V každom žánri sú pomerne ľahko identifikovateľní velikáni, ktorých obvykle poznajú aj ďalšie generácie obdivovateľov umenia. Pre hardrockovú muziku isto netreba ďaleko chodiť po príklady. „Podpovrchový“ fanúšik však zvyčajne zistí, že okrem mediálnych gigantov existujú aj velikáni, takpovediac, pozabudnutí. Áno, uhádli ste, Wishbone Ash patrí práve do tejto kategórie. Majstri rockových balád, experti na dlhé prepracované gitarové sóla, často zdvojené, si zaslúžia občas pripomenúť.
Vznikla na sklonku roku 1969 v mestečku Torquay. Martin Turner (basa, spev) a Steve Upton (bicie), členovia čerstvo rozpadnutej kapely Tanglewood, stáli pred neľahkou úlohou nájsť gitaristu. Ich manažér Miles Copeland III zorganizoval konkurz, v ktorom sa do finále dostali hneď dvaja hráči. Ted Turner (Martinov menovec) a Andy Powell. Osud tomu chcel, že nerozhodnosť rozhodla a vzali oboch. Zrodila sa jedna z najúžasnejších zostáv, aké kedy hrali hardrock. Názov Wishbone Ash vylosovali zo slov napísaných na papierikoch a mohlo sa ísť na vec.
Počiatkom roku 1970 kapela predskakovala Deep Purple a získala oddaného fanúšika. Ritchie Blackmore neváhal a odporučil ju producentovi Derekovi Lawrenceovi a v podstate sa angažoval aj v získaní kontraktu so spoločnosťou MCA Records. Debutový albumWishbone Ash z konca toho istého roku ukázal, že Ritchie vôbec nemal zlý vkus. Úžasná zmes rôznych progresívne zahalených rockových skladieb vyvrcholil viac ako desaťminútovou skladbouPhoenix. Tá sa stala hymnou kapely a krásne ukazuje, prečo jeWishbone Ash radená k priekopníkom v oblasti spolupráce dvoch sólujúcich gitaristov. O geniálnych „baladikoch“ nevraviac.
Že hudobníci radi experimentovali, dokázal album Pilgrimage z roku 1971. Nesmrteľnosť si kapela zabezpečila nasledujúcim dielom Argus z roku 1972. Mix nádherných melódií, balád, gitarových súhier… nečudo, že sa stal najlepším britským albumom toho roku podľa časopisu Melody Maker a podľa hudobných novín Sounds aj najlepším rockovým albumom roku. V rebríčku sa vyšplhal na 3. miesto, právom. Okrem toho kapela nachystala krátku platňu Live in Memphis, ktorá bola určená na propagáciu do rádií a nikdy sa samostatne nepredávala.
Album Wishbone Four z roku 1973 si kapela prvýkrát produkovala sama a hoci obsahuje viacero nádherných balád, ako celok nedosahuje kvalít predchádzajúcich albumov. Na konci roku 1973 vyšiel aj koncertný dvojalbum Live Dates, ktorý ukázal, že kapela bola aj naživo nedostižná. Zaujímavosťou je, že v dobách bezbrehých improvizácií sa kapela držala premyslenej stavby svojich sól a snažila sa ich vždy zahrať čo možno najvernejšie.
Každopádne sa blížil koniec jednej éry, pretože Ted Turner toho mal dosť a opustil nielen kapelu, ale načas aj hudobný priemysel. Skupina angažovala Laurieho Wisefielda, gitaristu a speváka z kapely Home. Zároveň sa formácia „zdekovala“ do USA, ako to v tom čase spravilo mnoho britských hudobníkov, ktorým sa nepáčili vysoké ostrovné dane. Album There‘s the Rub z roku 1974 bol opäť vynikajúci, ale pobyt v Amerike kapele moc inšpirácie nepriniesol, nakoľko hneď ďalšie dielo Locked In (1976) je, slušne povedané, nepresvedčivé. Kapela mala vždy najviac problémov so spevom, prenechať pár skladieb Lauriemu však bol krok veľmi zlým smerom. Na turné dokonca angažovali klávesáka! Nasledovali ďalšie albumy ako New England (1976) a Front Page News (1977), čím sa americká anabáza skončila.
Album No Smoke Without Fire z roku 1978 opäť produkoval Derek Lawrence. Po albume Just Testing (1980) (a koncertnom Live Dates Volume Two) naliehalo vydavateľstvo na muzikantov, aby sa prispôsobili dobe a najali sólového speváka. Martin Turner to vzal osobne a porúčal sa. Preto pre album Number the Brave, ktorý vyšiel v roku 1981, najali Johna Wettona, známeho basáka a speváka (Family, King Crimson, Uriah Heep). Aj ten však rýchlo odišiel, aby zarobil kopu prachov s úspešnou formáciou Asia. Kapela nakrátko využila služby sprievodnej speváčky Claire Hammill a na turné zaskočil ďalší basák z Uriah Heep, a síce Trevor Bolder. Kapela nezvládla odolať dobovej vlne „vlasatého“ metalu, a tak sa v roku 1982 zjavil „dobový“ album Twin Barrels Burning, ktorý sa dostal i do britského rebríčka. Keďže Bolder sa nasledujúci rok vrátil do Uriah Heep, ďalším basgitaristom sa stal Mervyn Spence z Trapeze. V roku 1985 sa na trhu zjavil totálny komerčný prepadák Raw to the Bone, o ktorom by som nerád niečo bližšie písal. Nečudo, že to Wisefield zabalil a začal fachčiť pre známe esá typu Tina Turner, Joe Cocker a pod. Na jeho poste sa mihli hráči ako Jamie Crompton a Phil Palmer. Taktiež Spence vzal nohy na ramená, nuž ho zastúpil Andy Pyle.
Paradoxne, na ďalší osud skupiny mal napokon vplyv starý dobrý manažér Copeland III. Vymyslel projekt série albumov pomenovaný No Speak, na ktorom chcel realizovať výhradne inštrumentálne nahrávky. Aby získal záujem médií, potreboval dajakú poriadnu bombu. Neváhal preto a ukecal pôvodných členov Wishbone Ash, aby sa dali dokopy a nahrali album Nouveau Calls. A dielo sa zdarilo. Nasledujúce turné takisto, nuž sa natešená štvorica vrhla aj na ďalšie nahrávanie, tentoraz aj so spevom. Výsledkom bol album Here to Hear z roku 1989. Sľubnú kariéru stopol bubeník Upton, ktorý v roku 1990 skončil s hraním. Nahradil ho Robbie France, ten si však nepadol do oka s Martinom Turnerom. Keď je rytmika na nože, niekto musí z kola von, nuž za bicie usadol Ray Weston. Oboch bicmenov možno počuť na albume Strange Affair z roku 1991. Avšak nezhodi pokračovali, nuž sa o rok neskôr vzdal členstva v kapele i Martin Turner. Vrátil sa Pyle, kapela vydala koncertný album The Ash Live in Chicago (1992), ale blížil sa koniec. V roku 1994 to definitívne vzdal Ted Turner a po ňom ubzikli aj Pyle s Westonom.
Andy Powell ostal sám. Nelenil, zozbieral niekoľkých spoluhráčov, menovite Rogera Filgatea (gitara, spev), Tonyho Kishmana (basa, spev) a Mikea Sturgisa (bicie). Kishmana síce na turné nahradil Martin Turner, ale inak menovaná zostava nahrala albumIlluminations (1996). V roku 1997 však Powell celú trojicu vymenil. Vrátil sa bubeník Weston, gitary sa chopil Mark Birch a basu obsluhoval Bob Skeat. Desivé vyrovnávanie sa s dobou vyústilo do dvoch tanečných elektronických albumov Trance Visionary (1997) a Psychic Terrorism (1998). Reputáciu si napravili až akustickým albumom Bare Bones (1999). Následne vyšiel aj živák Live Dates 3. V roku 2002 vyšiel album Bona Fide. Ešte predtým, v roku 2001, vystriedal Bircha gitarista Ben Granfelt a vydržal až do roku 2004. Po ňom nastúpil Muddy Manninen, ktorého možno počuť na albume Clan Destiny z roku 2006.
Rok 2007 vyhnal zo zostavy Westona. Biciu súpravu preto ovládol Joe Crabtree, ktorý vydržal až do roka 2022. Album The Power of Eternity (2007) uviedol zostavu v zložení Powell, Manninen, Crabtree a Skeat. Ich ďalšie štúdiové počiny sú Elegant Stealth (2011) a Blue Horizon (2014). Na albume Coat of Arms (2020) už hrá namiesto Manninena gitarista Mark Abrahams. V roku 2022 vystriedal Crabtreeho bubeník Mike Truscott.
Nepríjemnosťou v histórii skupiny je súdny spor, ktorý zviedol Powell s Martinom Turnerom. Druhý menovaný začal v roku 2004 vystupovať pod hlavičkou Martin Turner‘s Wishbone Ash. Spor vyvrcholil v roku 2013 a od roku 2014 už tento názov používať nesmie. Situáciu vyriešil tak, že sa prezentuje ako sólista hrajúci muziku Wishbone Ash, prípadne si na album píše „bývalý člen Wishbone Ash“.
Na záver by som upriamil pozornosť na skutočnosť, že kapela počas posledných tridsiatich šiestich rokov vydávala pomerne veľké množstvo koncertných albumov, často archívnych a historických záznamov, z ktorých väčšinu obsahuje záverečná diskografia.
DISKOGRAFIA:
1. Wishbone Ash (1970)
2. Pilgrimage (1971)
3. Argus (1972)
4. Wishbone Four (1973)
5. Liev Dates (1973)
6. There’s the Rub (1974)
7. Locked In (1976)
8. New England (1976)
9. Front Page News (1977)
10. No Smoke Without Fire (1978)
11. Live in Tokyo (1979)
12. Just Testing (1980)
13. Live Dates Volume Two (1980)
14. Number the Brave (1981)
15. Twin Barrels Burning (1982)
16. Raw to the Bone (1985)
17. Nouveau Calls (1987)
18. Here to Hear (1989)
19. Strange Affair (1991)
20. The Ash Live in Chicago (1992)
21. Live at the BBC (1995)
22. Live in Geneva (1995)
23. Illuminations (1996)
24. Trance Visionary (1997)
25. Live Timeline (1997)
26. Psychic Terrorism (1998)
27. On Air (BBC 1971-1977) (1998)
28. Bare Bones (1999)
29. The King Wiill Come (1999)
30. Live Dates 3 (2001)
31. Live in Bristol (2002)
32. Bona Fide (2002)
33. Almighty Blues – London & Beyond (2003)
34. Live on XM Satellite Radio (2005)
35. Clan Destiny (2006)
36. First Ligh (2007)
37. Live in Hamburg (2007)
38. The Power of Eternity (2007)
39. Argus “Then Again” Live (2008)
40. 40 Live in London (2009)
41. Live at the Grand – Road Works Volume 1 (2010)
42. Elegant Stealth (2011)
43. Live in Hamburg – Road Works Volume 2 (2012)
44. The Very Best Of Live at Geneva (2013)
45. Live in Germany – Road Works Volume 3 (2013)
46. Blue Horizon (2014)
47. Roadworks Volume 4 (2014)
48. Live at Metropolis (16/05/15) (2015)
49. Time will Pass Away (2015)
50. The Best Of Wishbone Ash Broadcasting Live: Live To Air (2016)
51. Live In Sacramento Road Works Volume 5 (2018)
52. Live At Glasgow Apollo 77 (2019)
53. Live At Rockpalast 1976 (2019)
54. Live In Japan – Road Works Volume 6 (2019)
55. Coat Of Arms (2020)
56. Portsmouth (1980) (2021)
57. A Roadworks Journey – Live From California To Kawasaki (2021)
______________________________________________________________________________________________________________________________________________________________________________
Základ kapely vznikl na západnim pobřeží Anglie, ve městě Torquay, kde spolu hráli v období 1963-69 v různých sestavách bratři Martin (basa, zpěv) a Glenn (kytara) Turnerovi. Z počátku to byla interpretace Chucka Berryho, Little Richarda, Ray Charlese, Shadows apod. později se pustili do vlastních skladeb v duchu boogie. Poté, co je v jedné z formací opustil bubeník, našli náhradu ve Stevu Uptonovi, který se stal stálým členem budoucích ASH.
V roce 1969 se tato již dobře sehraná sestava ve třech vydala pod názvem Tanglewood do Londýna. Po dobrých zkušenostech z místních klubů se chtěli pokusit uplatnit svůj talent a nápady, a vybudovat profesionalní kariéru. Bohužel (nebo bohudík) Glenn se po pár měsících rozhodl kapelu opustit a vrátit se do rodného Torquay. V té době se Martin a Steve setkali s Milesem Copellandem, který jim nabídl služby managera a situaci vyřešil podáním inzerátu do časopisu Melody Maker: "Hledá se SÓLOVÝ KYTARISTA - pozitivně myslící, tvořivý a přizbůsobivý, pro kapelu s velkou podporou a budoucností."
Přihlásili se hned dva, Ted Turner (žádná příbuznost s bratry Turnerovymi) a Andy Powell.
Martin a Steve se nedokázali rozhodnout, kterého z nich přiberou. Původní představa byla mít jednu kytaru a ještě přibrat klávesistu. Nakonec pozvali oba kytaristy na zkoušku najednou a ... a zbytek je historie, kytarová souhra Andyho a Teda se stala poznávacím znakem Wishbone Ash. Kapela se přejmenovala, zhruba rok zkoušela, skládala a hrála po klubech, mezitím vydala nějaké demo nahrávky a koncem roku 1970 vydala první desku, jak jinak než pod názvem Wishbone Ash.
Styl kapely bych právě definoval jako kompaktní, žádný z nástrojů nevybočuje, nejsou tu hlavní hvězdy a doprovodní hráči. Odpovídá tomu i zpěv, který je většinou doplňován vícehlasy ostatních muzikantů. Martinův hlas není nijak dominantní a je spiše jen další části celkové harmonie. Z poslechů skladeb ASH máte pocit, že to je jedno tělo jedna duše a nikoliv individuální hráči. Podobně znějící kapely znám jenom dvě, Status Quo a Iron Maiden, ti druzí se sami k odkazu ASH přihlásili.
Počátky ASH jsou stylově podobné třeba zmíněným Status Quo, stavěli na stejných r'n'r a boogie vzorech, nicméně se postupem času svými experimenty, snahou o jiné pojetí a instrumentálními schopnostmi přesunuli do kategorie progrock. Skladby jako 'Phoenix', 'Blowin' Free', 'The King Will Come', 'Outward Bound' a další jsou toho důkazem. ... (celý článek)
![Wishbone Ash - New Live Dates: Volume One [Martin Turner's Wishbone Ash] cover](graphx/covers/3585.jpg)
![Wishbone Ash - Argus: Through The Looking Glass [Martin Turner's Wishbone Ash] cover](graphx/covers/9924.jpg)
