Naposledy přidané recenze
Bloomfield, Kooper, Stills / Super Session (1968)
| 29.09.2025 | Koncom 60. rokov sa rozmohol zvyk nahrávať jam sessions rôznych hudobníkov, len tak, pre radosť z hrania. Al Kooper to dotiahol do dokonalosti hneď svojim prvým takýmto počinom nazvaným Super Session.
Opustil práve Blood, Sweat & Tears, nuž brnkol Mikeovi Bloomfieldovi, reku, či sa nepridá. Obaja sa poznali už z dôb, kedy pomáhali Bobovi Dylanovi elektrifikovať folk na albume Highway 61 Revisited. Ten práve zvažoval odchod z Electric Flag, nuž súhlasil. Kooper na dva dni zabukoval štúdio v Los Angeles, najal klávesáka Barryho Goldberga, basáka Harveyho Brooksa (obaja z Electric Flag) a štúdiového bubeníka Eddieho Hoha. Prvý deň nahrávania prebehol bez problémov, ale potom sa Bloomfield zbalil, že v štúdiu nemôže spať, a odišiel. Kooper narýchlo zavolal Stephena Stillsa, ktorý sa tiež práve chystal opustiť kapelu Buffalo Springfield a nahrali spolu druhú stranu albumu. Super Session tak na obale nesie mená Bloomfield-Kooper-Stills. Počas mixovania v New Yorku Kooper doplnil do mixu nejaké dychy a album sa zjavil na pultoch 22. júla 1968.
Britskú „bielu“ bluesovú vlnu u nás pozná azda každý, o tej americkej sa tu vie menej. Super Session však patrí k nahrávkam, ktoré generácia môjho otca milovala. Pritom nešlo o kapelu, bol to štúdiový projekt založený na improvizácii.
Päť skladieb s Bloomfieldom je progresívnejších. Iste, základ je blues (Albert’s Shuffle, Really), ale hudobníci nenápadne votkali do pradiva prevažne inštrumentálných skladieb niekoľko zaujímavých postupov. Najvypuklejšie je to v skladbe His Holy Modal Majesty, pocte Johnovi Coltraneovi, ktorý rok predtým skonal. Zároveň skladba vychádza z kompozície East-West od Butterfield Blues Bandu. Je to právom najvýraznejšia vec na albume. Osobne sa mi páči skladba Stop, i keď verzia od James Gangu je neprekonateľná. Čo mi nie vždy sedí, je zapojenie dychov, v takej Man’s Temptation je ich naozaj hromada.
Stills priniesol do soundu trocha prériovej atmosféry, prerobená Dylanovka It Takes A Lot To Laugh, It Takes A Train To Cry by urobila radosť každému hippiesákovi. V 60. rokoch azda neexistovala coverovanejšia skladba ako Season Of The Witch, aj tu znie fajn. Stills nie je virtuózny gitarista, ale jeho pohoda celkom dobre vyvažuje Bloomfieldovo majstrovstvo. Najlepšia skladba tohto setu je však ostrejšia You Don’t Love Me. Má správny riff, aké počúvam veľmi rád. Záverečná ospalá Harvey’s Tune akoby vypadla z romantického gýča 80. rokov. Nebaví ma. S dychmi je to vždy riziko, tenká hranica medzi počúvateľným a otravným sa prekračuje ľahšie ako svedomie katolíckeho poslanca.
Mám aj štyri bonusy, zaujímavé sú však len záverečné dva bluesové zárezy – nevydaná skladba Blues For Nothing a koncertná Fat Grey Cloud.
Super Session je výborný „džemovací“ album, ale k dokonalosti mu čosi, ani nie, že chýba, ale skôr má pár momentov nazvyš, ktoré ma vyrušujú. Celok to však neovplyvnilo, pokiaľ máte radi bluesovú muziku, stojí za pozornosť.
» ostatní recenze alba Bloomfield, Kooper, Stills - Super Session
» popis a diskografie skupiny Bloomfield, Kooper, Stills
Buchanan, Roy / Live In Japan (1978)
| 23.09.2025 | Koncerty v Japonsku patrili v 70. rokoch k legendárnym. Mnohé kapely tam zažiarili, čo nebol až taký problém, keďže ich vždy vítali nadšené davy. Deep Purple, Scorpions, Cheap Trick, Judas Priest, vlastne každý rocker to tam mal ľahké. A bokom neostal ani bluesman Roy Buchanan. V roku 1978 vydal koncertný album Live In Japan z turné realizovaného v roku 1977. Aký je?
Jedným slovom – brilantný. Osem skladieb extrahuje to najlepšie z hry Roya Buchanana. Už úvodná exhibícia Soul Dressing ma vynáša zo stoličky, a to nás tu čakajú iné vrcholy. V centre diania je blues a najmä gitarové sóla. Nekonečné, búrlivé, plačúce i monumentálne. Buchanan mal úplne jedinečnú farbu tónu, druhý taký gitarista po svete nechodil. Ešte aj v tých o chlp „horších“ kúskoch typu Sweet Honeydew, Lonely Days Lonely Nights alebo Sweet Dreams sa týči nad väčšinou buesmanov ako naša bývalá prezidentka nad aktuálnymi ministrami z konšpiračných webov.
A vo vrcholoch pokoruje Mount Everest. Tunajšia verzia Hey Joe je čosi, čo by mal počuť každý, kto má uši a vášeň pre dokonalú citlivú muziku. Aj s Foxy Lady čoby dovetkom. Slow Down je parádny rokec, Blues Otani zasa vyučuje všetkých tých „slowhandov“, ako sa má hrať pomalé blues. Najtvrdšia pecka je však My Baby Says She's Gonna Leave Me. Namiesto fňukania tu ohrdnutý chlapík očividne berie do ruky zbraň a chystá sa na krvavú odplatu.
Live In Japan je podľa mňa najlepší album Roya Buchanana. A podľa vás?
» ostatní recenze alba Buchanan, Roy - Live In Japan
» popis a diskografie skupiny Buchanan, Roy
Kaipa / Inget nytt under solen (1976)
Gitarista Roine Stolt sa nepochybne zapísal do dejín progresívneho rocku ako jeden z jeho najvýznamnejších predstaviteľov. A hoci sa mi do širšieho povedomia dostal až svojimi neskoršími projektmi typu Flower Kings alebo Transatlantic, fakt, že ide o muzikanta aktívneho už v 70. rokoch minulého storočia, ma priviedol aj ku skupine Kaipa. Tá sa síce tiež etablovala aj v „novoveku“, aktívna však bola aj v spomínanej dekáde. Do zbierky sa mi podarilo zaradiť jej druhý album Inget nytt under solen z roka 1976 a neľutujem.
Prečo? Politicky korektný opis vzývajúci ľudskú nemohúcnosť, ako sa to bežne deje v internetovom prostredí, by ponúkol asi takúto odpoveď: „Album obsahuje dlhé i krátke skladby, hudobníci hrajú na svoje nástroje a mne sa to páči. Je to klenot!“
Takto si mnohí predstavujú to správne písanie o muzike. Nikoho neurazí, nikoho nenadchne a vlastne ani nič nepovie, však? O nejakom duševnom nasýtení a priestore pre premýšľanie ani nehovoriac. Čo mám teda dodať a nikoho sa nedotknúť? Ako pokračovať? Azda zvolím buď východný celistvý opis albumu alebo západný analytický prístup zameraný na detail skladby po skladbe. Oboje má svojich priaznivcov i odporcov, nie je skvelé, že im internet umožnil rozčuľovať sa takpovediac konštantne?
Nuž, k ničomu som nedospel, a tak sa vykašlem na verejnú mienku a urobím to po svojom. Viem, nie je to NIČ NOVÉ POD SLNKOM.
A práve to v preklade znamená názov tohto albumu. Skenet Bedrar je dvadsaťminútová náladovka, nikam sa neponáhľa, tóny sa lenivo rozlievajú do éteru a zároveň pôsobia troška znepokojujúco. Akoby sme mali nacistov v parlamente, ale však čo! Určite to dobre dopadne... Našťastie, hudba nekandiduje, ale teší. Ja mám rád, keď hudobníci dokážu zložiť melódiu. Tu sme uprostred melodických hodov prakticky od začiatku. Nie, že by bol každý motív silný ako Herkules, ale nikdy sa nestratí ako nádej zoči-voči realite. Spevu je pomenej, zato gitara a klávesy si v nej vytvorili výnosný sólový biznis.
Na druhej strane platne sa nachádzalo päť kratších hudobných útvarov. Náladou sa nevymykajú úvodnému opusu, Ömson sken dumá o nesmrteľnosti chrústa, Korståg velebí krížové výpravy, akoby to boli nejaké vznešené podujatia, ktoré treba ospevovať, Stengrodornas parad má hravú, ba až rozprávkovú atmosféru. Je fajn počuť, že sa hudobníci nebrali iba vážne. Hoci ani to nie je na škodu, ako dokazuje selanka Dagens port. Titulná skladba Inget nytt under solen je asi najmelodramatickejšia vec na albume. Nedokáže však udržať fazónu a rýchlo skĺzne do letargie. Asi ako keď sa mileniál tvári, že hrozne trpí, keď vypadne internet v mobile.
Štyri bonusové skladby v angličtine s hosťujúcim spevákom ponúkajú pohľad na to, ako by album mohol znieť, keby vyšiel v medzinárodnom (čítaj anglickom) prostredí. Nestalo sa. Aj tak som spokojný, že ich nemecké vydavateľstvo Tempus Fugit v roku 2015 na svoje CD vydanie zaradilo.
Inget nytt under solen je výborný album plný podmanivej melodickej muziky. A to je veru črta, ktorú dokážem oceniť. A vy?
» ostatní recenze alba Kaipa - Inget nytt under solen
» popis a diskografie skupiny Kaipa
Guess Who, The / American Woman (1970)
The Guess Who bola úspešná rocková skupina, pravda, najmä v Kanade a v USA. V Európe si ju pamätáme ako kapelu jedného hitu, a síce American Woman. Pochádza rovnomenného albumu z roka 1970, nuž si o ňom niečo povedzme.
Vyšiel hneď v januári a šlo o posledný album, na ktorom hral gitarista Randy Bachman, ktorý vzápätí založil inú úspešnú formáciu – Bachman Turner Overdrive. Burton Cummings má skvelý osobitý hlas, nuž ho osobne považujem za najdôležitejšieho člena skupiny. Veď okrem spevu hrá na flautu, harmoniku, obsluhuje klávesy a ešte aj sem-tam brnkne do gitary.
American Woman je dnes už legendárna hardrocková hymna, hoci málokto tuší, že jej súčasťou je pomalé bluesové intro, ktoré Lenny Kravitz zabudol sprzniť, za čo mu vlastne ďakujem. Ako úvodná skladba trocha klame telom, pretože muzika The Guess Who je pomerne rôznorodá. Niekto by povedal pestrá, ja tvrdím, že je skôr nevyvážená.
Kontrast medzi sixtiesovou popovou náladou a hardrockovým pnutím sa prelína celým albumom a na mňa pôsobí rozhárane. Asi ako slovenská „zjednotená“ opozícia. Zaujímavé je, že sa to často snúbi v rámci jednej skladby, čuj When Friends Fall Out, 8:15 alebo skvelú vytvrdenú pecku No Sugar Tonight/New Mother Nature. Osobne sa mi z albumu páči najviac. A veľmi podobne na mňa zaberá spevná kráska No Time, ktorá sa nachádzala v inej verzii už na albume Canned Wheat. Psychedelická tiaž v Proper Stranger vyvoláva príjemné pocity, asi ako keď podchladený človek milostne zaspí. Avšak je to melancholická dumka Talisman, ktorá je pre baladických psychedelikov niečo ako lampáš pre nočné mory. Je nádherné nechať sa ňou spáliť. Nechýba blues, bez toho by to koncom 60. rokov naozaj nešlo. A tak sa tu svižne promenáduje 969 (The Oldest Man), inštrumentálka so zaujímavou jazzovou flautovou medzihrou. A pomalé harmonikové blues Humpty's Blues/American Woman (Epilogue) je úžasnou bodkou za celým dielom.
V Kanade bol album prvý, v americkom rebríčku sa ako jediný prebojoval do prvej desiatky, bol deviaty. Titulná skladbe sa dostala aj do britského rebríčka, kde sa usadila na 19. mieste. Za mňa je to výborný album, jeden z tých zásadných v rockovej histórii, ktorý treba počuť. Ale nepovažujem ho za najlepší album skupiny, tým je Live At The Paramount. American Woman sa vlní v trendoch svojej doby, avšak práve jeho roztrieštenosť mi niekedy troška prekáža. Ale beriem, že to môže byť mojim rozpoložením. Nič to, štyri hviezdy si zaslúži!
» ostatní recenze alba Guess Who, The - American Woman
» popis a diskografie skupiny Guess Who, The
Keef Hartley Band / Seventy Second Brave (1972)
| 18.09.2025 | V roku 1972 vyšla posledná štúdiová nahrávka kapele Keef Hartley Band nazvaná Seventy Second Brave. Ukončila tak éru skupiny okolo bubeníka Keefa Hartleyho, ktorá začala bluesovo, rozkvitla v brassrockovom sade a postupne ju uchytilo funky, ba až disco. To viedlo k odchodu Millera Andersona, nuž sa zostava zmenila. Gitaru a spev si vzal na plecia Junior Kerr, piano obsluhoval Pete Wingfield. Dychy ovládli Chris Mercer a Nick Newell. Jediný starý člen bol basák Gary Thain a na organ zahosťoval Mick Weaver. Čo spolu ponúkli?
Funky. Funky, funky a veľa funky. Keef Hartley sa v ňom topí, stráca, zaniká. Heartbreakin’ Woman sa ani len nesnaží predstierať, že má v sebe čosi iné. Dychy znejú ako československý kabaret po desiatej večer. Marin County je taký ten funky-blues, aký by Mayall zahral s ľahkosťou jarného vánku. V podaní Keef Hartley Bandu má na nohe priviazanú betónovú traverzu a v rýchlokurze potápania sa na dno exceluje. Následné funky vrtáky sa už iba noria do bahna a snažia sa preraziť dno. Nocturns to načne, Always Thinkin’ On You zavŕši. A aby toho nebolo málo, tak to zaklincuje záverečná estráda What It Is.
Od funky sa vybočí len v jedinej nudnej balade, lepák Hard Pill To Swallow má azda najvýstižnejší názov skladby, aký poznám.
Nič z albumu nevyčnieva, ešte aj skočná Don’t You Be Long sa v tom plačká ako ryba vo vypustenom rybníku. Azda len funky etalón Don’t Sign It má v sebe štipku šmrncu. No dobre, aby som len nefrflal, je tu jedna výnimka z pravidla. You Say You're Together Now od Garyho Thaina je zaujímavá dumka, ktorú si aj odspieval. Nečudujem sa, že zakotvil v Uriah Heep.
Hodnotiť túto nezáživnú nahrávku je ťažké. Inštrumentálne niet veľmi čo vytknúť, ale pocit je nulový. Jednu hviezdu prihodím za čiernobiely indiánsky obal.
» ostatní recenze alba Keef Hartley Band - Seventy Second Brave
» popis a diskografie skupiny Keef Hartley Band
Beckett / Beckett (1974)
Britská kapela Beckett vydala v roku 1974 jediný eponymný album. Ale aký!
Úvodné sláčikové trilkovanie Once Upon A Time... The End s čistým spevom človeka okamžite navnadí na artové snenie, z čoho ho pomerne rýchlo vyvedie rázna Rolling Thunder. Terry Wilson-Slesser má plantovsky zafarbený hlas, čo je plus. V balade Rainclouds sa akoby obloha rozostúpila a na poslucháča sa zniesla nebeská manna. Opäť sa na celkovej atmosfére podieľajú sláčiky, ale božské sú aj gitarové sóla.
O spore s Iron Maiden, ktorá si vypožičala čosi zo skladby Life’s Shadow do svojho opusu Hallowed Be Thy Name a tiež do skladby Nomad písať nebudem. Ide o veľmi podmanivú pomalú atmosférickú skladbu, také by som niekedy vydržal počúvať dlhšie ako uisťovanie o tom, aký som úžasný, a to je už čo povedať :). Záverečná orchestrálna gradácia s gitarovým vyplakávaním patrí k najúžasnejším momentom hudobnej histórie. A plynulo na ňu nadväzuje krátka dumka New Dawn Chorus, ktorá je akoby jej dovetkom.
Druhá strana platne pritvrdí, A Rainbow’s Gold má pozvoľný nástup, pričom ide o ďalší z kúskov, ktoré by sa nestratili na niektorom albume Led Zeppelin. V podstate mi tento album pripomína soundrack na dumanie, toľko matných, až snových skladieb sa len tak nepočuje, aj preto sa Don't Tell Me I Wasn't Listening vtelila do zamatu. Mám rád, keď sa dopredu derie basa a v skladbe Green Grass Green je doslova dominantným nástrojom. Hard rock nikdy neznel podmanivejšie! Oddychová My Lady má v sebe zároveň čosi znepokojivé, čím sa stáva nesmierne zaujímavá. Záverečná True Life Story strieda nálady ako alkoholik poháre, pričom sa stále drží vychádzkového tempa.
Beckett je perla na pomedzí progresívneho rocku, jeden z klenotov rockovej histórie. Odporúčam každému priaznivcovi vznešenej muziky.
» ostatní recenze alba Beckett - Beckett
» popis a diskografie skupiny Beckett
Butterfield Blues Band / The Paul Butterfield Blues Band (1965)
Paul Butterfield Blues Band patrí k prominentným poslom bluesovej muziky. V 60. rokoch 20. storočia sa síce blues postupne presadilo v Británii, ale aj v USA sa našli kapely, ktoré tejto britskej vlne zdatne konkurovali. A ešte aj ukazovali cestu. Debutový album z roka 1965 obsahuje jedenásť skladieb a dnes si o ňom niečo povieme.
Paul Butterfield je legenda. V zostave svojho blues bandu mal hneď dvoch gitaristov, ktorý sa mali stať pomerne úspešnými hudobníkmi. Mike Bloomfield je u nás asi známejší, ale aj Elvin Bishop si za oceánom vybudoval úspešnú kariéru. Nestratili sa ani hráči ako Mark Naftalin (klávesy), Jerome Arnold (basa) a Sam Lay (bicie). Čo nám spolu prinášajú?
Born In Chicago, čo môže byť ikonickejšie ako harmonika a blues? Jedna bluesová pecka strieda druhú, kapela občas prekvapí a vlastnou kompozíciou, taká Screamin’ má patinu, akoby prišla z 20. rokov priamo z plantáže.. Prím však hrajú klasické bluesové štandardy, Shake Your Moneymaker, Blues With A Feeling, I Got My Mojo Working a ďalšie sú skrátka klasika. A parádne zahraná! Pristavím sa pri Mellow Down Easy, táto chuťovka od Willieho Dixona je neuveriteľne chytľavá, ale ani Paul Butterfield z nej nedostal to, čo dokázali ZZ Top na albume Fandango!. Najlepšou skladbou na albume je tá posledná. Krátka rýchla pecka Look Over Yonders Wall ma vždy priam vystrelí zo stoličky. A že blues je len o depke. Houbeles!
Na svojom debute sa Paul Butterfield Blues Band prezentuje ako vyzretá bluesová veličina. Harmonika je skvelá, zvyšok kapely nezaostáva, nuž tu máme vynikajúcu nahrávku, ktorá ma baví. Mohla by aj vás.
» ostatní recenze alba Butterfield Blues Band - The Paul Butterfield Blues Band
» popis a diskografie skupiny Butterfield Blues Band
Deep Purple / Machine Head (1972)
V diskografii Deep Purple vnímám osobně dva vrcholy: desku In Rock (1970) a o dva roky mladší album Machine Head, o kterém mě zrovna teď hodně láká něco napsat. Netěší mě chodit kolem horké kaše, takže rovnou říkám, že tentokrát budu vlastně jenom chválit.
V prvé řadě mě baví kovový, místy až studený zvuk zařazených skladeb. Samotného by mě zajímalo, jak moc má něco společného s tím, že pánové své party nahrávali uprostřed zimy ve vymrzlé chodbě vybydleného hotelu ve švýcarském letovisku. Neméně oceňuji také jejich nástrojové party, které tuhle dokážou výrazově splynout v jedno, aby se o kousek později rozkošatěly do bohatého instrumentálního vějíře a přitom stále zůstávají dobře čitelné - na zvukové "špinění" se tu moc nehraje, přesto jsou jednotlivé nahrávky řádně vytvrzené. A do třetice musím zmínit, že v některých skladbách (zejména Smoke on the Water a Lazy) mě ta špetka jazzového instrumentálního koření bere natolik, až si říkám, jak rád bych si Ritchieho s Jonem poslechl v nějakém jazzrockovém projektu. Smůla.
Rozebírat jednotlivé skladby? Past vedle pasti. Smoke on the Water a Highway Star - dvě pecky, které sebechladnější fanoušek pozná i podle jejich kytarových sól, což u rockových nahrávek považuji za velmi vysokou metu. Zrádný rytmus Maybe I´m a Leo, u kterého mě baví se občas ztratit a nedopočítat, rock´n´rollové (Space Truckin´) a bluesové (Lazy) názvuky, drobné instrumentální ornamenty (pasáž "Zavolejte stráže, zbláznilo se páže" v Lordově klapkovém sóle v Never Before)... Machine Head je pro mě od začátku do konce instatní serotoninová bomba.
Na desce mě baví i texty, ve kterých se túrují motory silných vozů (Highway Star) i vesmírných náklaďáků (Space Truckin´), stýská se po domově (Pictures of Home) či nad nepovedeným vztahem (Never Before), a dokonce tu nechybí troška oblomovštiny, se kterou vyčerpaní muzikanti po návratu z dlouhých turné jistě udělali mnoho osobních zkušeností (Lazy). No a zařadit na album introspektivní skladbu o improvizovaných podmínkách jeho vzniku je zajímavý nápad samo o sobě, jenže když se z ní ještě navíc stane megahit s kulturním přesahem daleko za rockové hranice, nezbývá než sejmout libovolnou pokrývku hlavy.
Nějaký ten pátek už uplynul od dob, kdy jsem Smoke on the Water považoval za skladbu Rolling Stones (protože moc jiných rockových kapel, ke kterým bych ji mohl přiřadit, jsem tehdy neznal), a kdy jsem byl skálopevně přesvědčen o tom, že v nejefektnější části kytarového sóla z Highway Star ve skutečnosti znějí klávesy (protože něco tak rychlého přece na kytaru zahrát nejde). Za návrat k magickým pocitům, se kterými jsem tuhle hudbu objevoval, bych dal nevímco, ale ani ty současné, které jsem tu zkusil nastínit, pro mě nejsou k zahození.
» ostatní recenze alba Deep Purple - Machine Head
» popis a diskografie skupiny Deep Purple
Mayall, John / The Diary of a Band Volume Two (1968)
V roku 1968 vydal John Mayall v krátkom slede po sebe dva albumy, ktoré sú pomenované The Diary Of A Band. Volume One a Volume Two vyšli na CD spoločne, a tak k nim aj pristúpim, nakopírujem tento text pod oba albumy.
Oba sú kompiláciou nahrávok z októbra, novembra a decembra 1967, kedy Mayall hral so zostavou Chris Mercer (sax), Dick Heckstall-Smith (sax), Mick Taylor (gitara), Keith Tillman (basa) a Keef Hartley (bicie). Akurát v skladbe Blood On The Night hrá na basu Paul Williams.
Zvuk nie je práve dobrý, ale počúvať sa to dá. Aj keď sú niektoré skladby koncertne predĺžené o množstvo improvizovaných sól, nenájdete tu nič také, čo by sa dalo prehlásiť za natoľko jedinečné alebo zaujímavé, aby sa o albumy bili zástupy fanúšikov. Blues, blues, blues a blues, to je náplňou koncertných šou Johna Mayalla. Pokiaľ je to vaša krvná skupina, majú vám albumy čo ponúknuť. Nechýba štipka psychedélie, dýchavičných jazzových momentov a pod. Počujete odozvy publika, sprievodné slová kapelníka k obecenstvu, debaty s Keefom Hartleym, vládne tu naozaj klubová atmosféra. A to je asi najcennejšia devíza tohto koncertného diela. Dnes je blues unifikované a redukované na gitarových virtuózov, ktorí hrajú stále to isté. Vtedy bolo nálad vyjadrených v bluesovej hudbe podstatne viac. Mimochodom, napríklad taká I Can’t Quit You Baby tu podľa mňa znie lepšie ako od Zeppelínov. God Save the Queen znie naopak ako psychedelický trip, miestami až ako výsmech hymne. Vôbec by ma neprekvapilo, keby sa práve tu Hendrix inšpiroval pre svoj hymnický výstup na Woodstocku.
Inak, práve v pomalých bluesových náladách je Mayall na pódiu najpresvedčivejší. To, že má v zostave dvoch prominentných jazzových dychárov, nie je tiež na zahodenie, v takej The Train si robia, čo len chcú. A ja to chcem tiež!
Sú albumy, ktoré slúžia skôr ako dokumentačné produkty. Oba diely The Diary Of The Band sú presne takýmto počinom. Hudba je to výborná, zvuk je však stráviteľný len pre odolných jedincov. Dávam obom albumom zhodne po dve zberateľské hviezdy. Fakt je, že ich prakticky ich nepočúvam. Iba som tak akosi rád, že ich mám.
» ostatní recenze alba Mayall, John - The Diary of a Band Volume Two
» popis a diskografie skupiny Mayall, John
Mayall, John / The Diary of a Band Volume One (1968)
V roku 1968 vydal John Mayall v krátkom slede po sebe dva albumy, ktoré sú pomenované The Diary Of A Band. Volume One a Volume Two vyšli na CD spoločne, a tak k nim aj pristúpim, nakopírujem tento text pod oba albumy.
Oba sú kompiláciou nahrávok z októbra, novembra a decembra 1967, kedy Mayall hral so zostavou Chris Mercer (sax), Dick Heckstall-Smith (sax), Mick Taylor (gitara), Keith Tillman (basa) a Keef Hartley (bicie). Akurát v skladbe Blood On The Night hrá na basu Paul Williams.
Zvuk nie je práve dobrý, ale počúvať sa to dá. Aj keď sú niektoré skladby koncertne predĺžené o množstvo improvizovaných sól, nenájdete tu nič také, čo by sa dalo prehlásiť za natoľko jedinečné alebo zaujímavé, aby sa o albumy bili zástupy fanúšikov. Blues, blues, blues a blues, to je náplňou koncertných šou Johna Mayalla. Pokiaľ je to vaša krvná skupina, majú vám albumy čo ponúknuť. Nechýba štipka psychedélie, dýchavičných jazzových momentov a pod. Počujete odozvy publika, sprievodné slová kapelníka k obecenstvu, debaty s Keefom Hartleym, vládne tu naozaj klubová atmosféra. A to je asi najcennejšia devíza tohto koncertného diela. Dnes je blues unifikované a redukované na gitarových virtuózov, ktorí hrajú stále to isté. Vtedy bolo nálad vyjadrených v bluesovej hudbe podstatne viac. Mimochodom, napríklad taká I Can’t Quit You Baby tu podľa mňa znie lepšie ako od Zeppelínov. God Save the Queen znie naopak ako psychedelický trip, miestami až ako výsmech hymne. Vôbec by ma neprekvapilo, keby sa práve tu Hendrix inšpiroval pre svoj hymnický výstup na Woodstocku.
Inak, práve v pomalých bluesových náladách je Mayall na pódiu najpresvedčivejší. To, že má v zostave dvoch prominentných jazzových dychárov, nie je tiež na zahodenie, v takej The Train si robia, čo len chcú. A ja to chcem tiež!
Sú albumy, ktoré slúžia skôr ako dokumentačné produkty. Oba diely The Diary Of The Band sú presne takýmto počinom. Hudba je to výborná, zvuk je však stráviteľný len pre odolných jedincov. Dávam obom albumom zhodne po dve zberateľské hviezdy. Fakt je, že ich prakticky ich nepočúvam. Iba som tak akosi rád, že ich mám.
» ostatní recenze alba Mayall, John - The Diary of a Band Volume One
» popis a diskografie skupiny Mayall, John
John Dummer Band / The John Dummer Blues Band - Cabal (1969)
John Dummer Blues Band bola jedna z tých ortodoxných, ale dnes už pomerne zabudnutých kapiel, ktoré sa vyliahli z britskej bluesovej vlny 60. rokov. Debutovala v roku 1969 albumom Cabal, o ktorom si dnes niečo povieme.
John Dummer bol bubeník a frontman, čo v tých časoch bolo bežnejšie, akoby sa zdalo. Parťákom v rytmike mu bol basák Thumper Thompson. V zostave sa zjavili hneď dvaja gitaristi – Joe Kelly a T. S. McPhee. Obaja aj spievali, ale netreba zabudnúť na Jo Ann Kelly, ktorá na albume hosťovala ako speváčka. Posledným členom kapely bol harmonikár John O´Leary, ktorý sa výrazne podpísal na celkovom sounde.
Muzika je to striktne bluesová, nič iné nečakajte. Je jedno, či ide o vlastné alebo prevzaté skladby, celé to znie akoby černosi dozbierali bavlnu a išli si večer pri muzike osladiť život a vyplakať sa zo všetkých neprávostí, ktoré im život prináša. Ako som už spomínal, veľký priestor dostáva ústna harmonika Johna O´Learyho, ktorá je naozaj všade. Ja som sa o album začal zaujímať pre účasť Tonyho McPhee, frontmana mojej srdcovky Groundhogs. Jeho jedinečný herný prejav tu však veľmi nepočuť, v role klasického bluesmana sa bez problémov „stratil“. A to aj v prípade rokenrolového evergreenu Hound Dog.
Pretože táto muzika je autentická až na dreň. Ja sa osobne nepovažujem za ortodoxného bluesmana, na to mám priveľmi rád rockové pnutie, ale viem si vychutnať nefalšované bluesové hody, ktoré sa v prípade albumu Cabal konajú prakticky po celé trvanie albumu. Kebyže mám vybrať jednu skladbu, tú naj, volil by som prakticky ľubovoľný kúsok z ponúkanej dvanástky. Azda len inštrumentálka Blue Guitar je predsa len o chlp omračujúcejšia ako zvyšok skladieb.
Pokiaľ máte radi blues, tento album je vynikajúci. Vlastne je jedným z najlepších, aký som v bluesovej sfére kedy počul. Zaujímavý je aj bezfarebný obal.
» ostatní recenze alba John Dummer Band - The John Dummer Blues Band - Cabal
» popis a diskografie skupiny John Dummer Band
Colosseum / XI (2025)
Trojica Farlowe, Clempson a Clarke si spolu s novými hráčmi Nishikawara, Steed a Mortimore vyskúšala úspešnú spoluprácu na albume Restoration (2022), nuž ma vlastne ani neprekvapuje, že tu v roku 2025 máme nový album XI.
Hovoriť o hudbe Colossea je ako opisovať podstatu lásky. Ľudia sa o to pokúšajú od praveku a aj tak sa k definitívnemu výkladu ešte nedopracovali. Ale nikto nepochybuje, že je mu to jasné. Aj ja mám jasno. Colosseum vytvorili v 70. rokoch niekoľko dokonalých albumov, tú hudbu milujem. Reunion v 90. rokoch priniesol skvelé koncertné zážitky, mal som vtedy možnosť vidieť ich naživo v Bratislave a nie je veľa spomienok, ktoré by som si cenil viac. Albumy z prelomu milénia nepriniesli revolučnú a ani vyzývavú muziku, ale mali stále svoju kvalitu. Time On Our Side, rozlúčka s Jonom Hisemanom, bola po všetkých stránkach skvelá, nuž ma, priznám sa, prekvapilo, že kapela bez svojho zakladateľa naštartuje ďalšiu etapu svojej existencie. A ešte to aj bude dobré!
Hiseman je bubenícka legenda, nikdy nezabudnem na to, ako Ian Paice z Deep Purple vydieral usporiadateľov koncertu, aby zakázali Hisemanovi bubenícke sólo pri spoločnom vystúpení. A to je Paice tiež jedným z najlepších! Malcolm Mortimore mal preto nevďačnú úlohu, keď v roku 2020 prijal jeho post. Iste, je to borec, hral s mnohými rešpektovanými umelcami a priaznivci progresívneho rocku ho určite zachytili na albume Three Friends od Gentle Giant, kde pôsobil v rokoch 1971-1972. Ešte aj dnes hrá energicky a s chuťou.
Deväť skladieb je tradične zručne odohraných, jazz je prítomný vo svojej usadenej, jednoduchšej podobe (Hunters), nechýba bluesový opar (Ain’t Gonna Moan No More, Won’t Be Satisfied, No More Second Chances) i štipka funky (Not Getting Through). Kapela sa nevyhla ani typickým barovým baladám (Nowhere To Be Find), ktoré v novodobých dejinách súka ako Baťa cvičky a osobne ich veľmi nemusím. Samozrejme, prítomné sú koketérie s klasickou muzikou. Inštrumentálka English Garden Suite sa asi nestane takou legendárnou ako Valentyne Suite, ale tých deväť minút kompozičného a muzikantského majstrovstva je skrátka geniálnych! Keby takýto album nahrala nejaká slovenská kapela, patril by k legendárnym. Na pomery Colossea je to skôr predvídateľný pohodový album, ktorý neurazí a miestami dokonca nadchne (Gypsy, English Garden Suite). Jediný cover je od, ako inak, Jacka Brucea, resp. od skupiny West, Bruce & Laing. Out Into The Fields je zadumaná náladovka, fajn, že Farlowe stále myslí na ďalšieho zosnulého velikána.
XI považujem za výborný album, muzika ma baví a som rád, že jedna z mojich srdcových skupín stále hrá skvelú muziku. Patrí k tým veličinám, od ktorých vlastním prakticky celú diskografiu a to sa veru nepodarí hocikomu!
» ostatní recenze alba Colosseum - XI
» popis a diskografie skupiny Colosseum
Demon / Cemetery Junction (2016)
| 05.09.2025 | Dokončil jsem poslech kompletní DGF této solidní metalové skupiny. Předposlední nahrávka Cemetery Junction oproti Unbroken poněkud zjemnila, ono není divu, borcům už taky přístával na krku téměř osmý křížek. Ovšem pořád jsou tam tracky, které stojí za poslech. Úvod rozjíždí klasická skladba, mírně se zpomalí v Life in Berlin, Queen of Hollywood mě tedy moc nebere, album končí téměř šesti minutami pohodové Someone's Watching You. Jasně, pryč jsou hromové vokály největších pecek, ala na solidní trojku to Demon zvládl.
» ostatní recenze alba Demon - Cemetery Junction
» popis a diskografie skupiny Demon
Jethro Tull / Curious Ruminant (2025)
Posledný štúdiový album Jethro Tull sa volá Curious Ruminant a dnes si o ňom čosi málo povieme.
V prvom rade má veľmi pekný obal. Čo sa týka muziky, snúbi v sebe to najlepšie, čoho je Ian vo svojom stave schopný ponúknuť, s tým najhorším, čo zvykne predvádzať.
Inými slovami, hudobne je usadený, pričom prvé skladby ma nadchli, majú skvelú atmosféru. Najmä úvodná Puppet And The Puppet Master je dokonalá, ale ani titulná skladba sa nemá za čo hanbiť.
Žiaľ, tá usadenosť sa postupne stane trvalým stavom, neuhne ani na sekundu, a teda sa rýchlo stane nezaujímavou. Moja pozornosť postupne klesá a paradoxne ma z letargie nevytrhne ani sedemnásť minútová skladba Drink From The Same Well. Škoda. Pritom samé o sebe tie skladby nie sú zlé, majú iskru (až na Over Jerusalem, Interim Sleep a spomenutú Drink From...), akurát sa tak nejako podobajú jedna na druhú. Pripadám si ako účastník stretávok jednovaječných dvojičiek, isto je každá jedna originál, ale v dave si ich zaručene popletiem. Samozrejme, sprievodná kapela nemá ambíciu zahrať čosi nezvyčajné, čosi, čím by obohatila sound. A možno práve toto úhľadne zarovnané krovie ma tu vyrušuje asi najviac. To by Barré, Evans alebo Barlow nikdy nedopustili!
Ian Anderson za necelé štyri roky vydal tri albumy pod hlavičkou Jethro Tull. Po priemernom Zealot's Game (2022) a strašnom RökFlöte (2023) to vyzeralo nádejne. Škoda, že len v prvej polovici albumu. Ale aj dnes som si Curious Rumainant vypočul celý a vôbec som to neľutoval, ako celok je lepší ako Zealot’s Gene, a preto aj jemu udelím protekčné tri hviezdy.
» ostatní recenze alba Jethro Tull - Curious Ruminant
» popis a diskografie skupiny Jethro Tull
Blues Image / Blues Image (1969)
Mike Pinera bol americký gitarista, ktorý je možno trocha zabudnutý, ale nedá sa povedať, že by nemal na konte niekoľko zaujímavých albumov a pôsobení, z ktorých najslávnejšie je bezpochyby to s názvom Iron Butterfly. Kým sa do tejto legendárnej skupiny dostal, stihol nahraťydať dva albumy so skupinou Blues Image, ten prvý v roku 1969. Aký je?
Úvodná meditácia Take Me To The Sunrise sa akoby snaží udržať atmosféru psychedelického oparu detí kvetov, ale postupne sa nad nimi zatiahne, ako keď sa znášal napalm na vietnamské džungle. Blues buble a spaľuje okolie rockovým náprahom, do toho drsný spev a kyselinou prežrané gitarové sóla, je to skrátka skvelý začiatok albumu. Leaving My Troubles Behind mi dokazuje, že blues môže znieť rockovo, a pritom si uchovať svoju podstatu. Spevná psychedelická náladovka Outside Was Night ma akoby preniesla do Woodstocku. No a čo, že tam kapela nehrala! Svojou progresívnou stavbou by mohla zaujať aj tých, čo majú radi Santanu. Napokon, perkusionista Joe Lala je neprepočuteľný. A In Front Behind You? To je symbióza emócií s hutnosťou! Škoda, že ide do fade outu tak skoro... Prvú stranu platne uzatvárala rozkývaná Lay Your Sweet Love On Me, za ktorú by sa nehanbili ani takí Blood, Sweat & Tears. A ide to aj bez dychov!
(Do You Have) Somethin' To Say príjemne repetitívne odsýpa, aj Hendrix by sa v nej našiel. Viete si predstaviť, že by niekto do celého toho hutného albumu votkal akustické blues? No, Mike Pinera so skupinou to v Lazy Day Blues dali na pána! Yesterday Could Be Today pozvoľna medituje a ja si uvedomujem, že spev mi pripomína Steppenwolf. Záverečná deväťminútová skladba Reality Does Not Inspire je aj pompézna, aj zadumaná, mení nálady od pohody do vývrtky, skrátka, pôsobí akoby bola v prechode. Realita možno neinšpiruje, ale hudba áno. Vydržal by som tento džem počúvať aj dlhšie, obzvlášť, keď prítomné bubenícke sólo je vlastne duet s perkusionistom.
Na pomedzí blues, psychedélie, jazzu a rocku vznikali koncom 60. rokov veľmi presvedčivé fúzie a album Blues Image patrí k tým zaujímavejším. Baví ma.
» ostatní recenze alba Blues Image - Blues Image
» popis a diskografie skupiny Blues Image
Deep Purple / Shades of Deep Purple (1968)
Na tohle album už jsem tu před lety jednu "recenzi" zanechal, ale troufám si říct, že mé posluchačské obzory se za tu dobu o něco rozšířily. Lámu si hlavu, kolik rockových desek z roku 1968 jsem v té době mohl znát, a mám pocit, že bych je spočítal na prstech jedné ruky. Nu což, nikdy není pozdě zkusit své zážitky vyjádřit písmem znovu, (nikoli nutně) lépe a (taktéž nikoli nutně) radostněji.
Když jsem si Shades of Deep Purple po nějaké době naposled pustil, jako první mě překvapilo, jak je muzika na téhle desce tvrdá. Kapely, které už tehdy dokázaly na svých albech zachytit podobně drsný zvuk, bych musel hledat na druhé straně Atlantiku (Steppenwolf nebo Blue Cheer), protože i takoví Cream na mě ze studia působí mnohem uměřeněji (koncerty byly samozřejmě úplně jiná káva). Podstatná část skladeb téhle kolekce začíná (pokud si odmyslíme nějaká ta hluková klávesová intra, která považuju víc než za cokoli jiného jen za relikt doby) ostrými kytarovými akordy, až mi to občas přijde opakující se. Když dojde na propracované (skoro)instrumentálky And the Address nebo Mandrake Root, slyším ozvěny muziky Jimiho Hendrixe a Douga Ingleho, v některých pasážích části skladeb zase tu a tam nečekaně probleskne (a zase se ztratí pod hladinou) i melodika, kterou bych připodobnil k něčemu westernovému.
Covery se to na mnoha britských rockových deskách ze šedesátek jen hemžilo, ani Deep Purple nejsou výjimkou. Vliv na výběr a přístup k takovému materiálu měli zejména zámořští Vanilla Fudge. Zkusit zpomalit a "srovnat do latě" Lennona s McCartneym (Help) musela být skvělá zábava, původně popovému singlu Hush zase kapela nadělila tvrdě pulzující hammondkovou aranži. Zadumanou verzi šedesátkového evergreenu Hey Joe dost přidusilo pompézní klávesové intro, všudypřítomná klapková "omáčka" je pak jedním z mála faktorů, které skladbu I´m So Glad odlišují od nosné verze Cream.
Na covery podle mě Deep Purple nikdy nebyli "stavění" a nahrávali je jen proto, že to v té době bylo "in". Další dva autorské kusy One More Rainy Day a Love Help Me podle mě ukazují popovou i rockovou stránku šedesátkové kapely v daleko prokreslenějších barvách. Jejich texty jsou sice ještě lyricky opatrné ve stylu Moody Blues, hudba je ale daleko čerstvější než zbytek desky, přes míru zatěžkaný Lordovým hammondkovým "klasicismem".
Na Shades of Deep Purple ještě většinově nenajdete muziku, která by oproti pozdně šedesátkové konkurenci byla v něčem (kromě té zmíněné tvrdosti) výrazněji napřed. Udat tón své době hned na debutu je zatraceně ošemetná záležitost, takže je přirozené, že i Deep Purple patří mezi množinu kapel, které k tomu měli spíš dál než blízko. Deska plná dobově sympatického snažení bude - koukám, že stejně jako před lety - za tři.
» ostatní recenze alba Deep Purple - Shades of Deep Purple
» popis a diskografie skupiny Deep Purple
Genesis / Seconds Out (1977)
Koncertný dvojalbum Seconds Out (1977) od Genesis zakončuje éru artrockovej skupiny. Aký je?
Pietny. Už úvodná skladba Squonk naznačuje, že kapela postupne stráca spojenie so svojimi koreňmi a rada by sa zapísala do dejín populárnej hudby skôr číslami predajov ako kvalitou. Album je takmer kompletne zložený z júnových vystúpení v Paríži v roku 1977, iba skladba Cinema Show pochádza z Glasgowa z roka 1976 (aj preto v nej nebubnuje Chester Thompson, ale Bill Bruford) a The Carpet Crawlers bola nahraná v januári 1977 v Leicesteri.
Hudba je primerane zadumaná, zvuk je čistý, ale akoby mu čosi chýbalo. Hackett sa lúčil s kapelou, o čo prichádzala, najlepšie dokladujú staršie skladby ako Firth Of Fifth. Veľký priestor dostáva materiál z A Trick Of The Tail (Squonk, Robbery, Assault & Battery, Dance Of The Volcano, Los Endos), vtedy aktuálny krásny album Wind & Wuthering zaznie iba prostredníctvom skladby Afterglow. Zvyšok skladieb je z ich najlepšieho gabrielovského obdobia, zaznie každý z albumov od Nursery Cryme po The Lamb Lies Down On Broadway. Vlastne je to svojim spôsobom výber z tvorby, nie toho najlepšieho, ale rozhodne výber.
Ako celok sa mi prezentovaná hudba nepočúva zle, ale cítiť z nej, že energia nebola primárnym cieľom. A tak sa mi občas stane, že pri nej stratím pozornosť. Ešte aj monumentálna suita Supper’s Ready má v sebe čosi hluché a nie je to len Collins, ktorý skladbe nevie dodať ten náboj, ktorý odlial Gabriel. Záverečné dve skladby s krátkym bubeníckym sólom znejú rozhodne najživšie, akoby sa kapela konečne rozohrala.
Celkovo ide o príjemný koncert, funkčnú výberovku a dôstojnú rozlúčku s dobrou hudbou. Seconds Out je fajn živák, ale čosi mi na ňom chýba, čosi neuchopiteľné, čosi dravé. A vám?
» ostatní recenze alba Genesis - Seconds Out
» popis a diskografie skupiny Genesis
Cohen, Leonard / Thanks for the Dance (2019)
Posmrtně vydané studiové album je podle zpěvákova syna a producenta Adama Cohena třeba vnímat jako doplněk předešlé řádné desky You Want It Darker (2016), na jejíž podobu mohl Leonard dohlížet až do konce. Thanks For The Dance nabízí "vyřazené kousky a B strany". K hlasovým stopám pořízeným během nahrávání o tři roky dříve byl dodatečně vytvořen bohatý, leč nepřehlušující doprovod díky účasti mnoha hostů.
Je dojemné sledovat, jak citlivě drží tyto hebké podušky těžkou hlavu, která chce ještě cosi vyslovit. Podpírají, hladí, nechávají vyznít, reagují na každý pohyb hlasu... Z hudebního hlediska je takový přístup snad až příliš pietní, ale sotva mohl být jiný. Melancholickou a tklivou náladu jemného podkresu tak čeří jen Mistrův rytmizovaný recitativ. V každé písni je právě tolik napětí a energie, kolik vložil on, nakonec to ale vůbec není málo. A nechybí ani momenty vzletu, jasu, odlehčení.
Deska pro zvláštní náladu, která v rámci diskografie určitě nedělá ostudu. V hodnocení pietní nebudu, mám dojem, že by to degradovalo podstatně silnější alba, stejně jako tvůrci však nechám vyznít Leonardova vlastní slova. Poslední skladba má sotva dvě minuty a posluchače nabádá:
Naslouchej kolibříkovi
Jehož křídla nevidíš
Naslouchej kolibříkovi
Neposlouchej mě
Poslouchej motýla
Jehož dny jsou než tři
Naslouchej motýlovi
Ne mně
Naslouchej boží mysli
Které netřeba být
Naslouchej mysli Boha
Neposlouchej mě
Naslouchej kolibříkovi
Jehož křídla nejsou vidět
Naslouchej kolibříkovi
Mě neposlouchej
» ostatní recenze alba Cohen, Leonard - Thanks for the Dance
» popis a diskografie skupiny Cohen, Leonard
Roxy Music / Viva! Roxy Music (1976)
Pokiaľ hľadáte dôkaz, že preraziť môže naozaj čokoľvek, kapela Roxy Music je priam etalónom tohto javu. Niečo mi vraví, že koncertný album Viva! (1976) napriek tomu nepozná množstvo ľudí, a tak si o ňom čosi povedzme.
Skupinu som prvý raz počul vďaka klipu Do The Strand, okamžite mi evokoval to najhoršie, čo som si dokázal predstaviť. Bryan Ferry čosi falošne pišťal, do toho skoro punková nálada, ale nie prirodzená, skôr hraná. Vyskúšal som aj debutový album a ešte nejaké skladby a následne celá Roxy Music putovala do koša ku Petrovi Gabrielovi a Davidovi Bowiemu. Čím to je, že je v pope toľko mizerných spevákov s falošným teatrálnym image, ktorý zaberá?
Napriek uvedenému som pred časom zaradil do zbierky koncertný album Viva! z roka 1976. Osem skladieb bolo zaznamenaných na troch vystúpeniach v rokoch 1973-1975. Konkrétne šlo o koncerty v Glasgow Apollo (november 1973), Newcastle City Hall (október 1974) a Wembley Empire Pool (október 1975). Zostava preto pôsobí stabilne, striedali sa akurát basgitaristi. Ono, Roxy Music viac zaujme hľadačov mien ako muzikou, pôsobili v nej rôzne hviezdy hudobného neba, ktoré môžem (Eddie Jobson) i nemusím (Brian Eno). Na tomto albume hrajú v zložení Brian Ferry (spev), Phil Manzanera (gitara), Andy Mackay (saxofón, hoboj), Paul Thompson (bicie), Eddie Jobson (husle, klávesy), John Wetton (basa v piatich skladbách z roka 1974), John Gustavson (basa v skladbe Both Ends Burning z roka 1975) a Sal Maida (basa v skladbách Pyjamarama a Chance Meeting z roka 1973). Špekuluje sa, že niektoré basové party prehral v štúdiu Rick Wills, pretože sa uvádza na obale a v skupine v tom čase nepôsobil. Overiť sa to nikomu nepodarilo. Ozaj, v skladbe Both Ends Burning spievalo vokály duo The Sirens zložené z Doreen Chanter a Jacqui Sullivan.
Štýlovo sa hudba kapely nedá presne vymedziť. Najčatejšie padajú slová ako glam, pop, alternatíva, new vawe, ale aj art rock. Ja by som povedal, že je to rádiová estráda, pozlátko pre nenáročných hľadajúcich čosi snobské na miestach, kam nič vznešené nezavíta. V jednej veci však má rocková hudba obrovskú výhodu. Na pódiách má tendenciu zotrieť umelinu a pritvrdiť. Aj album Viva! Je toho dôkazom.
Osem skladieb pôsobí na prvý pohľad drsne, zvuk je tvrdý, ostrý, muzika má psychedelický osteň, ktorý nezastaví ani pancier. Prvky, ktoré na štúdiovkách otravujú v miere prevyšujúcej tlačovky vládneho splnomocnenca pre preverenie manažovania pandémie, znejú naživo iba ako otravný hmyz. To je pochvala. Taká Bogus Man má jediné šťastie, že má koncertný zvuk, inak by mohla slúžiť na mučenie príslušníkov Hamasu. Kapela má výhodu, že má gitaristu, ktorý sa aspoň na pódiu nebojí zašpiniť si zvuk a hrubozrnne šalieť.
Paradoxne, za najlepšiu skladbu na albume považujem husľovú nervóznu dumku Chance Meeting, ktorá slúži ako intro k Both Ends Burning. Akoby kapela zabudla, že má niečo predstierať a naozaj budovala napätie. Rovnako skvelá je If There Is Something, najmä naliehavá husľová pasáž. Ono, ak kapela nepredstiera punkovú náladu a nepočuť speváka, celkom jej to ide. Do tretice, exponovaná In Every Dream Home A Heartache má silu a viem si ju predstaviť ako hororový soundtrack.
Keby mala kapela silnejší materiál, mohla by miestami znieť viac ako len dobre. A s iným spevákom by mohla byť aj skvelá. Na keby sa však nehrá, a tak tu máme ako-tak počúvateľný koncertný album, ktorý funguje v jednotlivých momentoch, ale ako celok trpí tým, že je od Roxy Music.
» ostatní recenze alba Roxy Music - Viva! Roxy Music
» popis a diskografie skupiny Roxy Music
Love Sculpture / Forms & Feelings (1969)
Koncom roka 1969 sa na pulty dostal druhý album kapely Love Sculpture, psychedelicko-classical rockový titul Forms & Feelings.
Hneď na úvod tu máme klasiku v podaní intra k úžasnej melodickej pesničke In The Land Of The Few. Vôbec je prvá strana albumu psychedelická, ba až romantická. Melancholická dumka Seagull, vynikajúca roztrieštená boľačka Nobody’s Talking a posadená nočná mora Why (How Now) ukazujú, že psychedelický rock koncom 60. rokov nebol mŕtvy a mal ešte čo povedať do tvrdých odnoží rocku.
Druhá strana je dedikovaná classical rocku. Bizetova Farandole (z L’Arlesienne) je dodnes jednou z najlepších rýchloprstých gitarových orgií, milujem túto rockovú smršť! Považujem ju za najlepšiu skladbu od kapely vôbec. Následne nám skupina naservíruje rokenrol od Chucka Berryho. You Can’t Catch Me nie je úplne bežným coverom tohto pravdepodobne najcoverovanejšieho gitaristu na svete, ale má gule. People People je skladba z autorskej dielne producetov Finesilvera a Kera. Toto duo je podpísané aj pod veľký hit Fire od Crazy World Of Arthur Brown. Tu však ponúkli veľmi nudný spevný slaďák, ktorý, nazdávam sa, albumu neprospieva. Holstov Mars pôvodne vyšiel iba v USA, krátky strašidelný motív má v sebe čosi, z čoho mám zimomriavky. Na záver sa servíruje jedenásťminútová Chačaturjamova šialenosť Sabre Dance, hit, ktorý Edmundsa dostal do povedomia más už koncom roka 1968, keď vyšiel ako (krátky) singel. Čo o tejto gitarovej jazde povedať? Je to skrátka pecka!
Šesť singlových bonusov v podstate variuje skladby z albumu, jediná nealbumová vec je béčko singla Sabre Dance – Think Of Love. Ide o spotrebnú psychedelickú vec, nič, o čom by som chcel písať súvetia, a predsa sa práve stalo!
Forms & Feelings je vynikajúci album, možno troška roztrieštený. Pokiaľ milujete klasiku, stojí za pozornosť. A ak nie, tak aj tak!
» ostatní recenze alba Love Sculpture - Forms & Feelings
» popis a diskografie skupiny Love Sculpture