Naposledy přidané recenze
Nucleus / Alleycat (1975)
| 10.02.2025 | V polovici 70. rokov sa fusion dostalo do slepej uličky, koketovanie s funky, ba až discom, bolo nevyhnutnou podmienkou pre akceptáciu tohto druhu muziky. Kto prečnieval, o tom dnes vie málokto. Ani Nucleus sa nedokázali tomuto trendu vyhnúť. Ôsmy štúdiový album s názvom kapely na prebale – Alleycat (1975) – zachytáva túto skutočnosť viac ako dostatočne.
Z pohľadu stabilných zostáv ide o tretiu inkarnáciu kapely, ktorá sa postupne vyprofilova od roka 1974. Vedľa kapelníka Iana Carra (trubka) stáli Ken Bartles (saxofóny, flauta), Ken Shaw (gitara), Geoff Castle (klávesy), Roger Sutton (basa) a Roger Sellers (bicie). Kým sa dostanem k muzike, nedá mi spomenúť čudný obal s disproporčnou mačkovitou šelmou v popredí, tento typ obalov bol asi populárnejší, než by sa zdalo, aj Al Di Meola mal čosi také, ba aj Blackfoot.
Pätica skladieb silno akcentuje „chill“ funky nálady, už úvodná Phaideaux Corner by sa nestratila v žiadnom „discopríbehu“. Pravda, občas túto lavínu tanečných vibrácií naruší temnejšia atmosféra, posadená titulná skladba patrí k tomu najlepšiemu, čo sa tu nachádza. Zvyšok neprekvapí, Splat sa desať minút točí v kruhu, ktorý sa postupne zmení na špirálu smerujúcu k úzkemu hrdlu pobluesneného uspávadla You Can’t be Sure, aby sa poslucháč znenazdajky ocitol v divokom maelströme Noseguy. Záver albumu stojí rozhodne za to!
Celkovo ma však Alleycat až tak nebaví. Z výnimočnej kapely sa stala rutinérska veličina. Kompetentní muzikanti funkujú a... To je všetko. Za mňa slabé tri hviezdy, nie som stopercentná cieľovka.
» ostatní recenze alba Nucleus - Alleycat
» popis a diskografie skupiny Nucleus
Morse, Neal / Neal Morse & The Resonance - No Hill For A Climber (2024)
| 10.02.2025 | Názorná ukázka hudby zanesené vším, co ucpává trubky. Očekávání z mé strany byla, ale lepkavá kaše, co ulpívá všude a nejde umejt, se ukázala býti nepoživatelnou. Co činí libovolnou hudbu nesnesitelnou? Nátlak. Místo prostoru pro vnímání dostáváme striktní rozkazy. Teď jásej! Teď se dojímej! Teď gradace! Vrchol! Zírej! Čum! Dělej!!! Takto vycvičeně střihnutá hudba je jen rytmickým doprovodem k tomu, aby galejníci svorně a úporně veslovali v jednotě až do padnutí. Není v ní prostor pro vlastní vyložení vjemů, mantinely jsou tak úzké a z betonu, že se jimi doslova prodírám. Rád bych rozjímal, rád bych se nadechnul, rád bych přemítal. Ale ne, musím se docpat až k úzkému průzoru v betonové zdi, kde je napsáno - dýchej! Pak je výklenek s tvrdou pryčnou a nápisem - rozjímej, přemítej! Neal hudbu prezentuje jako soundtrack mnišských temných kobek s klauzurním režimem a to je vskutku k nevydržení.
Mám-li se oprostit od religiózně vězeňských impresí a věnovat se hudebnímu materiálu, musím konstatovat následující. Současné trendy vyžadují, aby vnimatel byl zaplavován něčím atraktivním hned od začátku. Jak není efektní refrén do deseti sekund, skladba se přeskakuje, jak není ve videu nějaká akce, tiktoker odklepává další shot, jak není v titulku zprávy skandální imperativ a senzace, jde se číst další zpráva. Tomu se přizpůsobuje ksicht po úspěchu bažících interpretů. Pouťové atrakce a laciné efekty se snaží upoutat jako u vyvolávačů na arabském rynku. Barvy, světla, výkřiky, vše bezobsažné, zato hlasité. Jako odstrašující příklad poslouží skládka do výšky trčících bezcenných blýskavých a ječících tretek, co vyšla pod názvem The Astonishing vyvíteodkoho.
Zde se děje něco podobného. Kompoziční nápady se tu nacházejí a místy jsou i pěkné, to se říci jistě dá, proč ne. Ovšem daleko rozsáhlejšími místy, obzvláště tam, kde by mělo dojít ke zklidnění a pozvolnějšímu plynutí, se ukazuje Morseho kompoziční bezradnost. Jak se výskavě negraduje, tak nemá Morse co hrát, bezradně a prázdně preluduje. Proto skladby extaticky gradují prakticky pořád a tím vzniká pro posluchače velice nepříjemně únavné a nevlídné prostředí. Způsob podání je navíc zcela odpudivý a popírající základní princip posluchačské svobody. Onen nátlak je přítomen v každém tónu, v každé notě, v přísně útočném vokálním projevu. Jako kázání hysterického proroka, co slibuje buď rajskou odměnu, když se mu budeme slepě kořit, nebo v opačném případě jen a jedině věčné zatracení s barvitě vylíčenými tresty. Takto ideologicky diktovaná hudba je jako práskající karabáč nad hlavou a poslech způsobuje studené opocení úplně všude.
Na konci alba jsem semletý jako mravenec vhozený do míchačky se štěrkobetonem. Což ideologovi je jedno, hlavně že má hotový prefabrikát, pohřbené zabetonované duše nepočítá. No place for a free soul.
» ostatní recenze alba Morse, Neal - Neal Morse & The Resonance - No Hill For A Climber
» popis a diskografie skupiny Morse, Neal
White, Lenny / Attitude (1983)
V roce 1983 se tento výborný americký bubeník a člen skupiny Return to Forever rozhodl vydat studiovku opět pod svým jménem. Předtím vyplodil tři komerčně laděná alba se svou skupinou Twennynine, kterou pak po třetím počinu Just Like a Dreamin' /1981/ rozpustil. Album Attitude je svou dramaturgií hodně podobné právě hudbě 29.
Attitude je hudebně o funky a r'n'b. Veselé rychlejší sklabdy se prolínají s těmi pomalejšími dojáky. Takový kousek je na druhém postu alba. Album je celé nazpívané, rytmika je přesná jako autobubeník, ale je vyšperkována perkusemi, takže nepůsobí sterilně. Lenny si dal záležet /jako na všech jeho deskách/ na propraconavosti. Tento popově laděný počin rozhodně není jen snůžka líbivých melodií. Pod povrchem se skrývají dokonalé aranže a zajímavé hudební sestavy. Markus Miller /basa/ se mi zpočátku zdál nevýrazný pro tohle album, ale postupně si uvědomuji to, jaký je jeho přínos nahrávce v tom, že se nepustil do nějakých výraznějších basových výletů. S grácií mistra to vše drží pohromadě.
Attitude si v hodnocení ode mne odnáší tři poctivé hvězdy. Je to průměr. Dvě jsou málo, protože si myslím, že tohle není jen pro kompletisty a sběratele.
***z*****.
» ostatní recenze alba White, Lenny - Attitude
» popis a diskografie skupiny White, Lenny
Jethro Tull / Rock Island (1989)
Koncom 80. rokov sa z Jethro Tull stala obyčajná rocková skupina. V tomto duchu vnímam aj jej album Rock Island z roka 1989.
Zostava sa na chvíľku ustálila na štvoricu hráčov, teší ma, že umelé bicie z minulých albumov vystriedal Doane Perry. Dave Pegg, Martin Barre a Ian Anderson zavrhli otrasné 80’s experimentovanie a vrátili sa k rockovému prejavu. Pravda, bez akýchkoľvek progresívnych výletov do oblastí, kde ešte nikto nebol, ktoré zdobili ich púť 70. rokmi. A to je zároveň najväčšia slabina prezentovanej muziky. Aspoň pre poslucháčov zvyknutých na jedinečnú muziku. Druhým mínusom je spev, keďže Ian mal vážne problémy s hlasivkami, tu však ešte aspoň znie ako on, v súčasnosti je na tom ďaleko horšie.
Ja kvitujem, že je album priamočiaro hardrockový, skladby príjemne odsýpajú, ale nie je v nich nič, z čoho by som nadšením vyskakoval tri metre od zeme. Túto podobu hudobného prejavu kapely, ktorá trvá prakticky dodnes, mám v zbierke preto, lebo jednoducho Jethro Tull chcem mať komplet. Sú tam lepšie, horšie i úplne zúfalé momenty, ale to je život. Nemusím ich počúvať často, ale raz za čas mi neprekážajú.
Vedľajším efektom prezentovanej muziky je to, že mi troška splýva. Nemám tu žiadnu favorizovanú skladbu. Zo záplavy tvrdších kúskov pozitívne vyčnievajú dumky á la príjemne melancholická Another Christmas Song a asi jediné dve skladby v duchu „starých“ Jethro Tull – The Whaler’s Dues a Big Riff And Mando.
Rock Island je priemerný album v dobrom slova zmysle. Pustil som si ho po dlhej dobe a bavil ma. Kiežby takto hrali dnešné skupiny, ktoré si hovoria rockové.
» ostatní recenze alba Jethro Tull - Rock Island
» popis a diskografie skupiny Jethro Tull
Nucleus / Solar plexus (1971)
| 04.02.2025 | Solar Plexus, tretí album britskej jazzrockovej skupiny Nucleus, vznikol ako produkt za peniaze. Ian Carr získal grant z Arts Council a zložil šesťdielnu suitu. Trvalo mu to od konca roka 1969 až do konca nasledujúceho roka. Výsledok nahral za dva dni tesne pred Vianocami (15.-16. decembra) a v roku 1971 sa album dostal aj na pulty.
Carr sa na celom albume drží v pozadí a prenecháva priestor pre široké spektrum muzikantov. Sú tu dychári Kenny Wheeler, Harry Beckett, Brian Smith, Tony Roberts a Karl Jenkins (ten hrá aj na elektrický klavír), basáci Jeff Clyne a Ron Matthewson, na gitaru hrá Chris Spedding, bicie obsluhuje fenomenálny John Marshall a zostavu dopĺňajú aj perkusionista Chris Karan a hráč na synťáky Keith Winter. To by boli fakty, hor’ sa na pocity z muziky.
Úvodné pazvuky Elements I & II sa psychedelicky búria, mám pocit, akoby som sa ocitol v nočnej more sci-fi filmu zo 60. rokov. Pri Changing Times si pripadám ako na koncerte vážnej hudby, akurát ide o jazz. Tento pocit silnie pri Bedrock Deadlock, kde sa nachádza aj sólo na hoboj. Opäť je v tom istá dávka psychedélie, veru mám pocit, že tak ako Nucleus v tom čase nehral nik! Aj keď je prezentovaná muzika predkladaná ako celok, práve túto skladbu s čistým svedomím vypichnem ako absolútne naj, čo sa tu nachádza. A ono to tú náladu á la klasická vážna hudba nestráca ani v ďalšej skladbe Spirit Level. Tú si viem predstaviť aj v nejakej rozprávke, pravda, keby tam v čarovnom lese ktosi konzumoval halucinogénne huby. Najkonzervatívnejšia skladba na albume je nepochybne Torso, pohodová jazzrocková náladovka. Už dávno ma inštrumentálna hudba tak nebavila, ako dnes pri počúvaní tohto etalónu sofistikovanej ekvilibristiky. A to úžasné bubenícke sólo v závere, to je chuťovka! Záverečný štvrťhodinový výdych Snakehips’ Dream je pomenovaný po slávnom tanečníkovi „Snakehips“ Johnsonovi. Ťažko povedať, prečo, tancovať na túto zadumanú sekanú je isto výzva. Každopádne sa tu prvýkrát ozve aj sólo od kapelníka.
Musím Ianovi Carrovi zložiť poklonu. Stvoril dielo, ktoré je v mojich ušiach svetové. Pokiaľ vás album Solar Plexus doteraz obchádzal, neváhajte! Ak ste jazzovo pozitívni a neohŕdate klasikou, toto je úžasná hudba presne pre vás. Škoda, že zapadla. U mňa je ako to slnko, ktoré vychádza každé ráno. Životodarná istota.
» ostatní recenze alba Nucleus - Solar plexus
» popis a diskografie skupiny Nucleus
Fermata / Ad libitum (1984)
Keď sa povie dobová hudba, má to v sebe obvykle skryté čosi, čo pamätníci spoznajú na prvú dobrú. V prípade (česko)slovenského rocku je to zvyčajne čosi odpudivé. V roku 1984 tento pocit zvečnila aj legendárna Fermáta na albume Ad libitum.
Rock to na Slovensku nikdy nemal ľahké. Jeho zlatá éra sa skryla s normalizáciou, nuž nahrávať mohli len prominentní muzikanti a aj to len občas a v silnej cenzúre komunistického pohľadu na budovateľské umenie. A tak sa dnes tešíme z fragmentov, náznakov, úplne výnimočne aj zo svetových albumov a kapiel. K tomuto promile vyvolených patrila aj prevažne jazzrocková Fermáta. Žiaľ, v 80. rokoch svoje chúťky uprela k spievanému československému „syntetickému“ bigbítu, čo je žáner, ktorý sa mi bridí.
Desať skladieb kastrovaného popíku s priškripnutým spevom s občasným pokusom o tvrdšie rockové vyznenie vo mne vyvolávajú pocit pirátskeho zajatca, ktorého jednookí a jednonohí zlosynovia nútia skočiť z dosky do vody plnej žralokov. Pravda je, že keď mi do toho zanôtia ploské klávesy (Posledné tango na Vajnorskej ulici), tak by som aj pobehol. Vôľa prežiť a vzdorovať sa mi zjavuje len počas gitarových sól, to je aspoň nafukovacie koleso, čo na tom, že proti žralokom je dobré asi ako mŕtvemu zimník.
Pokusy o zložitejšie motívy sú bezradne rozsypané z reproduktorov do okolia, kebyže ich chcel niekto pozbierať, môže rovno signalizovať S.O.S. Unavenej skupine pocestných určite dobre padnú Stoličky, akurát je kruté, že sú to v skutočnosti fakírske nástroje na mučenie. Elektrické kreslo má v sebe väčšiu mieru empatie ako táto skladba.
Moment! Ešte stále sa na tento text pozeráte s nádejou, že dôjde aj na dobré stránky? Ó nie, album si poistil absenciu akýchkoľvek kladov s funky náladou. Z takej Ešte vládzem doteraz nevládzem. Keby sa album volal Porucha vkusu, vystihol by môj dohad, prečo by sa mi toto dielo malo páčiť. Vyzdvihnúť čosi je pre mňa nemožná úloha, náznak erekcie v úvode skladby Päť minút po dvanástej pochovajú výpady rytmiky. Ale ako balada je to vlastne takmer počúvateľná skladba, so škrípajúcimi zubami. Ak chcete vynútené priznanie, najlepšia skladba na albume je ostrá inštrumentálna smršť Post Scriptum. Je skutočne dobrá! A bubenícke sólo v úvode Ad libitum síce znie, akoby ho nahrávali vo vykachličkovanej kúpeľni na kotúčák, ale vďaka aspoň zaň, to, čo nasleduje po ňom, sa vzpiera klávesnici. Neviem, prečo ma slapové basové exhibície nebvaia. Vlastne viem! Pretože dokážu vyznieť iba vo funky a to je pre mňa ekvivalent trhania neumŕtveného trvalého zuba kombinačkami.
Zvuk je poplatný dobe. Za mňa to je mínus.
Ad libitum mám v dvojdiskovej edícii z roka 2009 s poradovým číslom 4, dopĺňa ho album Simile, pre ktorý som si toto dvojcédečko kúpil. Dnes som si ho vypočul do konca, čo sa mi na prvý raz pred časom nepodarilo. Nemyslím si, že si ho do konca života ešte niekedy vypočujem, nuž za mňa je toto najslabší album skupiny, ktorú inak veľmi uznávam. Viem, že som porušil svoj sľub nepísať o našej scéne, pretože naši pamätníci sú v tomto skoro takí tolerantní ako Bombic k menšinám, ale povedal som si, že niektoré hrôzostrašné zážitky treba vypovedať, aby sa ich človek zbavil.
Hviezdičky za každé áno udeľujem nasledovne:
Sú tu kompetentní muzikanti? Áno.
Hrajú dobrú muziku? Nie.
Majú dobrý zvuk? Nie.
Sú tu uveriteľné emócie? Nie.
Túžim sa k albumu vrátiť? Nie. S odretými ušami je to za jednu hviezdu. Ale bol som v pokušení nedať tú...
» ostatní recenze alba Fermata - Ad libitum
» popis a diskografie skupiny Fermata
Gallagher, Rory / Taste – Taste (1969)
| 28.01.2025 | Od Roryho znám jen zlomek jeho rozsáhlé diskografie - první dvě sólové desky a tohle album. Na CD mi leží doma už nějaký ten pátek, ale mám pocit, že jsem ho většinou poslouchal spíš jako kulisu k práci. Zkusil jsem mu tedy tentokrát dát větší prostor, abych se mohl podělit o strukturovanější dojmy.
Vždycky jsem si myslel, že jde o studiové album, ale po dnešku bych ho označil za ve studiu nahraný živák. Žádné přetáčky, dotáčky, stříhání, spíš hutná (a syrová) verze toho, co tehdy Taste předváděli na koncertech. Fígly, kdy se rytmika na moment zcela odmlčí, aby po chvíli mohla do skladby zase surově vpadnout, občas nějaký ten Roryho netrefený tón... Zvlášť bluesové tradicionály Sugar Mama a Catfish jdou v té syrovosti hodně daleko, až si říkám, jestli hlavní úlohou producenta Tonyho Coltona bylo nepřekážet a dát věcem volný průběh. Vlastně jediné dvě položky, ve kterých cítím snahu o pečlivější aranžování, jsou úvodní kus Blister on the Moon a pecka Born on the Wrong Side of Time - a vida, ve skutečnosti jde o "přílepek" nahraný pro singlové vydání o několik měsíců dříve. Nejspíš nebude náhoda, že ony dvě skladby na mě působí asi nejrockovějším dojmem.
Deska je většinově autorská, dva covery (Ledbellyho Leaving Blues a I´m Moving On od Hanka Snowa) žánrově rámují ingredience, ze kterých tehdy Rory kuchtil sám za sebe. Na jedné straně blues, které nemá ambice dávat originálům od černých mistrů stravitelnější podobu, na straně druhé rock´n´rollová, jazzem poučená svižnost. Dual Carriageway Pain tak může mít v základech trochu toho transformovaného rhythm and blues, následující Same Old Story zase disponuje riffem, po které by v té době určitě skočila i nejedna ze začínajících hardrockových kapel, se kterými se Taste v londýnském nahrávacím studiu De Lane Lea nepochybně museli potkat.
Na celém albu mi paradoxně trochu vadí to, co nejspíš ledaskdo považuje za přednost - tedy ta syrovost hraničící s odfláknutostí. Dokud hraje celá kapela, funguje to dobře, ale jakmile Rory zůstává na záznamu jen sám s kytarou, jde občas ve jménu autenticity technika stranou natolik, až to na mě působí rušivě. Naštěstí takových momentů není zas tolik, abych si poslech nedokázal užít.
» ostatní recenze alba Gallagher, Rory - Taste – Taste
» popis a diskografie skupiny Gallagher, Rory
Cactus / Temple of Blues: Influences and Friends (2024)
| 27.01.2025 | Albumy, na ktorých si kapela pozve hromadu hostí, nie sú úplne mojim denným chlebom. Obzvlášť, keď nejde o nový materiál, ale, ako v prípade Temple Of Blues – Influences And Friends, o znovunahrané hity kapely Cactus.
Výsledok je často chabý, niekedy uchádzajúci, zriedkavo skvelý a občas sa človek neubráni dojmu, že je zbytočný. A to je presne prípad tohto albumu. Pätnásť klasických kúskov kapely znie síce celkom uchádzajúco, ale nie je tu ani jeden prípad, že by som si povedal, že aha, táto verzia prekonala pôvodnú nahrávku! A ani sa jej nevyrovnala.
Mám podozrenie, že to, čo ľudí pritiahne k počúvaniu, sú mená hostí. Spomeniem len niektorých – na base sa mihnú ľudia ako Billy Sheenan a Bob Daisley. Gitaristov lemujú týpci ako Joe Bonamassa, Ted Nugent, Warren Haynes, Pat Travers, Vernon Reid a Doug Aldrich. Za mikrofónom zahosťujú maníci ako Dee Snyder, Mark Stein a Ripper Owens. Netrúfam si odhadnúť, nakoľko je ich prítomnosť prínosná, skrátka tu sú a v skladbách nerušia. Ako, od Parchman Farm po Long Tall Sally je to jazda, tie skladby sú skrátka super. Akurát sa celý čas v duchu pýtam sám seba, reku, načo?
Album som si kúpil až na druhý pokus, najprv som si ho vypočul cez internet a vyradil ho zo zoznamu. Ale potom som si povedal, že diskografiu kapely mám takmer kompletnú, tak si ho predsa len vezmem. Akurát mi dohral a moje pocity sú stále rovnaké. Dobré skladby v rutinnom prevedení, vcelku zbytočná nahrávka určená pre kompletistov a zvedavcov, ktorí sa môžu pokochať množstvom rockových a metalových hostí hrajúcich klasické bluesové a hardrockové pecky. Ako best of z Wishu funguje Temple Of Blues na jednotku, ale je nám to treba?
Najlepšie na mňa pôsobí hardrocková smršť Guiltless Glider. Rovnako je zábavné počúvať Dee Snydera, že je „zlý“.
Samo o sebe to nie je zlá muzika, pokiaľ by som nikdy nič iné od kapely nepočul, možno by som bol aj nadšený. Tu však nedokážem odhodiť svoje pocity a zážitky, ktoré mi pri počúvaní stavajú ochranný val pred nájazdom podozrivého stáda. Javí sa známo, a predsa, akoby ma chcelo podviesť. A vás?
» ostatní recenze alba Cactus - Temple of Blues: Influences and Friends
» popis a diskografie skupiny Cactus
Blackfoot / Siogo (1983)
V 90. rokoch som sa začal intenzívne zaujímať o muziku s pozitívnou diskrimináciou južanského rocku. Po zistení, že skupina Blackfoot mala vo svojich radoch aj Kena Hensleyho, som bol prekvapený a chcel som vedieť, ako sa táto kombinácia – skladateľ, klávesák a spevák z Uriah Heep a ostrí južania – dokázali zladiť. Nahrali spolu dva albumy, pričom Siogo (1983) sa ku mne dostal ako prvý.
A bol som sklamaný. Dobový komerčný rock, Hensleyho akoby ani nebolo, skrátka, album som zavrhol a dlho predstieral, že neexistuje. Až som ho v roku 2022 objavil na pulte v reedícii od Music On CD. Mal som asi slabšiu chvíľku, a tak som si povedal, že toho Hensleyho predsa len chcem mať v zbierke aspoň ako vzorku toho, čo stváral. Opustil nás chvíľku predtým, tak som si ho chcel aj takto pripomenúť.
A už pri prvom vypočutí som bol prekvapený z dvoch vecí. Album je celkom energický a dopočúval som ho bez toho, že by ma nejako zvlášť vyrušoval. Jeho najväčší problém je podľa mňa v tom, že pre južanov je príliš zväzovaný snahou ísť s dobou komerčného vlasatého metalu a pre priaznivcov toho druhého je zasa príliš málo zapatlaný dobovými šminkami. Na to sú Blackfoot predsa len dostatočne osobití muzikanti, aby len tak v krátkom čase odhodili svoje návyky pre radosť producentov ňuchajúcich peniaze. A Hensleyho vklad je prakticky nepočuteľný, ani jeho priaznivci sa tak nemajú čoho chytiť. Skladbu zložil jednu, na ďalších dvoch je aspoň pripísaný, no a spieva len v rámci zborov. Ak nepočítam slide gitaru v skladbe Drivin’ Fool, zaznamenáte jeho prítomnosť akurát kvôli klávesom. Ale ani tie neprinášajú žiadny výraznejší moment, mohol by ich hrať azda hocikto.
Táto polovičatosť, to rozkročenie medzi tým, čo bolo a malo by byť, z tej muziky vyčnieva. Už úvodná Send Me An Angel je umravnená, vokály á la Uriah Heep tomu nepridávajú. Keď si človek vypočuje album Marauder a potom si pustí toto, tak môže dostať aj šok, deficit tvrdosti dosahuje vysokú hodnotu aj pri čiastočnej hluchote. Zaradenie nazarethovskej spotrebnosti Heart’s Grown Cold mi príde zbytočné, odporné klávesové intro v Teenage Idol pochovalo celú skladbu. Goin’ In Circles by som si vedel predstaviť popri úsečných skladbách ako You Really Got Me alebo Louie Louie. Len neviem, či je to dobre...
Keby som mal povedať, kde to funguje, tak v spevnej Crossfire vnímam potenciál na hit, v tvrdšej skladbe nazvanej We’re Goin’ Down cítim čosi z pôvodného nasadenia kapely a aj Hensley sa na chvíľu odviaže. Run For Cover ma až na refrén baví, melodický rock vie znieť aj horšie, zato heavymetalová smršť White Man’s Land nemá chybu, je to pre mňa vrchol albumu. Dobrá je aj naliehavá rockovica Sail Away. Na záver spomeniem skladbu Drivin’ Fool, asi jedinú južarinu na albume. Mohlo ich byť viac.
Siogo (nie je to indiánske slovo pre blízkosť, ako nakecali hráči vydavateľovi, ale akronym pre Suck It Or Get Out, čo bol transparent vylepený v ich autobuse na predchádzajúcich turné určený pre slečny, ktoré sa chceli s kapelou... zblížiť) je celkom dobrý album, ktorý však trpí dobou vzniku a absenciou akejkoľvek nadštandardnej muziky, pre ktorú by som ho chcel nejako vyzdvihnúť z priemeru. Ale už som si ho párkrát pustil, odkedy som si ho kúpil, a tak mu pokojne dajte šancu. Nikde nie je napísané, že vás nezaujme.
» ostatní recenze alba Blackfoot - Siogo
» popis a diskografie skupiny Blackfoot
Deep Purple / Fireball (1971)
Pátek večer a já zase poslouchám hardrockové hrdiny mark II, tentokrát na albu "Fireball". Zopakovat úspěch není lehké, ale nejslavnější a nejlepší pětici Deep Purple se povedlo to: co v roce 1970 vytesali do skály, o rok později odpálili do výšin - své pojetí tvrdé muziky.
Od malička jsem si myslel, že na úvod titulní skladby slyším rozjezd výtahu. Už dávno vím, že to bylo jinak. Ale to je jenom upoutávka. "Fireball" totiž navázal tam, kde "In rock" končil. Strhující rockový drajv nabízí naprosto všechno, po čem srdce klasického rockera podnes touží. Je to spanilá jízda klasiků žánru, která nedá nikomu oddechnout. Je to žhavá koule, kometa na černém nebi, jednota pěti géniů a dokonalý soulad pěti nástrojů, které valí píseň v rockovém cvalu vstříc dalším dobrodružstvím. Tím následujícím je "No No No". Tempo je pomalejší s lehounkým dotekem blues a nálada důstojnější. "Demon's Eye" přináší trochu experintu, k její náladě se Párplové vrátili o dva roky později na albu "Who Do We Think We Are". Kytarová brnkačka a hospodský piáno, tklivá melodie a tamburina - "Anyone's Daughter". Pro někoho slabá vycpávka, pro mě odjakživa zajímavé oživení.
Druhou stranu LP otvírá "The Mule", jakoby koní stádo v prérii. To Ian monotónně žene skladbu až brutálně ke kokafonickému finále, do něhož se zapojí všechny nástroje - hammondky vynikají. "Fools" mě napíná svým psychedelickým varhanním úvodem, po němž se dočkávám kýžené tvrdé progrockové nálože, natažené přes osm minut klidnější střední pasáží (posmutnělá kytara a bicí). Možná může někoho trochu nudit. "No One Came" je důstojný závěrečný song ve stylu minulého alba.
Ano, tohle LP povstalo ze stínu slavnějšího a lepšího předchůdce "In Rock". Ano, jeho následovník "Machine Head" je věhlasnější a dokonalejší. Přesto se ke čtyřem hvězdičkám nesnížím ani za nic.
» ostatní recenze alba Deep Purple - Fireball
» popis a diskografie skupiny Deep Purple
Cactus / The Birth Of Cactus (2022)
Keď som sa pred niekoľkými rokmi dozvedel, že vyjde historicky prvé koncertné vystúpenie americkej legendy Cactus, bol som ako na ihlách. V tom čase neexistovala lepšia rocková rytmika a hrubozrnná americká hard & heavy muzika zakorenená v bluesovej pôde je dodnes moja srdcovka.
A tak ma sklamalo, keď som zistil, že album The Birth Of Cactus – 1970 vyšiel najskôr iba na internetových platformách typu Spotify. Našťastie, vydavateľstvo Purple Pyramid Records napokon vylisovalo aj CD a ja si môžem túto jazdu užívať aj bez pripojenia do globálnej siete.
Vystúpenie na štadióne Temple vo Filadelfii 16.5.1970 predstavilo svetu neskutočne „naspídovanú“ muziku. Je bluesová, ale zároveň drsná, tvrdá, hardrocková, bez akýchkoľvek kompromisov. Zvuk je slušný. Najpodstatnejší je výkon a ten je z kategórie hviezdnych. Šesť skladieb (z toho jedna skladačka zložená z troch skladieb Let Me Swim/Big Mama Boogie/Oleo) predstavuje to najlepšie, čo som kedy počul. Je to jazda, pri ktorej ma netrápi, že brzdy nefungujú, ide sa z kopca a bezpečnostné pásy niekto odmontoval a vyhodil na smetisko. Nechýba pomalé blues (No Need To Worry) a ani bubenícke sólo (Feel So Good), Carmine Appice urobil pre rockové bubnovanie viac ako mnohí známejší bubeníci, však, Bonzo? Záverečná speedovka Parchman Farm borí všetky hranice, ktoré si spájame s blues... Kebyže chcem niekomu sprostredkovať predstavu, ako má znieť „to“, čo nemožno opísať, pustím mu práve tento kúsok.
Necelých štyridsať minút extázy mi príde ako veľmi málo, som závislák, ktorý chce viac, zároveň však dostávam všetko a nič nechýba...
Inak, debutový album vyšiel 1. júla 1970 a prekvapivo na ňom nebola hneď trojica skladieb, ktoré zazneli na tomto koncerte. One Way... Or Another poslúžila ako titulná skladba pre druhý album (vyšiel vo februári 1971) a na ňom sa tiež nachádza aj Big Mama Boogie. Skladba Sweet Sixteen sa dokonca dostala až na tretí album Restrictions z konca októbra 1971! Prirodzený životný cyklus skladieb obrúsených na koncertoch pred ich štúdiovou podobou je v tejto muzike dôležitejší ako notový zápis.
Tento archívny záznam si cením nadovšetko.
» ostatní recenze alba Cactus - The Birth Of Cactus
» popis a diskografie skupiny Cactus
Steamhammer / Wailing Again (2022)
Jedna z najzaujímavejších zabudnutých rockových kapiel je bezpochyby Steamhammer. Britská bluesrocková formácia pokukujúca po progresívnom a psychedelickom rocku vydala štyri štúdiové albumy, pričom ten posledný bol z roka 1972. Presne o päťdesiat rokov zrazu pribudol piaty – Wailing Again. To som si nemohol nechať ujsť!
V zostave je už len jeden pôvodný člen, gitarista Martin Pugh. Pete Sears (basa, klávesy, spev) hosťoval na debutovom albume v roku 1969, ak sa to počíta. Zvyšok kapely dopĺňa dvojica muzikantov – Phil Colombatto (spev, harmonika) a John Lingwood (bicie). Čo nám ponúkajú?
Desať skladieb, z toho dve spomienky na staré časy. A sú to veľmi príjemné bluesovo zrockované kúsky. Zvuk je parádny (DR 10 nie je na dnešné časy márna hodnota), žiadna snaha o neprirodzené zvukové experimenty sa nekoná. Už úvodná skladba z albumu Mountains – I Wouldn’t Have Thought – je skvelá posadená hardrocková záležitosť, až mám chuť vyskočiť zo stoličky a imitovať kotol pred pódiom. Väčšina skladieb vzrušujúco odsýpa, ešte aj jemne sfunkovaná rytmika v bluesrockovej Hi Lo Jick Jack Johnny ma baví. Bluesoví puristi by si oči vyočili pri orientálnej „párplovskej“ náladovke Midnight Blues Train. Zato barová dumka Man In The Blue Suede Shoes – Megans Song swinguje na vlnách spánku ako človek po troch prebdených nociach. A ak ste fanúšikovia starých bluesových štandardov, vyše deväťminútová 24 Hours od klaviristu Eddieho Boyda vás prenesie do Raja.
Vrcholom albumu je temná i zadumaná Fool For You, takto si predstavujem solídnu posadenú pecku! Nezaostáva ani Wailing Once Again, čo je mix hard, blues a ešte aj country rocku v pomere, že by aj južanskí rockeri kukali. Neustála zmena nálad, tempa, kebyže by niekto hľadal etalón pre definíciu progresívny blues rock, tu má excelentnú vzorku.
No a záverečná hitovka Juniors Wailing. Poznáme ju z debutu a zo singlu a táto verzia je dôstojným príkladom toho, ako starnúť so cťou.
Štyridsaťpäť minút (dokonalej) muziky, ktorá ma hreje pri srdci, to je Wailing Again. Vynikajúci comeback, potešil ma o to viac, že som ho veru ani vo sne nečakal. A vás?
» ostatní recenze alba Steamhammer - Wailing Again
» popis a diskografie skupiny Steamhammer
Deep Purple / In Rock (1970)
Sedím, piju (pivo), poslouchám vinyly. A hodnotím, teď i písemně. Vím, že toho o In Rock byly napsány stohy, i zde. Ale pro mě je to tak zásadní a přelomové album, že jsem na stáří neodolal pokušení se taky vyjádřit.
Deep Purple měli za sebou tři ne slavné desky a vidinu věčné průměrnosti. S tím se ale nehodlali tři z party spokojit, a tak dvě brzdy pokroku vykopli a dosadili progresnější náhradu. Porozhlédli se, kam směřují beatové trendy, a usnesli se, že (si) vytesají pomník do skály. A současně že posunou hranice ve své hudbě z tvrdého popu do rocku!
Ano, už tu měli jisté vzory (že by Led Zeppelin či The Who), ale stejně se jim podařilo něco naprosto revolučního a dokonalého. Nejdřív vzali Krále rychlosti a uvedli jej i celé album geniálním kakofonním hammond intrem. Složili dalších pět svěžích a navýsost (na svou dobu) tvrdých fláků, a vše doplnili Gilanovo protiválečnou hlasovou orgií Dítě doby.
Okamžitě po vydání In Rock se Párplíci zařadili mezi klasiky hard rocku a spolu s (již vzpomenutými) Led Zeppelin (ti byli více bluesoví), Black Sabbath (ti byli více temní) a Uriah Heep (ti měli nádherné vícehlasy) stvořili velkou čtyřku žánru.
Jediná malá vada na kráse je horší zvuk nahrávky, který nevylepšil ani remastering na CD v roce 1995. Ale to je drobnost proti tomu, jak historický počin právě poslouchám. A proti tomu, jak mě už v ranném dětství (sedm let v roce vydání a prvního poslechu není moc) ovlivnil na celý život. Dobré je, že vysokou laťku kvality udrželi i na dalších dvou albech.
» ostatní recenze alba Deep Purple - In Rock
» popis a diskografie skupiny Deep Purple
Coryell, Larry / & Philip Catherine: Twin-house (1977)
Larryho Coryella jsem poznal před pětadvaceti lety z desky "Spaces" (1970). Tehdy mě moc nezaujal (přiznám se). Po letech jsem si koupil CD "Cause and Effect" (1996) a to už mi bylo svým nažhaveným fusion mnohem bližší. Vlastně mě téměř uhranulo. Další setkání s tímto geniálním kytaristou jsem prožil na skvělých albech Gary Burtona "Duster" (1967), "Country Roads and Other Places" a "Good Vibes" (obě 1969). To bylo už poměrně nedávno.
No a loni v létě jsem si pořídil vinyl "Twin-House" - první ze dvou nahrávek Larryho s dalším kytaristou Philipem Catherine. Album obsahuje osm čistě akustických kompozic z nichž se některé odvolávají na fenoména jazzové kytary Django Reinhardta, jiné se noří do vlastních experimentů. Titulka má bluesovou náladu, "Gloryell" nese stopy vnitřního napětí a nostalgie ústících do erupcí tónů. "Mortage on your soul" je strhující svým jedinečným omýláním základního krátkého riffu.
Celé album je vynikající, nabízí posluchači dramatický spletenec džezově jiskřivých kytarových linek a napínavý dvojboj akustických nástrojů.
» ostatní recenze alba Coryell, Larry - & Philip Catherine: Twin-house
» popis a diskografie skupiny Coryell, Larry
Walsh, Joe / But Seriously, Folks... (1978)
Zdá sa mi, že nastal čas na ďalší článok o muzike, o ktorú dnes v našich končinách nikto nezakopne. Štvrtý sólový album amerického gitaristu Joe Walsha – But Seriously, Folks... – z roka 1978 mu pomáhali vytvoriť všetci členovia kapely Eagles, s ktorými to Joe tiahol už dva roky.
Album bol v predaji od 16. mája 1978 a skladba Life’s Been Good bola zosekaná na polovicu, aby vyšla čoby singel. A že sa to oplatilo, dokazuje jej pozícia v rebríčku Billboard 100 – 12. miesto. Ide o najúspešnejší singel Walshovej sólovej kariéry. Nebudem klamať, práve táto skladba bola dôvodom, prečo som si album zaradil do zbierky.
Pretože inak je to jeho dovtedy najkomerčnejšia nahrávka. Pre mňa je tým pádom najmenej zaujímavá. Obsahuje zmes melodických popových útvarov, ktoré k životu v podstate nepotrebujem. Walsh si síce zachováva akú-takú úroveň, predsa len to nie je zmyslov zbavený narcis, ktorý by potreboval dokazovať svetu, akú márnu muziku možno zložiť bez talentu, predsa len však plytvá svojim potenciálom na niečo, čo nepovažujem za príťažlivé.
V záplave nerušiacich pesničiek sa mi najviac pozdávajú tie, ktoré sa vyhýbajú reggae a funky nánosom, a teda country slaďák Second Hand Store a takmer rocková At The Station. Zaujímavá je aj krátka klávesová inštrumentálna náladová dumka Inner Tube, možno sa Walsh mal zamerať na scénickú hudbu. Toto intro sa plynulo premení na Theme From Boat Weirdos, čo je asi najambicióznejšia (inštrumentálna) skladba na albume. Chválim predovšetkým prácu s transcendentálnou náladou tejto nirvány.
Life’s Been Good je útvar s viacerými tvárami. Neskutočný úvod je etalónom umeleckej kreativity, reggae sloha mi celkom nesedí, ale vynahradzuje to skvelý refrén. Potom nastupuje gradovaný sólový záver a to je veru hudba podľa môjho gusta! Ako ukážka kompozičnej zdatnosti je skladba ako celok priam vysokou školou autorského úsilia, treba počuť. Evidentne však funguje aj na uši širokej verejnosti. A to je, ako sa vraví, na nezaplatenie. Coda zasa dokazuje, že autor sa neberie úplne vážne, že je to pre neho zábava, žiadne placebo na zvyšovanie ega.
Nepúšťam si tento album často, keby neobsahoval záverečnú skladbu, asi by som ho v zbierke ani nemal. Za mňa spadá do kategórie – len pre kompletistov. A pre vás?
» ostatní recenze alba Walsh, Joe - But Seriously, Folks...
» popis a diskografie skupiny Walsh, Joe
Coryell, Larry / Larry Coryell & The Eleventh House – Improvisations - Best Of The Vanguard Years (1999)
Z jazzových virtuóznych gitaristov ma najviac oslovuje Larry Coryell. V roku 1999 vyšla zaujímavá výberovka Larry Coryell & The Eleventh House – Improvisations – Best Of The Vanguard Years, o ktorej si teraz čosi povieme.
Hrať v kapele je čosi, čo sa ťažko opisuje, ten pocit, že v súznení, resp. v zdravej konfrontácii, čosi spoločne vytvárate, prežívate, vnímate, je jedným z najdôležitejších spoločenských prejavov, aké som kedy mal možnosť vyskúšať. Improvizácia prenáša na jednotlivých hráčov príležitosť stvoriť čosi netušené, neplánované, čosi, čo sa raz možno zapíše do sŕdc poslucháčov. Najďalej v tomto zašli jazzoví hudobníci, ktorí sa tomuto spôsobu muzikantského grupáku venujú natoľko intenzívne, že sa počet ich nahrávok a koncertov smelo vyrovná záplave hoaxov na sociálnych sieťach.
Aj Larry Coryell má na konte tonu nahrávok s prakticky každým jazzuchtivým hudobníkom, ktorý od polovice 20. storočia čosi znamená. Často ide o borcov, ktorých meno rezonuje v povedomí fanúšikov i kritikov v rovine absolútna. Táto dvojdisková kompilácia núka okrem hlavného protagonistu rovno dvadsaťpäť hudobníkov, ktorých mená stačí napísať a sotva sa nájde niekto, kto by ich nepoznal: John McLaughlin, Miroslav Vitous, Chris Brubeck, Mike Mandel, Chick Corea, Randy Brecker, Steve Marcus, Alphonse Mouzon, Billy Cobham, Bernad Purdie, Alvin Jones a mnohí ďalší. S tým súvisí aj slabina výberovky. Coryell toho nahral skrátka priveľa, nie je šanca pokryť ani len zlomok. A tak sa táto kompilácia sústredí na niektoré albumy z obdobia 1969-1979. Všetky vyšli na značke Vanguard.
Dvadsaťšesť skladieb zachytáva majstrovskú hru v živelnej fusion muzike z ôsmich sóloviek a z dvoch albumov kapely The Eleventh House.
Sedem skladieb z albumu Lady Coryell si cením najviac. Na CD vyšiel v praveku tohto média a nepatrí k tým, ktoré by sa dočkali opakovaného vydania. A tak na trhu chýba už vyše tridsať rokov. Je z roka 1969, kedy rodilo sa fusion a Coryell veru vedel, ako prísť s originálnymi postupmi. Skladba Lady Coryell je úžasnou ukážkou melodickej invencie v rámci jazzových úklonov. Larryho v tomto období nazývali aj pokračovateľom Hendrixa, čo mi príde prehnané, ale pokiaľ ide o to, že v jeho hudbe nachádzate špinavú drsnosť, nie veľmi typickú pre jazzových puristov, tak to sedí, však si vypočujte skladbu Stiff Neck a najmä Cleo’s Mood. Najviac to však počuť v bluesovej skladbe Elementary Solo #5 z albumu Coryell (tiež je z roka 1969) a v koncertnej verzii kompozície Entardecendo En Soudade z albumu At The Village Gate (1971). Vôbec, v tvrdých polohách exceluje, The Jam With Albert (album Coryell) ma úplne odrovnáva, to je nárez! Keby sa Larry nesústredil na jazz, ale na rock, myslím, že by ho dnes rockeri vynášali do nebies. Platí však aj to, že Larry sa dokázal sebavedomo pohybovať aj na nežnej strane spektra, smoothjazzová inštrumentálka Rue Gregoire Du Tour z albumu Return (1979) je toho dôkazom. Ako všetci fusion hráči, ani on neopomenul funky (The Eleventh House), to jeho mi však znie presvedčivo. Veď taká skladba Yin by mohla stelesňovať rázny vojenský zákrok voči darebáckemu inváznemu štátu, ktorý sa snaží napadnúť Európu.
Rýchlosť a technika sú základnými črtami Larryho hry, spolu s tou spomínanou dravou neposlušnosťou, ktorá ho vyčleňuje zo zástupu jeho najväčších konkurentov typu Holdsworth, McLaughlin, Di Meola a pod. To, aký je technik, počuť na úžasnom sólovom vstupe z koncertu v Montreux – Improvisation On Villa-Lobos (Prelude No. 4 in e minor). Viem si ho predstaviť v rámci pamätnej piatkovej noci v San Franciscu s De Luciom, McLaughlinom a Di Meolom... Alebo jazzová smršť Rene's Theme z albumu Spaces (1970), to je tiež krásna ukážka toho, že aj rýchla hra môže byť citlivá a krásna. Mimochodom, práve skladba Spaces (Infinite) patrí k najatmosférickejším kompozíciám 20. storočia. Vyrovná sa jej hádam iba temná záležitosť Scotland Part 1 z albumu Offering (1971), ktorú považujem za najlepšiu skladbu, akú som od Coryella kedy počul.
Kto má rád nevšednú hudbu z jazzových brehov, toho Larry Coryell nemôže sklamať. Diskografiu Larryho Coryella mám na zozname už nejaký čas, v našich obchodoch sa nevyskytuje skoro vôbec, a tak mám pred sebou ešte dlhú zberateľskú cestu. Výberovka Improvisations – Best Of The Vanguard Years mi ju pomáha preklenúť viac ako dostatočne. Je vynikajúca! A hudba? Tá je brutálna, bez chybičky. U mňa si zaslúži absolutórium. A u vás?
» ostatní recenze alba Coryell, Larry - Larry Coryell & The Eleventh House – Improvisations - Best Of The Vanguard Years
» popis a diskografie skupiny Coryell, Larry
Creedence Clearwater Revival / Live In Europe (1973)
Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami a dolami, ba aj za oceánom, v dobách, kedy sa hudba hrala a počúvala nielen ako kulisa, vstúpila do dejín aj najamerickejšia kapela všetkých čias, a síce Creedence Clearwater Revival. A keďže šlo o muziku, ktorú treba počuť naživo, v roku 1973, rok po rozpade skupiny, vyšiel album Live In Europe.
Štrnásť skladieb zaznamenali počas septembra 1971 na turné po Európe. Ich výber neprekvapí asi nikoho, kto v 20. storočí pričuchol k rockovej alebo popovej hudbe. Je tu hit na hite, máloktorá skladba je z kategórie neznámych (It Came Out Of The Sky, Door To Door). Kapela po albume Pendulum zredukovala svoju podobu do tria, takže dostávame blues, rokenrol, country rock ohlodaný až na kosť. Basa-bicie-gitara (a spev), základná jednotka rockového soundu v plnej poľnej!
A je to paráda. John Fogerty má jeden z najlepších hlasov, akým kedy kto v 20. storočí disponoval. Kapela znie ufúľane, špinavo, drsne a nekompromisne. Tu sa nehráme na žiadne umelé zvuky, všetko je ľudské, prirodzené, emotívne prebudené, skrátka, bombové. Fogerty sa síce vtedy nepohodol s vydavateľom a bol silno proti tomu, aby dvojplatňa vyšla, avšak stalo sa. Z môjho poslucháčskeho pohľadu to bola správna voľba. Iste, Fogerty nechcel, aby spoločnosť inkasovala peniaze za jeho skladby, a tak nasledujúce dve dekády nehral skladby kapely, ale to je pri muzike nepodstatné. Ja sa v nej doslova vyžívam.
Od prvých tónov Born On The Bayou až po posledné tóny Keep On Chooglin’ som pohltený leviatanom, ktorý každú chvíľu mení mená, raz sa volá Green River, inokedy Susie Q, Fortunate Son, Bad Moon Rising, Proud Mary, Hey Tonight... Inak, práve skoro trinásťminútová záverečná smršť Keep On Chooglin’ predstavuje vrchol celého setu, kebyže mám slabšie srdce, tak pri nej zinfarktujem, taká je brutálne dobrá! Je to skladba, ktorú som síce nikdy nehral s kapelou, ale nepochybujem, že ak by sa tak stalo, bol by som v siedmom nebi. Improvizácia, harmonika, veru, nemám viac slov.
Vynikajúci koncertný album s mne blízkou muzikou v divokom nasadení, čo viac si môžem priať? Azda si ho iba zopakovať!
» ostatní recenze alba Creedence Clearwater Revival - Live In Europe
» popis a diskografie skupiny Creedence Clearwater Revival
Mayall, John / Chicago Line (1988)
Blues. Ingrediencia, bez ktorej sa v živote nezaobídem. Výraz, emócia, krása v jednoduchosti. Spája človeka a jeho prežívanie do neoddeliteľného súzvuku, ktorý ma oslovuje. Jedným z najpresvedčivejších bluesmanov bol „otec britského blues“ John Mayall. V roku 1988 vydal štúdiový album Chicago Line, na ktorom sa prvýkrát predstavila zostava s dvojicou výrazných gitaristov Walter Trout a Coco Montoya.
Rytmika Bob Haynes a Joe Yuele bola tiež zaujímavá, s Mayallom hrala stabilne od druhej polovice 80. rokov. Pikoškou však bola účasť klávesáka Tonyho Careyho, ktorého poznajú najmä priaznivci Rainbow. Ten album aj produkoval a odviedol vynikajúcu robotu. Znie prirodzene, bez nánosov 80’s soundu, čo kvitujem. Nahrával sa začiatkom apríla 1988 v Západnom Nemecku, pričom vyšiel iba v USA, Nemecku, Švédsku a Taliansku. Nečudo, že je dnes akoby pozabudnutý v tieni iných Mayallových diel. Neprávom!
Medzi desiatimi skladbami nájdete niekoľko menej opočúvaných bluesových štandardov, svižnú bluesovku The Last Time od Jimmyho Rogersa, harmonikovo hravú Cold Blooded Mama od Blind Boy Fullera, klavírny tradicionál The Dirty Dozens a pomalé blues Tears Came Rollin’ Down od Waltera Davisa. Jediná autorská skladba, ktorá nie je od Mayalla, je posadená pecka Life In The Jungle. Napísal ju Walter Trout a vzal si ju so sebou do svojho Bandu, pričom po nej pomenoval svoj debutový album z roka 1989.
Vo vlastných skladbách sa Mayall nebráni vychádzať z koreňov (hneď úvodná skladba Chicago Line pripomenie korene rytmizácie á la Bo Diddley) a zároveň hrať natoľko rozpoznateľne, že hneď počuť, že je to on. Podmanivá balada Dream About The Blues nemá chybu, zaujímavé sú Careyho vzdušné klávesy, pri ktorých mám pocit, akoby sa mi prihovárala nejaká kozmická bytosť. A tie gitarové perzeidy rozsvecujúce temnú bluesovú oblohu, to sa musí počuť! Podobne funguje aj Gimme One More Day, za najlepšiu ťažkotonážnu vec však považujem One Life To Live. Kebyže mám niekomu vysvetliť, čo si má predstaviť pod pojmom blues rock, pokojne by som mu túto parádu pustil. Nespomenul som ešte Mayallovu veselú polohu vtelenú do Fascinatin’ Lover. Kebyže mám určiť, ktorá je typická Mayallova skladateľská črta, práve táto svieža a odľahčená bluesovka by ju vystihovala na sto percent.
Chicago Line je vynikajúci album nadčasovej bluesovej muziky a fakt, že Mayall dokázal ukočírovať dvoch gitarových sólistov v prospech celku, je obdivuhodný.
» ostatní recenze alba Mayall, John - Chicago Line
» popis a diskografie skupiny Mayall, John
Stern, Mike / Echoes and Other Songs (2024)
Tato studiovka byla vydána v době, kdy Sternův přítel, klávesák a producent jeho mnoha nahrávek Jim Beard byl již v hudebním nebi. Přesto se stihlo ještě udělat toto album, kde Jim zazářil v roli producenta a klávesového hráče. Echoes and Other Songs nahrály dvě party hudebníků. Ve výsledném mixu to není nijak znát. Za kratší konec zatahali : Dennis Chambers - bicí, kamerunský baskytarista Richard Bona obohatil nahrávku svým vokálem a Bob Franceschini to válí na saxofon. Tato trojka, spolu s Mikem a Jimem narála tracky 4, 5, 9.
Ten delší čas je věnovaný partě :
Chris Potter - sax.
Antonio Sanchez - drums
Christian McBride - bass
Samozřejmě i zde je nutno připočíst do této sestavy dvě hlavní hvězdy Stern - Beard. Dále se skoro celým albem prolínají perkuse od Arta Tuncboyaciana a Sternova žena Leni si vzala do rukou africký strunný hudební nástroj zvaný n'goni a převedla jeho kouzlo v tracích 1, 5, 8. Vrátím se k Christianu McBrideovi. Majitel několika gramofonků z oblasti jazzu /Grammy/, tady na tomto albu dostal docela slušný prostor, aby se předvel v plné své hráčské kráse. Hraje jak elekrickou basu, tak i kontrabas. V songu Climate se blýskl sólem na kontrabas, což mě trochu udivilo, protože na deskách Mike Sterna se basovým výletům moc nefandí. Pro závěrečnou Could Be platí to samé.
Závěrem : MS vydal další výbornou studiovku. Není nijak novátorská, přesto však je kvalita zaručena. Ve Sternově dgf je Echoes and Other Songs za ****z***** Navazuje tímto albem na ty předešlé. Je to koktejl namíchaný z jazzu, rocku, blues, bopu, trochu etna a gospelu. Velký pohár hudby o obsahu jedenácti ingrediencí a objemu 77 minut. Cheers !
» ostatní recenze alba Stern, Mike - Echoes and Other Songs
» popis a diskografie skupiny Stern, Mike
Cobham, Billy / Flight Time (1981)
Flight Time je oficiální čtvrté koncertní album v Billyho katalogu. Je složeno ze sedmi písní o délce kolem 48 minut. Autorství si zapsal BC čtyřmi kousky. O zbylé tři se šábli dva členové Cobhamova koncertního kvarteta, ke kterým se ještě vrátím. Z dosavadní Billyho tvorby tu máme pouze jedno zastoupení v podobě skladby Antares /album Magic /1977//. Tento song se objevil i na koncertním albu Alivemutherforya /1978/. Na této desce skladba zní více jazzrockověji a Bilyho bicí jsou dravé jako ptáci. Nově přidal skladby Flight Time, velmi svižný úvod, kde se prezentují krátkými sólovými vstupy Don Grolnick na el. piáno, Barry Finnerty jako kytarista a mladíčký Tim Landers - el. baskytara. Dalšími novinkami z pera mistra Cobhama jsou písně Day Grace a Prinsess. První jmenovaná má lehkou nostalgickou náladu, druhá je vyloženě smutná a ponurá skladba, co nechá vyniknout závěrečný Jackhammer. Autorem je kytarista Barry Finnerty a já za sebe dodávám, že větší kytarový nářez jsem ještě neslyšel /na Billyho deskách/. Finnerty je sice jazzový kytarista, ale tady to smíchal s gruntovním rockem. Dal by se vzdáleně přirovnat k Bolinovi ze Spectra /1973/. O parádní sólo se postaral i Grolnick a Cobhamovy bicí mají neskutečnou št'ávu. Vinikající grandfinále. Don Grolnick se autorsky zapsal ve dvou skladbách : 6 Persimmons je pomalé klavírové rozjímání, přecházející do rychlejšího podání. The Whisperer je jazz s nádechem funky. I kydýž je jako autor uveden klávesák Don Grolnick, je to vyloženě kytarová skladba.
Tento koncertní záznam byl pořízen ze Západního Německa v roce 1980, konkrétně ze Stuttgartu a Kölnu. Tahle kapela měla taktéž krátké trvání. Pouze turné a konec. Jediný, kdo pokračoval dál s Billym, byl basák Tim Landers. Stal se členem Billy Cobham's Glassmenagerie a tam se už ukázal i jako skladatel.
Hodnocení : Mírně horší zvuk cd, originalita skladeb, kytarista, který mě svým způsobem šokoval a Cobhamovy bicí v rychlejších pasážích boří skály. Plný počet asi ne, ale velmi dobré ****z*****
» ostatní recenze alba Cobham, Billy - Flight Time
» popis a diskografie skupiny Cobham, Billy