bayleho výkon na turné, kde sa zákonite nemohol vyhnúť skladbám z Dickinsonovej éry a budeme ho považovať za nedostatočný, tak ho budeme vnímať ako speváka nedosahujúceho dostatočných kvalít. Tento album ale ukázal, že Bayley spievať vie, má cit, má charizmu a má to myšlienku.

The X factor znie správne temne, správne ťaživo a melancholicky. Znie tak, ako si to asi Harris a spol. predstavovali. A dovolím si tvrdiť (napriek k úcte ku Bruceovi Dickinsonovi) že bez Bayleho by znel diametrálne inak. Neprávom podceňovaný a zatracovaný, z môjho pohľadu jasne najlepší Iron Maiden.

» ostatní recenze alba Iron Maiden - The X Factor
» popis a diskografie skupiny Iron Maiden

---

Soulmen / EP deska edice Mikrofóra: The Soulmen

Keď som túto skladbu počul prvý krát ako podmaz k jednej scéne vo filme Pelíšky, povedal som si.. Dokelu celkom dobra bigbítova skupina, zrejme nejakí angličania. Dal som si tú námahu a zistil o koho ide.

Skupina The Soulmen, ktorú založil Dežo Ursiny. Skupina, ktorá v roku 1967 vyhrala 1. bítový československý festival v Prahe. Je neuveriteľné ako v bývalom Československu dokázalo obdobie konca 60-rokov priať tomuto žánru. Ako sa za relatívne krátky čas po prepuknutej Beatlemánii a objavovania kapiel ako The Shadows, The Kinks a mnohí iní dokázalo vyprofilovať toľko big beatových kapiel z ktorých práve The Soulmen možno radiť až do svetovej úrovne. Stačí sa len započúvať skladby I Wish I Were a úplne civilnej a uveriteľnej angličtiny Deža Ursinyho. The Soulmen, The Matadors, The Beatmen, Prúdy, The Rebels a veľa ďaľších.. kde to všetko dnes už je?!

Niekto tu naznačil istú melancholickosť hudby, ja v tom osobne vidím skôr veľmi jemný a inteligentný prístup k melódiám a výrazovosti poplatnej svojej dobe. Bolo by veľmi zaujímave sledovať ako by mohlo dopadnúť hypotetické porovnanie ak si odmyslíme železnú oponu, so zahraničnými kapelami na festivale medzinárodnej úrovni. Osobne si myslím, že The Soulmen, The Matadors, Mefisto a veľa iných kapiel, by hanbu vo svete neurobili.

Toto malé EP je taký malý slovenský zázrak. Čosi podobné sa snáď neskôr za normalizácie podarilo Prúdom a Collegiu Musicu a Modrému efektu v Českej republike. Zložiť niečo takej kvality, že by to obstálo i na medzinárodnej úrovni. Taká malá hudobná renesancia. Osobne sa nazdávam, že toto EP takým počinom je.

Narodil som sa rok pred rokom 89 a predsa mám pocit, že hudba 60 rokov má stále čo ponúknuť a dokáže osloviť i mladšie generácie. Či už v rámci slovenskej alebo českej scény, je čo počúvať, čo objavovať a hlavne, je čo si vážiť.

Ako čítam, piatimi hviezdičkami by sme mali hodnotiť len výnimočné albumy. Myslím, že toto EP by ich znieslo i viac, než len päť.

» ostatní recenze alba Soulmen - EP deska edice Mikrofóra: The Soulmen
» popis a diskografie skupiny Soulmen

---

Opeth / Sorceress

Každý nový počin skupiny Opeth zo sebou nesie plno otáznikov. Nie je tomu inak ani pri tejto štúdiovke. Vo viacerých recenziách je mu vyčítaná akási umiernenosť, prehnaná akustickosť.. až jemnosť.

Nie, nesúhlasím. Sorceress je proste len prirodzeným vyvrcholením toho, čo bolo započaté na Heritage. Tomuto smerovaniu kapely je často vyčítaná až priveľká snaha o reinkarnáciu 70. rokov, čo je do istej miery pravda. Avšak, avšak je to robené tak dômyselne a s invenciou ako to dokáže len Mikael Åkerfeld. Áno, sem tam začuť YES, PINK FLOYD, JETHRO TULL, URIAH HEEP.. ale stále v tom proste počuť opethovský rukopis. Dokonca sa nebojím povedať, že pri tomto albume zo spomínaných troch azda najviac.

Započúvajme sa napríklad len do úvodnej Persephone, krásny akustický úvod s veľmi tklivou melódiou. Titulná Sorceress má pomerne hitový potenciál ale zaujme zaujímavým textom a zmenami tempa. Alebo The Wild Flowers s krásnou gitarovou ekvilibristikou. Rovnako tak hammondové orgie v Chrysalis .

Album sa príjemne rozbieha a jeho druhá polka servíruje jednu ranu za druhou. Orientálne motívy, prepracované bicie, krásne vokálne linky, inteligentná práca s gitarou a podmanivé klávesy.

Nie, Opeth proste len zvolili cestu k jednoduchosti a miesto prvoplánovej prekombinovanosti vsadili viac na pesničkovosť a údernosť. Opeth si prešli death metalom, progresívnym rockom a momentálne zrejú do akéhosi progresívne-artového rocku, ktorého poňatie sa mne osobne veľmi pozdáva. Z hľadiska posledného smerovania kapely.. ide rozhodne o výborný album, ktorý si síce žiada čas ale rozhodne nie je jeho stratou.

» ostatní recenze alba Opeth - Sorceress
» popis a diskografie skupiny Opeth

---

Opeth / Blackwater Park

Blackwater park bol prvým počinom od Opeth s ktorým som mal tú česť. Na prvé počutie, čo bolo tak zhruba pred siedmimi rokmi.. mi tá hudba prišla príliš precenená. Na môj vkus značne komplikovaná a nezáživná.

Ale až dnes po siedmich rokoch ma to našlo v tej správnej nálade a rozpoložení a ja len neveriacky krútim hlavou.. ako toto mohol niekto zložiť. Veru.. je typ hudby na ktorý musí človek proste dozrieť.

Neviem, či má zmysel po mojich predchodcoch rozpitvávať jednotlivé skladby, pretože tento album sa dá najlepšie vnímať ako celok. Ale keď už by som mal nejakú vypichnúť tak to bude Bleak, Harvest a nesmrteľná The Drapery Falls

Prechody z tvrdých pasáží do jemne akustických sú skutočne mrazivé a samotná inštrumentalita pánov hudobníkov prekvapuje takými nápadmi pri ktorých by v kúte mohli stáť i páni Petrucci s Portnoyom.

Som nesmierne rád, že mi Opeth ešte raz skrížili cestu a dali šancu prehodnotiť svoje niekdajšie hodnotenie. Nakoľko tento album počúvam už vyše 50tý krát a neustále mám z neho zimomriavky nemôžem inak.. než tomu napáliť plných 5.

» ostatní recenze alba Opeth - Blackwater Park
» popis a diskografie skupiny Opeth

---

Davis, Miles / Miles in Berlin

Keď som začínal s jazzom bol Miles Davis samozrejme z jednou prvých variánt na ktoré som natrafil. Ktosi známy mi raz zapožičal jednu jazzovú výberovku, kde popri Elle Fitzgerald, Louiovi Amrstrongovi, Nat Coleovi a mnohých iných svietilo i toto meno. Už na tejto výberovke ma Miles Davis celkom presvedčil.

Potom ale o pár rokov sa mi dostalo do rúk CD so záznamom z tohoto koncertu a bolo vymaľované. Neskutočná energia, famózne nasadenie všetkých zúčastnených. Spojenie Hancocka a Davisa sa ukázalo ako vysoko smrteľné. No a keď vám za basou stojí taký pán ako Ron Carter. Človek ktorého i osobná tvorba má čosi do seba. V tomto smere odporúčam jeho živé záznamy s doprovodom gitary.

Napríklad taká Milestones v živom prevedení znie neporovnatelne lepšie a energickejšie než na štúdiovej nahrávke. Takto nejak by mal začínať jazzový koncert. Prvá, energická rana medzi oči.
Skutočne výborne zohratá partia kde sice úraduje Davis ale za zmienku stojí i rytmika postavená na umení Tonyho Williamsa alebo tenor a alt saxofónové súznenie pánov Shortera a Butza.

Vskutku zaujímavé, aké silné osobnosti sa dokázali spojiť v takýto výborný umelecký celok. Davis, Hancock, Carter, Shorter..Butz a i Tony Williams sú skutočne veľké mená jazzu. A je to poznať.

Áno, ak potrebujem nakopnúť, ak sa cítim v dezolátnom a až neprimerane letargickom stave.. tak si pustím túto nahrávku. Byť naživo na tomto koncerte musel byť skutočný zážitok a nám ostatným nezostáva nič iné než závidieť a vystačiť si „len“ s týmto skvelým, živým záznamom.

» ostatní recenze alba Davis, Miles - Miles in Berlin
» popis a diskografie skupiny Davis, Miles

---

Gathering, The / Mandylion

Písať o tom aká je Anneke výborná speváčka je ako nosiť drevo do lesa. Áno i pre mňa bol Mandylion debutom v spoznávaní tejto kapely a bolo to skoro podobne ako písal recenzent podomnou. Akosi už skutočne nebolo čo počúvať tak sa dostala na radu i táto platňa. Už úvodné ťažkotonážne riffy dávali tušiť čosi zaujímavé ale potom prišiel ten hlas.. ten hlas.. ktorý ma pred toľkými rokmi tak paralyzoval.

Táto na tú dobu partia mladých ľudí dokázala natočiť album, aký sa natočí raz za desať rokov. Boeijenove klávesy nie sú vtieravé ale pekne sprevádzajú celým albumom takými nápadmi až z toho miestami skutočne mrazí. Ruttenova a Wiersmova gitara ktorá akoby hrala úsporne no to presvedčivejšie. Skutočne to nie sú žiadne gitarové onanie ale len proste zopár akordov zahraných tak ako sa to nepodarí nikomu inému. Skutočne stačí pár tónov a máte pocit, že všetko bolo povedané. Asi ako Gilmour ktorému stačia dva tóny a vy plačete ako malý chlapec.

Bicie sú nahrané vkusne a sem tam zaujmú zaujímavým prechodom. Vetko je však nesmierne decentné a vyvážené. Neviem kde sa v týchto ľudoch na tú dobu našlo toľko v podstate jednoduchých no zároveň geniálnych nápadov. Rozum stojí keď René Rutten zahrá jednu vyhrávku v Leaves do skladby ktorá vás ubíja ťažkými akordami. A zahrá to tak, že to tam proste pasuje. Alebo keď v Sand and Mercury prehovorí do skladby J.R.R. Tolkien a tým zavŕši krásnu melodickú katarziu.

Rozum sa zastaví mnohokrát ale vždy v tom pozitívnom význame slova. Škoda, že táto kapela svoj vrchol zaznamenala tak relatívne skoro a už sa jej v takej miere nepodarilo nadviazať na to čo bolo týmto albumom započaté. Mandylion je skutočným diamantom metalovej alebo rockovej hudby vôbec. Niečo ako zatmenie slnka, ktorého sa už druhýkrát nemusíte dožiť.. ale nádej predsa zomiera posledná :-)

» ostatní recenze alba Gathering, The - Mandylion
» popis a diskografie skupiny Gathering, The

---

Collegium Musicum / Collegium Musicum

Collegium Musicum. Boli časy, keď som ich hudbu vôbec nechápal, ba čo viac, priam som ju až neznášal. Bola na mňa v období troch rokov akosi viac komplikovaná, než bolo pre moje uši optimálne. V tej dobe som totiž veselo koketoval s metalom typu Judas Priest (Defenders of Faith) a Helloween (Walls of Jerocho). To boli albumy, ktoré som točil až do zodratia. Collegium tak bolo pre mňa akosi neprístupné a príliš vzdialené. Až do okamihu, kedy som o nejakých 11 rokov nevidel záznam z koncertu, ktorý vtedy dávala STV2, v zostave s F. Griglákom a M. Valihorom. Asi poznáte ten pocit, keď dostanete facku bez prípravy.

Tak nejak som sa vtedy cítil i ja, už od prvých tónov koncertu. Zrazu sa to celé akosi zlomilo a ja som začínal chápať, že o čo tu sakra ide. Koncert som si užil a samozrejme som bol prinútený týmto zážitkom napočúvať Collegium od piky.

Zrazu mi skladby ako If you want to fall prišli nesmierne živé a silné, a dokonca Frešov spev výborný, možno pre tú jeho civilnosť, aj keď on sám tvrdil, že spieval skôr z donútenia. Mne to tam proste pasovalo.

Čo ma však posadilo do kolien, bola skladba Concerto in D. A možno i vďaka Mariánovi Vargovi som potom časom zosilnil záujem i o vážnu hudbu. Zrazu mi tá komplikovanosť striedaná s navonok disharmonickými vsuvkami prišla nesmierne príťažlivá, už len z toho dôvodu, že som sa časom pristihol pri tom, ako pri ďalšom každom vypočutí tam počujem niečo iné a nové.

Nakoľko vlastním edíciu kde sú tieto skladby v rámci Konvergencií, je pre mňa ten prísun kvality najväčší. Myslím, že tak silný materiál sa už nikdy nepodarilo skompletizovať.

» ostatní recenze alba Collegium Musicum - Collegium Musicum
» popis a diskografie skupiny Collegium Musicum

---