Profil uživatele Adam6
Recenze:
Big Big Train / Folklore
| 2018-08-12 | Beardfish sú rozpadnutí. Tangentom a Kaipe nevyšlo niekoľko posledných albumov podľa mojich predstáv. The Flower Kings a Moon Safari... (stále čakám, už 5 rokov, aby som bol presný...). Wobbler ma celkom milo prekvapili albumom From Silence To Somewhere (Hinterland je však stále vrchol). Neal Morse je prosto Neal Morse. Spock´s Beard sa držia celkom obstojne.
No a popri tom všetkom tu máme aj Big Big Train, ktorí stavajú prirovnanie so zrelým vínom do úplne nového svetla. Na súčasnej retroprogovej scéne sú moja jednotka. Všetky štyri albumy, ktoré páni vydali v tejto dekáde (samozrejme okrem The Second Brightest Star) hodnotím plnou pálkou. Už od The Difference Machine k tomu pomaličky smerovali. A keď sa menila zostava a prišli Longdon s D'Virgiliom, tak už to bolo jasné. No jeden z albumov musí byť môj najobľúbenejší.
Folklore.
Hneď od začiatku titulnej skladby poslucháč vie, že je v dobrých rukách. Veľkolepý husličkový úvod, zaujímavý hlavný motív, za ním sa všetci hráči predstavujú vokálne a potom skladba naberá na sile a progresivite. Longdon flautou dodáva skladbe krásnu atmosféru. Nie len jednej, ale celému albumu. Druhá London Planes mi pripomína, One For The Wine od Genesis. Skladba sa rozbieha pomaly a pokojne. Páči sa mi refrén, aj keď uznám, že niekomu sa môže zdať nevýrazný. V druhej polovici sa rozpútajú inštrumentálne orgie. Paráda. Album pokračuje v nastavenej laťke až do samého konca. Ešte by som spomenul vynikajúcu The Transit of Venus Across the Sun. Ako ju Horyna nazval smutnú, klavírno/akustickú baladu :). No a v poradí štvrtý, a najväčší vrchol albumu je trinásť minútová progresívna bomba Brooklands, ktorá ukazuje, že aj Rikard Sjöblom je výborný prírastok do tímu.
Na tri roky si páni "oddýchli" po albume The Underfall Yard. Po ňom prišli dve majstrovské diela English Electric 1 a 2. Na Folklore sa čakalo opäť tri roky. Správny krok. Nechali fanúšikov trošku vychladnúť, nazbierali dostatok cenného materiálu a vytiahli ho v správny moment. Kedže Grimspound prišlo v tak krátkom čase po Folklore predpokladám, že niečo z neho vzniko v tej trojročnej odmlke. Ktovie, možno si na ďalší album znova trošku počkáme, no vôbec mi to nevadí. Aj keď považujem The Second Brightest Star za mierne povedané nie vydarený album, aj tak sa teším na to s čím novým príde táto veľká veľká skupina.
Takže päťka pre Folklore.
» ostatní recenze alba Big Big Train - Folklore
» popis a diskografie skupiny Big Big Train
Rush / Grace Under Pressure
Musím sa pripojiť k všeobecnému názoru, že Rush "zvládli" osemdesiate roky oveľa lepšie, ako niektorí z ich ostatných rovesníkov. Vidím, že hlavne Moving Pictures a Power Windows majú veľkú odozvu, ale bol by som veľmi nerád, keby aj tento skvelý album ostal opomenutý.
Už v dobe vydania albumu si Rush získali prívržencov. Moving Pictures je majstrovské dielo a navyše ho páni veľmi dobre nasledovali Signálmi. A tak mal Grace Under Pressure neľahkú úlohu odpovedať na otázku, čo ďalej. Zachovať to najlepšie z predošlých dvoch-troch albumov a ešte viac synťákov? Na prvý pohľad sa môže zdať, že nejde o najšťastnejšiu voľbu, ale opak je pravdou. Synťáky dodali albumu isté čaro. Niektoré skladby (najmä Afterimage, Red Sector A a Between The Wheels - ktoré len tak mimochodom považujem za vrcholy albumu) si neviem bez nich predstaviť. Inak celkovo si skladby zachovávajú svoju rockovosť, zložitosť, ale aj typický zvuk osemdesiatych rokov.
Taktiež mi príde, že album je trošku melancholickejší ako pár jeho predchodcov. Geddy Lee už našťastie od Permanent Waves neškrieka ako vrana. Všetko spolu zapadá do krásneho celku. Pri Red Lenses som bol ešte pevne rozhodnutý držať sa pri zemi a dať solídnu štvorku. To by ale na albume nesmela byť aj posledná skladba Between The Wheels.
Vrcholy tejto dekády Rush sú jednoznačne už spomínané Moving Pictures a Power Windows. No a hneď na tretie miesto si dosaďujem Grace Under Pressure.
» ostatní recenze alba Rush - Grace Under Pressure
» popis a diskografie skupiny Rush
Iron Maiden / A Matter of Life and Death
| 2018-05-12 | Starý dobrý Iron Maiden. Počúvam ich už asi 8 rokov a aj napriek tomu, že v poslednom čase som plne ponorený vo vodách progresívneho rocku, na mojej láske k Ironom sa nič nezmenilo. Jedna z prvých skupín, u ktorých som vydržal dodnes. Väčšinu skupín, ktoré som počúval pred Ironom upadli u mňa do zabudnutia.
A tak som teda opäť po dlhšom čase dostal chuť vypočuť si túto ikonu britského heavy metalu. Ako prvý prišiel na rad A Matter Of Life And Death.
Vidím, že sa s viacerými kolegami zhodneme na úvode albumu. Different World je absolútny priemer. Refrén celkom ujde, ale celkovo skladba nič moc. Ono keď Ironi začínajú skoro všetky albumy s dosť podobnými vypaľovačkamy, tak to po čase prestane baviť. Posledná, ktorá ma ešte ako tak zaujala bola The Wicker Man. Našťastie s druhou zložitejšou These Colours Don´t Run album začína dostávať šťavu. Dickinsonovi tieto patriotické texty naozaj sedia, no a vyvrcholenie prostrednej časti nemá chybu. Skvelé, skvelé.
Brighter Than A Thousand Suns. Tu som rozpačitý. Skladba má niekoľko momentov, ktoré rozhodne stoja za zmienku vrátane tvrdého nástupu na začiatku, na druhej strane mi príde, že na 9 minút sa v nej zase toľko toho nedeje. Vec názoru. Každopádne, niekedy si ju vypočujem rád, inokedy preskakujem. Ďalšia v poradí je skvelá The Pilgrim, ktorá zaujme už po prvých vypočutiach. To už je iné kafe ako Different World. Bohužiaľ, ďalšia "dvojka" The Longest Day a Out Of The Shadows sú asi najslabšie na albume. The Longest Day má podobnú štruktúru ako These Colours a Reincarnation, ale rovnať sa im nemôže.
Do tohoto momentu by som povedal, že sa album tak trošičku trápi. Dobré momenty sa striedajú so slabšími, (ktorých je zatiaľ o trochu viac). Avšak páni nenechávajú fanúšika v štichu a tasia svoje najväčšie tromfy na záver. Reincarnation na nás po celkom zaujímavom intre vybafne jeden z najlepších riffov na albume, ktorý sa niekoľko krát zopakuje, ale aj obmení. Stred skladby sa nesie v zložitejšom Ironovskom duchu. No a ja zostávam ako obarený a som v strehu z toho, čo príde ďalej. Tak to vidíte, aj Dave Murray vie z času na čas zložiť niečo poriadne, (keď sa mu chce). Nastavená laťka pokračuje s Harrisovou For The Greater Good Of God. Je počuť, ako sú všetci šiesti členovia zohratí. Dickinson si to prosto užíva a je výborný vo viacerých polohách. Zasólujú si všetci traja gitaristi, no a Harris s McBrainom ako vždy vynikajúci. Od piatej minúty až po záver počúvam skladbu so zatajeným dychom. No a čo ešte povedať na Legacy ? Nič. To si musí človek vypočuť.
Aj napriek pochybnej prvej polovici, nakoniec album obstojí ešte dosť dobre.
Vidím to na 4 body bez nejakých zásadnejších ťažkostí.
UP THE IRONS !!!
» ostatní recenze alba Iron Maiden - A Matter of Life and Death
» popis a diskografie skupiny Iron Maiden
Townsend, Devin / Ziltoid The Omniscient
Tvorba Devina Townsenda ma dlhú dobu obchádzala. A keď som sa o ňom dozvedel, tak ma potom odrádzal otec, ktorý pozná Strapping Young Lad. Je to v podstate jedno. Devinovu hudbu som skúsil a hneď medzi nami preskočila iskra. Bol to album Terria, ktorý ma naladil na vlnu. Stal sa zo mňa Devinov fanúšik.
"Ziltoid Vševedúci" je prvý album, ktorý Devin nahral úplne sám. Tak ako už spomínal alienshore, tak aj ja musím uznať, že bicie sú nahrané výborne. Devin si dal naozaj záležať a nie je to len tak "odstrieľané od buka do buka". S programom EZdrummer pracoval aj na Dark Matters a dosť si ho pochvaľoval. Ostatné nástroje samozrejme nie sú pre Devina problém. Ďalšia pochvala odo mňa ide zato, že prišiel opäť s niečím iným ako predošlý album Synchestra, ktorý bol čistokrvný prog metal/rock. To v podstate platí pre väčšinu tvorby Townsenda, že sa vždy snaží prekvapiť fanúšikov. Ziltoid sa pohybuje v oveľa tvrdších vodách, skoro sa to približuje k death metalu. Devin vynikajúco strieda tvrdé riffy jeden za druhým ako na bežiacom páse, ale nájdu sa miesta aj pre pokojnejšie pasáže. Takže Devin využíva v podstate celý svoj hlasový rozsah. Po obsahovej stránke album tiež nemá chybu. Áno, baví ma to a veľmi. Pri rozhovore Ziltoida s Tvorcom sa mi vždy zdvíhajú kútiky úst. A takých momentov je tu viacero. Obľúbené skladby nebudem menovať. Každá je prepracovaná do najmenších detailov a všetky mám rád. Ten album je prosto dobrý od začiatočnej noty po záverečnú, lepšie povedané po posledný výrok majiteľa kaviarne:
"Let´s go, move it !"
Nehovorím že Ziltoid je najlepši album od Devina, to sa neodvážim tvrdiť asi pri žiadnom albume, také sú dobré. Tak teda poviem, že Ziltoid je "jeden z najlepších" Devinových albumov.
» ostatní recenze alba Townsend, Devin - Ziltoid The Omniscient
» popis a diskografie skupiny Townsend, Devin
Pink Floyd / Atom Heart Mother
Tak som sa rozhodol, že teraz na Vianočné sviatky si dôkladne a po dlhšom čase vypočujem týchto hudobných obrov. No a začnem albumom, ktorý sa samotným členom Pink Floyd veľmi nepáči. Atom Heart Mother.
Prvú stranu tvorí vynikajúca, titulná, inštrumentálna skladba. Jedna z najzložitejších od Pink Floyd. Cítiť
z nej ešte vplyv starších albumov, ale na rozdiel od jej predchodcov je o dosť premakanejšia. Má typickú pinkfloydovskú atmosféru, pomalej a rozťahanej skladby,
v tom sú páni naozaj majstri. Je v nej použitý širší rozsah hudobných nástrojov. 24 minút geniality.
Druhú stranu tvoria 3 kratšie a jedna dlhá skladba. A tu sa už dá vyberať medzi lepšími a slabšími. Dosť mi to pripomína album Tarkus od ELP, ktorý vyšiel o rok neskôr. Začnem najsilnejšou skladbou a to je jednoznačne Wrightova „Summer 68“. Spolupráca medzi klavírom a španielkou je jeden z najkrajších momentov albumu. O trošičku slabšia je šialená „Alan´s Psychedelic Breakfast“, ktorá uzatvára album. Je rozdelená do troch častí. V nich na začiatku počujeme ako si nejaký chlapík (predpokladám že Alan) pripravuje raňajky a za tým vždy nejaký hudobný motív. Tie hrané pasáže sú všetky výborné, len s tou prípravou raňajok a následnou konzumáciou si mohol Alan pohnúť. Celkovo však ide o dobrú skladbu. A teraz k tej horšej časti albumu. Áno, páni Waters a Gilmour ma sklamali. Poviem to mierne: menej zlá je Watersova „If“, aj keď doteraz si na ňu ešte neviem zvyknúť. Začiatok je síce zaujímavý, ale vždy ma po čase skladba začne nudiť. No a Gilmourova „Fat Old Sun“:Čo to dopekla je?
Od predošlých dvoch album, predstavuje Atom Heart Mother obrovský krok vpred, čo pánom vydržalo na ďalších 10 rokov, v ktorých nevydali slabý album. No a všetko sa to začalo práve tu. AHM zrejme nie je najlepší album od Pink Floyd, ale od najslabšieho má ďaleko.
» ostatní recenze alba Pink Floyd - Atom Heart Mother
» popis a diskografie skupiny Pink Floyd
Spock's Beard / The Light
Existuje len málo skupín, ktoré vydali (v rámci svojej tvorby !) tak silný debutový album akým je The Light pre Spock´s Beard. (napr. Mike Oldfield alebo ELP) Asi len ťažko mohli páni vstúpiť na hudobnú scénu lepším albumom. Ako keby automaticky preskočili 2 alebo 3 albumy a ocitli sa okamžite na vrchole svojej tvorby. Samozrejme, nevýhoda je v tom, že akýkoľvek z nasledujúcich albumov, a že niektoré sú naozaj vynikajúce, už nikdy neprekonali The Light.
Na albume sú 4 skladby, pričom každá jedna z nich už má svoje nezameniteľné miesto v galérii Spock´s Beard. Dokonca prvé dve: The Light a Go The Way You Go, hráva Morse ešte dodnes na koncertoch. Nedivím sa mu. Rozpitvávať jednu po druhej nebudem, každá je kapitola sama o sebe. Zložité hudobné postupy, zaujímavé hudobné momenty, zvraty, inštrumentálne výkony... bla, bla, bla, prosto presne štýl hudby ktorý mi sedí. Ak by som musel povedať nejakú slabinu albumu, tak asi Morsov spev, aj keď nehovorím že je zlý spevák a mne osobne neprekáža. Ale viem si predstaviť aj lepšieho speváka.
Na záver môj odvážny názor, s ktorým určite väčšina recenzentov nebude súhlasiť. Album radím medzi to najlepšie čo vzišlo z 90-tých rokov. Lepšie albumy ? Tak na rýchlo ma teraz napadá len Scenes From Memory.
Najlepší album od Spokáčov. S oboma očami, otvorenými dokorán dávam 5.
» ostatní recenze alba Spock's Beard - The Light
» popis a diskografie skupiny Spock's Beard
Dream Theater / Systematic Chaos
| 2017-10-09 | Tak som si pred nedávnom vypočul tento album, ktorý nepatrí medzi moje obľúbené, aby som mu dal šancu. No a ako to dopadlo?
Už po prvých 2-3 minútach mám z úvodnej skladby In The Presence Of Enemies pocit, akoby to bola nejaká zlá karikatúra Rush. Prosto som sa v tom chaose stratil.
Sklamalo ma ako sa páni na albume predvádzajú. Vždy síce boli veľmi technicky zdatní, ale toto je na mňa až priveľa. Druhá Forsaken je čistý priemer, viac o nej asi netreba povedať. "Vrchol albumu" prichádza s treťou Constant Motion. Vyznie to možno trošku hnusne, ale to sa skoro už nedá počúvať. Z Labrieho mám pocit, akoby to chcel mať čím skôr za sebou. Absolútne neemotívny prejav, ešte sa mu do toho se*ie Portnoy, ach bože... Ďalšia v poradí Dark Eternal Night je na tom skoro rovnako, aj keď uznávam, že nie až tak zlá. Žiadna sláva. Images And Words alebo Metropolis Pt.2 sú od tohoto na míle vzdialené. Nasleduje skľudnenie v pomalej Repentance. Štvrtá časť Portnoyového alkoholického príbehu. Na jedenásť minút mi príde málo nápaditá a po čase začne nudiť. Jediná zaujímavosť je prostredná časť skladby, kde pozvaní, hosťovskí muzikanti rozprávajú o veci v ich živote, ktorú najviac ľutujú. Prophets Of War by sa možno viac hodila k Labrieho sólovej tvorbe, aj keď neviem, nemám ju napočúvanú. Na albume mi nejako vadí a nehodí sa k nemu. Po päťdesiatich minútach konečne prichádza aspoň ako taká záchrana albumu The Ministry Of Lost Souls a ja mám konečne pocit, že počúvam DT. Krásna štvrťhodinka so zaujímavým textom. Výborný úvodný motív, vynikajúci Petrucci s Rudessom v pokojných pasážach, tvrdšia, inštrumentálna časť v strede a záver sa nesie v podobe úvodu skladby. Hovorím si: aspoň niečo, keď už nič. Posledná In The Presence Of Enemies je na tom podobne ako Forsaken, teda priemerná skladba. Jasné, že nedosahuje kvalít Change Of Seasons a Octavarium, ale nie je ani najhoršia čo sa týka albumu.
Aj napriek veľkej úcte, ktorú k Dream Theater uchovávam, nedám viac ako ťažko odpracovaných 2 bodov.
» ostatní recenze alba Dream Theater - Systematic Chaos
» popis a diskografie skupiny Dream Theater
IQ / The Road of Bones
Nasledujúca recenzia ktorú sa chystáte prečítať je veľmi neobjektívna a nekritická :)
IQ je skupina, ktorá mi už od chvíle keď som sa o nich dozvedel, robí veľmi veľkú radosť. Možno o trošičku väčšiu ako Marillion. Ich tvorba od roku 1993, teda od albumu Ever... na to sa proste ťažko hľadajú slová chvály. Ani jeden z posledných šiestich albumov sa podľa mňa ani len nepribližuje k priemeru. Každým albumom, ktorý páni vydávali, sa akoby snažili priblížiť k laťke, ktorú nastavili Ever a Subterranea a každému albumu sa to
v podstate podarilo. Pravda, ich tvorba v osemdesiatych rokoch je podľa mňa trošku slabšia, problémové sú albumy bez Nichollsa, ale napríklad prvé dva sú veľmi kvalitné. Naozaj len málo albumom by som dal menej ako 5 bodov.
No a The Road Of Bones nie je výnimkou. Album mi vždy vie spraviť takú dobrú náladu (aj keď obsahovo, veľmi veselý nie je :D), páni hrajú tak uvoľnene, akoby by pre nich neexistovalo nič ľahšie. Tých 52 minút zbehne tak, že sa človek nestačí diviť. Na albume je množstvo odkazov na
sedemdesiate roky, ale IQ ich vždy vedia predať svojským štýlom. Najlepšie skladby sú všetky, ale aj tak vyzdvihnem prvú From The Outside In, ktorá výborne vtiahne poslucháča do deja, a veľmi sa mi páči ústredný motív. No a v druhom rade najdlhšiu, Whitout Walls, v ktorej sa prelína toľko krásnych pasáži, pomalých aj razantných, no a ten záver... Ale ako som už spomínal ani ostatné skladby vôbec nezaostávajú.
IQ to spravili už znova, vydali výnimočný album, ktorý ma posadil veľmi hlboko do kresla a nútil premýšľať: ako to len robia ? 5 hviezdičiek, jednoznačne zaslúžených.
Dúfam len, že The Road Of Bones nie je posledný album.
P.S: Pred nedávnom som na jednej nemenovanej stránke čítal recenziu, ktorej autor tvrdil že IQ sú výborná skupina, ale mohli by mať aj lepšieho speváka.
Poviem to asi takto: ja osobne si neviem predstaviť, že by mali mať niekoho iného ako Nichollsa. V žiadnom prípade.
» ostatní recenze alba IQ - The Road of Bones
» popis a diskografie skupiny IQ
Van Der Graaf Generator / The Least We Can Do Is Wave to Each Other
Kapiel ktoré hrali progresívny, artový, symfonický či aký vlastne rock, bolo na konci šesťdesiatych a počas sedemdesiatych rokov neúrekom. No aj tak, bolo pre mňa malé prekvapenie že môj otec ešte donedávna nepočul (alebo možno počul len zbežne) o Van Der Graaf Generator. Je pravda že boli menej známi a nedosiahli až taký úspech ako napríklad Yes, Genesis alebo Pink Floyd, ale aj tak si myslím, že by ich mal správny prog-rocker poznať.
Moje prvé zoznámenie sa s kapelou bolo práve prostredníctvom albumu The Least We Can Do Is Wave To Each Other. Odvtedy prešiel asi rok, za ktorý sa niektoré veci zmenili. Zvykol som si na Hammillove často melancholické texty piesní. Už mi napríklad nechýba elektrická gitara, ktorá je zastúpená naozaj len minimálne. Celkom šikovne ju nahradzuje David Jackson svojim saxíkom. Na druhej strane čo sa nezmenilo je výber mojich obľúbených skladieb, ktoré ma zaujali v podstate už po prvých vypočutiach. A to: trochu Genesisovská Darkness (11/11), balada Refugees (aj keď jej nasledovníčka House With No Door je lepšia), prepracovaná White Hammer aj s tým šialeným záverom, nápaditá Whatever Would Robert Have Said? a záverečný epos After The Flood. Ďalej sa mi páči ten vážny, povedal by som až profesorský štýl s akým páni pristupujú k hudbe. Niečo podobné ako King Crimson v ich rannej ére. Tým nechcem povedať že by sa Van Der Graaf Generator opičili.
Tak som opäť raz vďaka progboardu natrafil na ďalšiu skvelú skupinu. The Least... je ešte len začiatok nádhernej cesty na ktorú sa pani vydali nasledujúcimi albumami. Hodnotím slušnými štyrmi hviezdami.
» ostatní recenze alba Van Der Graaf Generator - The Least We Can Do Is Wave to Each Other
» popis a diskografie skupiny Van Der Graaf Generator
Flower Kings, The / Unfold The Future
Tak, máme tu ďalší dvoj-album z dielne The Flower Kings. Opäť sa jedná o skoro dve a pol hodiny muziky, no a na albume nájdeme kratšie skladbičky, stredne dlhé skladby ale aj megadlhé eposy. Teda nič netypické pre partiu okolo Stolta. No a že tie dvoj-albumy páni vedia robiť, o tom niet najmenších pochýb. Prosto si spravím čo najväčšie pohodlie a vychutnávam si tú prekrásnu hudbu v celej jej dĺžke a prajem si aby sa album nikdy neskončil. V žiadnom prípade mi nepríde zdĺhavý, nudný alebo nenápaditý. Práve naopak, nápaditý je až až. Škoda že Daniel ostal len na dve albumy, celkom mi do partie zapadol. Samotné skladby nemá význam podrobne
rozoberať, človek sa musí presvedčiť sám o ich kvalite.
Pri skupinách ako sú The Flower Kings je ťažké si vybrať najobľúbenejší album, no pre mňa to je práve Unfold The Future. Tak ako povedal jeden fanúšik, je to skutočne multiprogresívny klenot :)
Moje hodnotenie asi len ťažko niekoho prekvapí.
» ostatní recenze alba Flower Kings, The - Unfold The Future
» popis a diskografie skupiny Flower Kings, The
Genesis / A Trick of the Tail
Občas, ked si púšťam tento album hlavou mi prebleskne otázka: Aký mal vlastne Gabrielov odchod vpliv na zvyšných členov kapely ? Nie až taký veľký ako odchod Hacketta. Pre fanúšikov to samozrejme muselo byť veľké sklamanie a šok, to isté platí aj pre zvyšných členov. Ale keď si pozrieme fakty, tak Genesis mali medzi sebou výborného speváka po celý ten čas. A po skladateľskej stránke Gabriel písal viac menej len texty, možno niečo málo aj z hudby. Takže čo tým chcel básnik povedať ? Genesis vydali spolu s Gabrielom albumy, ktoré sa považujú za vrcholy art rocku vôbec. Ten chlapík bol prosto stvorený pre Genesis. No aj tak je sranda, že práve po jeho odchode vydali, ak sa nemýlim, album roku 1976. Nechcel som tým naznačiť nič, mne osobne sa tiež o trošku viacej páčia Foxtrot alebo Selling..., ale aj tak je to zaujímavé na zamyslenie.
Toľko k môjmu pocitu, v hodnotení samotného albumu budem stručný.
1. Genesis v podstate pokračovali v krasojazde ktorú začalo Nursery Cryme.
2. Collins urobil na albume "svoje".
3. Skladby ako Dance On A Volcano, Mad Man Moon či Ripples sú tie ktoré vyzdvihujú album
4. Jedným slovom: Entangled
5. Hviezdičiek
» ostatní recenze alba Genesis - A Trick of the Tail
» popis a diskografie skupiny Genesis
Marillion / Script for a Jester's Tear
Škoda, že som ešte nebol na svete v roku 1983. Som totiž veľmi zvedavý, ako na tento album reagovali fanúšikovia, ktorí si mysleli, že progresívny rock už ide do hrobu. Škoda.
Ale nevadí, tak som ho počul o viac ako 30 rokov po jeho vydaní. A som z neho nadšený.
S titulnou skladbou Script for a Jester´s Tear som mal na začiatku mierne problémy. Teraz ju považujem za jednu z najlepších na albume. Taká Genesisovská. Začína pomaly, ale ako postupne graduje, páni sekajú jeden motív za druhým, potom príde znova skľudnenie v strede a napokon skvelé finále skladby. No a Fish je naozaj dominantný. Druhá, najkratšia He Knows You Know nie je síce zlá, ale pri konkurencii ostatných skladieb, nejako extra nevynikne. Iné je to ale s The Web, ktorá patrí medzi tie "ostatné". Hlavne druhá polovica skladby, kde sa to nápadmi len hemží je vynikajúca. Sme v polovici albumu a tu musím podotknúť, že kolega Russell mal zaujímavú myšlienku: "Člověk si říká - tohle tempo prostě nejde udržet a čeká, co bude dál. A zjistí, že jde". Nooo ja by som povedal, že to ide ešte lepšie. Začína to razantná Garden Party so zaujímavým Fishovým textom. O snoboch a klamároch. Pokračuje to, povedal by som Pinkfloydovskou baladou Chelsea Monday. Trewavas je skvelý basák, len tak mimochodom. No a najlepšie príde nakoniec. Forgotten Sons, ktorá mi trochu pripomína The Knife Od Genesis. Opäť skvelý Fishov text o nezmyselnosti vojny, no a páni muzikanti nám ukazujú, koľko toho ešte majú v repertoári.
No a to je len prvý album! Ani po recenziách na ďalšie albumy Marillionu, ktoré som si prečítal, som si nebol istý, či túto vysoko nastavenú laďku prekonajú. No a prekonali. Avšak čo sa mi páči na debute, je tá zvláštna, jedinečná atmosféra albumu.
Moje hodnotenie: opravdu výjimečný album.
» ostatní recenze alba Marillion - Script for a Jester's Tear
» popis a diskografie skupiny Marillion
Transatlantic / Kaleidoscope
| 2017-05-24 | Predošlé tri albumy od tejto skvelej skupiny, v ktorej sa zišli moji obľúbení hudobníci, boli vynikajúce a radím ich medzi to najlepšie čo vzniklo po roku 2000. Z tohto albumu už taký nadšený veru nie som. A medzi fanúšikmi nie som jediný.
Po prvé: Nie som si istý, či vzor z albumu
Bridge Across Forever v podobe dvoch dlhokánskych skladieb, bolo najšťastnejšie riešenie. Nie sú síce zlé (Into The Blue je lepšia), ale po toľkých vynikajúcich eposoch, ktoré vytvorili, aj vo svojich domovských kapelách prosto Into The Blue a Kaleidoscope nemôžu prekvapiť. Mohli z nich povyberať najlepšie časti a rozdeliť ich na niekoľko kratších skladieb.
Po druhé: Celkom nechápem zaradenie skladby
Beyond The Sun, opäť musím povedať tak podobnej Bridge Across Forever. Jedna balada na albume už predsa je, takže Beyond The Sun je dobrá len na to, že je to predohra pred titulnou skladbou.
A tak mi neostáva nič iné, ako si vychutnávať Nealovú baldu Shine, ktorá sa naozaj podarila a Roinovú rockovú Black As The Sky, ktorú považujem za najlepšiu na albume.
Kaleidoscope rozhodne nie je zlý album a nepočúva sa zle, ale aj tak zaostáva za jeho predchodcami. Aj napriek tomu, že som veľký fanúšik kapely, nemôžem dať viac ako 3.
» ostatní recenze alba Transatlantic - Kaleidoscope
» popis a diskografie skupiny Transatlantic
Who, The / Tommy
Keď som si išiel po prvý krát vypočuť Tommyho, nebol som si vôbec istý, čo ma čaká. Na poli koncepčných albumov som si ho predstavoval len ako takého predchodcu, alebo "stavebný materiál" pre ostatné albumy. No po vypočutí sa moje pocity veľmi rýchlo zmenili.
Vynikajúca predohra, tak typická aj pre ostatné koncepčňáky. Veľmi zaujímavý príbeh (podľa mňa jeden
z najlepších, vážne). Krátke, jednoduchšie piesenky poprepletané s niekoľkými zložitejšími, no a skvelé inštrumentálne vsuvky k tomu. Tommymu nechýba nič z toho, čo by sme hľadali aj na hocijakom inom koncepčnom albume, ktorý prišiel po ňom (a že ich je dosť). To, že niektoré z nich sú možno aj lepšie ako Tommy, pánov z The Who vôbec nemusí trápiť. Tommy už navždy ostane prvý a jedinečný.
Ako veľký milovník koncepčných albumov si neviem predstaviť, že by som dal menej ako 5.
» ostatní recenze alba Who, The - Tommy
» popis a diskografie skupiny Who, The
Morse, Neal / ?
Myslím si, že každý správny fanúšik progresívneho rocku/metalu určite aspoň okrajovo narazil na meno
Neal Morse. Zakladateľ a bývalý člen skupiny Spock’s Beard, spoluzakladateľ skupiny Transatlantic a asi najviac známy pre jeho sólovú tvorbu. Ja som na neho narazil práve vďaka Transatlantic. Popočúval som si samozrejme aj všetky ostatné projekty, no a teraz po istom čase už môžem povedať, že Neala Morsa zaraďujem medzi najvýznamnejšie postavy druhej vlny prog rocku.
Keď som prechádzal všetky recenzie kolegov z pogboardu, tak ma trochu prekvapila jedna vec. Som asi jediný človek na progboarde ktorý má sólovu tvorbu Neala o trošičku radšej ako Spock´s Beard. Je pravda, že albumy ako The Light alebo V sú poklady, ale mne sa ešte viac páči éra prvých Nealových albumov hneď po odchode z SB. Teda Testiomy – Sola Scriptura.No a medzi nimi sa ukrýva aj môj osobný favorit. Album s tajomným názvom: ?
Dôvody, prečo som si práve tento album tak obľúbil mám hneď niekoľko:
Neal upustil od svojej tradičnej dĺžky albumov 75 – 80 minút. Namiesto toho spravil ? o 20 minút kratší. Ďalej je to výber hostí ktorých si zavolal. A to nie ledajakých. Máme tu Nealovho brata Alana Morsa (Spock´s Beard, Second Nature), Jordana Rudessa (Dream Theater), Roina Stolta (The Flower Kings) a ako dezert je tu Steve Hackett (Genesis). Mike Portnoy a Randy George sú samozrejmosťou na každom Nealovom albume. No a v neposlednej rade je to moja záľuba v koncepčných albumoch. Aj keď ? vnímam skôr ako jednu dlhú skladbu (tak ako Thick As A Brick alebo Six Degrees Of Inner Turbulence). Všetko toto sú aj tak nakoniec len fakty prečítané z papierov. Najdôležitejší je osobný názor a pocit. No a ? ma zo všetkých albumov od Neala Morsa chytil za srdce najviac.
5 hviezdičiek ale s výkričníkom !
» ostatní recenze alba Morse, Neal - ?
» popis a diskografie skupiny Morse, Neal
Genesis / Selling England by the Pound
Genesis jednoznačne patrí medzi moje obľúbené skupiny. Samozrejme mám na mysli staré albumy zo sedemdesiatych rokov. Debutový album From Genesis To Revelation ma síce veľmi nezaujal, ale od Trespassu to išlo všetko ako má. Podľa mňa sa prvé albumy riadia nepísaným pravidlom, že každý ďalší je o trošku lepší ako predošlý. Uzatvára to pre mňa vrcholový album Genesis: Selling England By The Pound. Genesis v tomto období veľmi napredovali, čomu je dôkazom aj čoraz väčšia autentickosť a kreativita s každým nasledujúcim albumom. Typické melódie ich tvorby nastolili až s albumom Selling England By The Pound (v podstate už aj Foxtrotom).
Tak a teraz už o samotnom albume. Najprv ten ťažší oriešok: vybrať slabšie miesto. Hm... je to ťažká úloha, keďže mne sa veľmi páčia aj tie kratšie piesenky (o tých dlhých eposoch nehovoriac). Máme tu vynikajúcu inštrumentálku After The Ordeal (ktorú Banks pôvodne na albume nechcel, čo ma prekvapuje), potom tu je Collinsova More Fool Me. Kratučká, pohodová, na spríjemnenie albumu. I Know What I Like (In Your Wardrobe)? Asi by to bola táto, keď už som si povedal, že označím nejakú slabšiu.
No a z tých dlhších skladieb je každa kapitola sama o sebe. Dancing With The Moonlit Knight je jeden z najlepších otvárakov od Genesis (keď nie najlepší). Najdlhšia skladba Battle Of Epping Forest s množstvom skvelých hudobných momentov a úžasným Gabrielom sa na albume rozhodne nestratí. No a posledné dve nemenované skladby, tak s nimi prichádza najväčšia sila albumu.
The Cinema Show je pre mňa jedna z najlepších skladieb od Genesis. Mám na nej rád všetko. Od začiatočnej pokojnejšej pasáže, so skvelými melódiami, ktoré doprevádzajú Gabriela. Potom výborný hudobný zvrat v strede skladby až po vygradovanú inštrumentálnu časť a prechod do poslednej skladbičky Asle Of Plenty, v ktorej sa zopakujú motívy z Dancing With The Moonlit Knight. No a aj keď je už prvé miesto skladieb obsadené, tak Firth Of Fifth sa rozhodne dostane do prvej päťky, povedzme. Je počuť, kto bol hlavným skladateľom tejto viac–menej inštrumentálne založenej desaťminútovky. A že ten Banks na klavíri vie hrať :D Popravde všetci muzikanti sú výborne zohraní.
Tak teda, vidím to na 5 hviezdičiek do zbierky Genesis.
» ostatní recenze alba Genesis - Selling England by the Pound
» popis a diskografie skupiny Genesis
Yes / Close to the Edge
Album Close To The Edge myslím netreba predstavovať. Mal by byť v základnej výbave každého progrockera. Pre mňa osobne jeden z najlepších albumov vôbec. Recenziu zameranú na album nebudem písať, pretože všetko už bolo povedané
v tom množstve predošlých recenzií. Ale kto chce, tak si môže aspoň prečítať ako a kedy som album počul prvýkrát:
Koncom roka 2015 sme v októbri mali stužkovú slávnosť. Ako býva zvykom po stužkovej sa chodí na "dozvuky".Vybavili sme si chatu v Hámroch (Východné Slovensko, pri Humennom) a kedže sa nás nazbieralo dosť, tak sme napokon aj išli. Partia dvadsiatich ľudí vo veku 18-19, no asi si viete predstaviť aká hudba sa tam počúvala... ešte dobre že som väčšinu času bol mimo, ale nie dosť na to aby som to nevnímal. Keď som prišiel domov, po inak nie zlých dozvukoch, tak som si prosto musel dať "liek" do uší. V tej dobe som mal práve načatú tvorbu Yes a po predošlých albumoch (The Yes Album a Fragile), ktoré sa mi veľmi páčili som sa rozhodol posunúť sa v ich tvorbe ďalej a pustiť si veľmi chválený album Close To The Edge. To Vám bol zážitok. Hneď po vypočutí ma prešla zlá nálada. Album na mňa mal účinok ako tabletky proti bolesti hlavy. Netrvalo to dlho a z Close To The Edge sa postupne stalo moje obľúbené CD. Často myslím na to aký zarážajúci je rozdiel medzi touto nádhernou hudbou (progrockom celkovo)a tým prisprostým rapom. Ach kam ta hudba dnes smeruje...
P.S: Rešpektujem ale nesúhlasím s niektorými názormi na Siberian Khatru. Veď to je typická Yessovská vypalovačka.
Po dvoch megaskladbách Close To The Edge a And You And I si na záver albumu ani neviem predstaviť niečo iné.
» ostatní recenze alba Yes - Close to the Edge
» popis a diskografie skupiny Yes
King Crimson / In the Court of the Crimson King
Tak sa pridávam aj ja svojou recenziou, ku všetkým fanúšikom tejto kapely.
V dobe keď som začínal počúvať King Crimson, mi do uší hneď udrela jedna vec, a síce odlišnosť od ostatných kapiel rovnakého žánru. Predsa len Pink Floyd, Genesis alebo Yes majú k sebe trochu bližšie. Ale King Crimson nie. Tých človek spozná hneď. Podiel na tom má hlavne hudobná rozmanitosť, alebo experimentovanie. Využívanie rôznorodých nástrojov (šok pre mňa boli husle z Larks´ Tongues...) a v počiatočnej tvorbe sú to hlavne ich jazzové motívy. Už ich prvý album In The Court Of The Krimson King, ktorý je považovaný za počiatok progrocku, splňuje všetky predošlé body a vôbec sa nečudujem prečo je na tejto stránke tak vysoko hodnotený. Bolo náročné si naňho zvyknúť ale podarilo sa.
Na albume sú tri skvosty. A to hneď prvá, razantná 21st Century Schizoid Man. Skladba je skôr jazzovo ladená, ale je v tom počuť aj rock. Jeden nápad strieda druhý, v strede máme gitarové sólo... proste taká netypická, „klasická“ progresívna skladba. Druhý vrchol je pre mňa prostredná Epitaph. Táto skladba je pomalá, miernejšia. Páni sa len opatrne hrajú s nástrojmi, snažia sa vybudovať pochmúrnu atmosféru, ktorú zdôrazňuje aj text skladby. Najradšej mám úvodný motív a hneď po ňom nasledujúcu pasáž kde sa k spevu postupne pridávajú jednotlivé nástroje. Skvele zaplnených 9 minút. Tretí vrchol je samozrejme titulná In The Court Of The Crimson King. Už tie razantné bicie a úvodný motív skladby dávajú vedieť že sa blížime do skvelého finále. Ani jedna pasáž nie je slabšia, páni nám ukazujú svoju muzikantskú vyspelosť, a ten záver, keď CD skončí tak náhle a nečakane... nemám slov.
Dobrá skladba, aj keď nie ako predošlé, je Moonchild. Začína ako pomalá vybrnkávačka, potom však prejde do dlhej inštrumentálnej a improvizačnej časti. Takéto pasáže mám veľmi rád takže žiadny problém, aj keď musím povedať že skladba mohla byť o tie 2-3 minúty kratšia. Ale inak v pohode. Jediná skladba ktorá mi trochu vadí je I Talk To The Wind. Sama o sebe by to nebola zlá skladba, ale na albume mi nejako nazapadá medzi ostatné skladby. Neviem, mám z nej prosto taký pocit.
Úvodný album od King Crimson otvoril brány do 70-tých rokov plných progrocku a vytvoril základy pre všetky kapely ktoré mám tak rád. Album nemusí pasovať každému, ale myslím si že pre poctivých poslucháčov kvalitnej hudby je povinnosť aspoň si ho vypočuť.
» ostatní recenze alba King Crimson - In the Court of the Crimson King
» popis a diskografie skupiny King Crimson
Shadow Gallery / Tyranny
Už predošlý album Carved In Stone, od tejto americkej progmetalovej kapely, bol vinikajúci. Veľmi nápaditý a lepší po zvukovej stránke ako debut. Tretí album Tyrany už patrí medzi vrchol od Shadow Gallery. Narozdiel od prvých dvoch albumov, páni ubrali na dĺžke skladieb, avšak na druhej strane pridali na stopáži albumu. Konkrétne tu je 14 kúskov pohybujúcich sa niekde medzi
1 – 9 minútami. Máme tu výborné inštrumentálne pasáže, tvrdé trashové riffy, krásne balady a skvelého Bakera, spolu s ďalšími spevákmi, ktorí boli prizvaní ako hostia. A ono to všetko spolu funguje. Slabé skladby sa na albume vyskytujú len zriedka. Možno Ghost Of A Chance. No a
z tých dobrých skladieb ktorých je podstatne viac, sú pre mňa vrcholy Hope For Us ? a New World Order.
Skvelý, koncepčný album, ktorý v tvorbe SG prekoná len jeho nasledovník Room V. Hodnotenie 4,5.
» ostatní recenze alba Shadow Gallery - Tyranny
» popis a diskografie skupiny Shadow Gallery
Shadow Gallery / Carved In Stone
K Shadow Gallery som sa dostal pred vyše mesiacom, vďaka progboardu samozrejme. Z 90-tých rokov toho veľa nepočúvam, tak som sa potešil že si obohatím repertoár o túto kapelu. Zapol som si debut, a netrvalo to dlho a hneď som ho aj prerušil... Čo je doriti s tým zvukom ? Skúsil som to znova... nie, nie, nie. Asi o týždeň som si povedal že dám tomu ešte šancu, ale skúsil som pre zmenu druhé CD Carved In Stone, a stal sa zázrak.
Podľa mňa lepšie ako prvé CD. Aj čo sa týka nápaditosti a po zvukovej stránke ani nehovoriac. Vrcholmi albumu sú hneď prvá Cliffhanger a posledná 20 minútovka Ghostship. Páni nám ukazujú že po muzikantskej stránke sa môžu rovnať Dream Theater. Potom sú tu balady Don´t Even Cry Just Remember a Alaska ktoré ma chytili za srdce. A v neposlednom rade dvojica: Celtic Princess a Deeper Than Life. Zvyšné pesničky, Crystalline Dream a Warcry (+ Thanks Giving 1994) nie sú nejako zlé, na druhej strane ani nijak neohúria. No čo mi naozaj vadí, tak to sú úplne zbytočné medzihry medzi skladbami, vďaka ktorým sa album stáva menej prehľadný.
Pre kapelu je to od debutu (ktorému stále neviem prísť na koreň :( rozhodne krok vpred. Aj keď vrchol Shadow Gallery je ešte len pred nimi.
» ostatní recenze alba Shadow Gallery - Carved In Stone
» popis a diskografie skupiny Shadow Gallery