Naposledy přidané recenze
Kin Ping Meh / 3 (1973)
| 02.01.2025 | Poďme sa porozprávať o obskúrnej nemeckej kapele Kin Ping Meh, ktorá sa od hardrockovej progresivity prepracovala až ku... disku? Album 3 z roka 1973 nám k tomu ponúka veľavravný dôkazový materiál.
Kapela sa behom dvoch rokov totálne zreogranizovala, od debutu v nej zostali len dvaja hráči, Kalle Weber (bicie) a Frieder Schmidt (klávesy). Gitarista Gerhard Mrozeck, ktorý sa zjavil už na druhom albume skupiny, prišiel z formácie Twenty Sixty Six and Then a pritiahol z nej aj speváka Geffa Harrisona, toho času spievajúceho v kapele I Drive. Zostavu doplnil gitarista Uli Gross (tiež hral už na druhom albume) a na basu hral nováčik Alan „Joe“ Wroe.
Šesť skladieb je značne nevyrovnaných. Úvodná ťažkotonážna riffovica Come On In je pre mňa zároveň najlepšou skladbou albumu. Harrisonov chripľavý hlas milujem už od môjho prvého kontaktu s ním, cez kapelu Twenty Sixty Six and Then. Žiaľ, tým sme pozitívne momenty albumu vyčerpali. Diskofunková hrôza Random akoby sem zablúdila z barbarských končín zlatej hordy znásilňujúcej a ničiacej všetko civilizované, čo jej stojí v ceste. Kapela očividne túžila po širšom komerčnom prielome, a tak svoju špeciálnu hudobnú operáciu podčiarkla popovou otravou Love Is The Day, ktorá by svojimi kastrovanými vokálmi mohla zaujať priaznivcom skupiny Queen. Sólový „progresívny“ inštrumentálny náznak kvality ju nespasí.
Rock Is The Way je prorocký názov. Súhlasím, a preto je táto hardrocková pohoda počúvateľná. Každý rockový priaznivec 70. rokov sa pri predstave, že Circus má cez štrnásť minút, vopred nastaví na čosi podmanivé, veľkolepé, ba priam orgastické. Avšak, toto je tantra bez vyvrcholenia. Tajuplný vybrnkávaný úvod navnadí, ale namiesto nárastu vzrušenia vnímame paralyzovanú muziku na kolieskovom kresle, ktorému však kolesá ktosi demontoval, a tak sa ochrnutý neborák s drhnutím posúva vpred tempom mŕtveho slimáka po týždni rozkladania sa. Keď sa konečne dostaví rocková inštrumentalizácia, prznia ju saxofóny? Prečo?! A ešte aj ten cirkusový hurhaj namiesto záveru... Páni! Vždy, keď budete chcieť podporiť argument, že rocková hudba sa stala do seba zahladená a nebaví vás ukazovať prstom na artockových klasikov typu Yes, siahnite po tejto koláži nesúvisiacich motívov a zvukov. Nikto vám nebude odporovať! A platí to aj napriek tomu, že záverečná časť skladby má podmanvú atmosféru a dokonca funkčne graduje do ostrého gitarového sóla. Škoda, že je to len záblesk toho, čoho bola kapela schopná, keby jej peniaze neboli prednejšie. Aj tak ju sláva minula. Ďalšia variácia na otravné funky v intre Mrs. Holmes ma spoľahlivo ubíja. Slaďák, do ktorého sa zvrhne, je celkom príjemný, ale aj zbytočný. Akoby sa kapela snažila kompozične vrstviť nálady, akurát aj Frankensteinovo monštrum pôsobí ako monolit zoči-voči hrubým stehom tohto „eposu“. Tento predobraz novej verzie slovenskej hymny našťastie album uzatvára.
„Trojku“ som si zaradil do zbierky predovšetkým kvôli úvodnej skladbe a pokiaľ máte so mnou aspoň štipku rovnakého vkusu, nebude vám úplne po chuti. Za mňa je určený len pre archeológov-kompletistov. Ale ktovie, koľko ľudí, toľko chutí...
» ostatní recenze alba Kin Ping Meh - 3
» popis a diskografie skupiny Kin Ping Meh
Santana / Moonflower (1977)
Moonflower je dvojalbum, ktorý pripomína tortu od psíčka a mačičky. Obsahuje štúdiové a koncertné nahrávky chaoticky pomiešané jednu do druhej.
Koncertné nahrávky pochádzajú z európskeho turné z decembra 1976, štúdiové vznikli v roku 1977. Zostava obsahovala stabilnú päticu hráčov (Caros Santana - gitara, Greg Walker – spev, Tom Coster – klávesy, Graham Lear – bicie, Raul Rekow – perkusie), pričom na turné hral na basu Pablo Tellez a José „Chepito“ Areas obsluhoval perkusie. Na štúdiových nahrávkach bol druhým perkusionistom Pete Escovedo a na basu hral David Margen. Svojim spôsobom je to aj výberovka, keďže z pódia sa tu prezentuje viacero klasických hitov (Black Magic Woman, Soul Sacrifice, Europa).
Pokiaľ ste nadobudli dojem, že dielo je nepočúvateľné, opak je pravdou. Vlastne mi táto forma koláže vôbec neprekáža. Problém tkvie v hudbe samotnej. Je smutným faktom, že štúdiové skladby sú zväčša poplatné popovej nude maskovanej za smooth jazz (Dawn/Go Within, Transcendance), čo ma vôbec neoslovuje. Rovnako ako malátne rádiové otravy typu I’ll Be Waiting alebo hoci hrozné technoidné funky Zulu. Rozmýšľam, či je medzi štúdiovkami aj čosi, čo mi prináša radosť, azda len cover skupiny Zombies – She’s Not There má gule. Titulná skladba sa v ponocujúcich mdlobách tiež javí životaschopne, ale najlepšou štúdiovou vecou je ostrá El Morocco. Škoda, že si človek musí počkať až skoro na koniec albumu, aby dostal čosi vymykajúce sa sivému podpriemeru.
Koncertné kúsky vracajú do pozornosti latino perkusie (Carnaval), čím som starší, tým menej ma tento latino rock zasahuje. Našťastie sú tu aj rockovejšie záležitosti á la Let The Children Play, Jugando, nechýbajú parádne kúsky ako Black Magic Woman/Gypsy Queen, Dance Sister Dance (Baila Mi Hermana), Europa (Earth’s Cry Heaven’s Smile), Savor/Toussaint L'Overture a predovšetkým bubeníckym sólom doplnená smršť Soul Sacrifice/Head, Hands & Feet.
Celkovo je tento album nie veľmi konzistentným mixom Santanovej usadenej polohy z druhej polovice 70. rokov. V tej dobe ma už jeho hudba v podstate neoslovuje, ale v zbierke ho mám, keďže je spolovice koncertný. A sú tam niektoré dobré výkony. Ale to je málo... Každopádne, keby vyšiel len koncert, pridal by som albumu aj zo dve hviezdy navyše. A vy?
» ostatní recenze alba Santana - Moonflower
» popis a diskografie skupiny Santana
Doc Holliday / Doc Holliday (1981)
| 29.12.2024 | Južanská stálica Doc Holliday si ma získala najmä svojimi albumami z 90. a nultých rokov. Jej albumová produkcia sa však začala v 80. rokoch, a tak som sa rozhodol, že sa troška povenujem debutovému albumu Doc Holliday z roka 1981.
Obsahuje desať skladieb, z ktorých vyčnievajú tie tvrdšie južanské vypaľovačky ako Ain’t No Fool, Keep On Running alebo I’m A Rocker. Pri nich moje južanské srdce plesá. Pravda, kapela sa otvorene hlásila aj k dobovému natupírovanému rocku, a tak tu sú aj skladby typu Magic Midnight, v ktorých sterilná melodika len tak sviští. A nefalšovaná hard & heavy smršť Moonshine Rider má čo povedať každému priaznivcovi kovového muzicírovania. Ešte aj posadená Somebody Help Me má šmrnc. Najväčším hitom z albumu sa stala skladba Never Another Night, ktorú kapela rada hrala aj v neskorších obdobiach, dokonca ju opakovane zaraďovala na svoje albumy. Je to zaujímavý mix melodického rocku a južariny.
Vôbec je melodika silnou zložkou muziky, taká A Good Woman Is Hard To Find by sa nestratila na hociktorom albume Lynyrd Skynyrd. Rovnako ako po country pokukujúca Round And Round. Akurát poloakustická balada The Way You Do mi trocha lezie na nervy, našťastie sa zvrhne do dlhých gitarových sól, ktoré môžem.
Južanský rock je dnes už prakticky mŕtvy žáner. Sprasili ho metalisti, dorazili countristi. Debut Doc Holliday však ešte ctí ten zvláštny mix blues, boogie, country a hard rocku, ktorý nemá obdoby. Je výborný. A hoci sú tu dobové prvky, ktoré ma až tak neberú, tri a pol hviezdy zaokrúhlim smerom nahor. Dobrej južariny nie je nikdy dosť!
» ostatní recenze alba Doc Holliday - Doc Holliday
» popis a diskografie skupiny Doc Holliday
White, Lenny / The Adventures of Astral Pirates (1978)
| 29.12.2024 | Lenny White album otevírá více než působivě. Zvuky z kosmu se prolínají s basovým klavírním akordem, do toho vybrnkává akustická kytara jednoduchý hudební motiv a celé to podtrhne orchestr, dodávající tomuto intro až pompézní náladu.
Ono to má své opodstatnění. Lenny vydává v roce 1978 koncepční fusion nahrávku, která je zajímavá tím, že obsahuje pouze jedinou nazpívanou skladbu, nacházející se na pátém postu trcklistu /Universal Love/. Celou koncepci a příběh odehrávající se v jeho hudbě je popsán na odalu desky, která je graficky ztvárněna jako komiksový sešit. Každá skladba má své kreslené okénko a k tomu je napsaný i text, co tím vlastně Lenny chtěl vyjádřit. Bez těchto indícií by byl celý koncept v háji. Někde jsem se dočetl, že Lenny White byl velmi ovlivněn filmem Star Wars, který v těch letech měl promítání v amerických kinech, takže něco podobného se snažil zachytit i hudebně.
Tato v pořadí třetí studiová deska se obešla bez dlouhého seznamu hostů, které byly typické pro první dvě alba. Piráti jsou dílem pěti hudebníků. Nahrávka obsahuje tři songy, které si jsou hodně podobné. První Prelude : Theme for Astral Pirates album otvírá, druhý se nachází uprostřed Revelation /Astral Pirates/ a koncepci uzavírá grandiózní finále Climax : Theme for Astral Pirates. Všechny tyto skladby mají společnou melodickou kostru, ale každá je vystavěna na různých aranžích. Mezi touto trojosnovou se nachází hudba na poli jazzu a rocku. Dvě, docela tvrdě znějící kytary, jako příklad uvedu píseň Heavy Metal Monster, jsou zvukem blízko metalu. Klávesy jsou mistrovsky proaranžované do kytarových partů a tvoří dokonalé spojení. Album pěkně odsejpá, moc klidných skladeb tu nezazní.
Lenny je mistr aranží, má to neuvěřitelně zmáknuté a obvzlášt' na Astrálních Pirátech je to slyšet. Ta hudba je barevná, plná nápadů a vychytávek. Připomíná přesně ten komiks na přebalu alba. Pořád se tu něco děje a není čas to odzívat.
The Adventures for Astral Pirates je mistrovské dílo ve Whiteově diskografii. Tohle poslouchám z velkým zaujetím a kvůli bohaté dramaturgii pouze přes sluchátka. Nenašel jsem za sebe slabší místo, takže jednoznačně *****z*****
» ostatní recenze alba White, Lenny - The Adventures of Astral Pirates
» popis a diskografie skupiny White, Lenny
Cobham, Billy / George Duke Band : "Live" - On Tour in Europe (1976)
| 27.12.2024 | Billy Cobham pojí síly s klávesovým mágem Georgem Dukem a zakládají společně krátkodobý band. Na postu baskytary angažovali v té době již poměrně známého Alfonse Johnsona a kytaristu Johna Scofielda, který má svou hvězdnou kariéru teprve před sebou. Band o čtyřech členech se nikdy nedostal do studia, ale zanechal po sobě aspoň Live on Tour in Europe. Celá nahrávka pochází ze švýcarského Montreux, takže název trochu zavádí. Ale to není až tak podstatné, podstatná je hudba. Koncert nabízí osm skladeb, autorsky jsou zastopeni všichni členové, takže si můžu poslechnout, jak komponoval John Scofield na začátku své kariéry /Ivory Tattoo/. Všechny písně jsou originály, které se už v Cobhamově diskografii nikdy neobjeví. O to je tato nahrávka zajímavější. Rozpitvávat jednotlivé songy nebudu. Hudbu shrnu do jedné věty : Na živo skvěle zahraná a ve dvou případech nazpívaná směsice jazzrocku, funky, r'n'b a skladba Do What Cha Wanna se otřela lehce o disco, které bylo v té době na vzestupu. Jako velký zápor uvedu dvě písně : prvni, pod názvem Space Lady vlastně ani píseň není. George Duke vypráví příběh o mimozenšt'anovi a podbarvuje svůj text klávesovýni vsuvkami. Je nad slunce jasné, že tyto manýry si přinesl od Franka Zappy, když byl členem jeho skupiny. Jako další omyl vidím song Frankenstein goes to the Disco od BC. Sedmiminutové bubnování za zvuku nějakého syntezátoru mi na náladě taky nepřidalo. Jinak album je z větší půle velmi dobré, zvuk se taky povedl. Live on tour in Europe je naprosto někde jinde, než předcházející koncert Shabazz /1975/, proto je nelze mezi sebou srovnávat. Kdyby nebylo těch dvou výtek, dal bych velmi silné ****z*****. Takhle to je o jednu méně. ***z*****
» ostatní recenze alba Cobham, Billy - George Duke Band : "Live" - On Tour in Europe
» popis a diskografie skupiny Cobham, Billy
McLaughlin, John / Live @ Belgrade /and The 4th Dimension/ (2009)
Tomuto koncertu předchází výborné studiové album Floating Point /2008/ a McLaughlin zařadil do playlistu koncertní šňůry tři skladby z této desky : Raju, Maharina a Five Peace Band. Zbytek skladeb je průřez z různých období a sáha až do druhé půle sedmdesátých let, když kapela zařadila song The Unknovn Dissident z desky Electic Dreams /1978/ do playlistu.
Když se nahrávalo album Floating Point, tak John asi ještě neuvažoval o skupině pod názvem 4th Dimension. Toto kombo vzniklo o něco později jako doprovodná skupina k Johnovému turné. Co se týče obsazení, tak jediným a původní členem 4th Dimension je klávesák a bubeník Gary Husband. V první sestavě hráli společně s Garym bubeník Mark Mondesir a francouzský baskytarista Hadrien Feraud. Ten si během turné zlomil malíček, tak do rozjetého vlaku 4th D. naskočil za jízdy italský záskok Dominique Di Piazza, který zpočátku musel hrát podle notového zápisu, jelikož vůbec nepočítal s touto situací. V současné době Čtvrtá dimenze hraje v sestavě :
Gary Husband - klávesy a bicí
Etinne M'Bappe - basa
Ranjit Barot - bicí
Rozdíl oproti původní skvadře by tu byl a to na postu bicích, protože Ranjit Barot je bubeník, který miluje polyrytmy a dává to na svém stylu hry znát.
Ale zpět do roku 2008. Koncert 16. 5. v Bělehradě je fantastický. John McLaughlin představuje svojí novou hudební vizi, která bude fungovat až do dnešních dní. Jedná se progresivní hudební fůzi, kde se mísí rychlost a technika s klidnými relaxačnimi plochami a všemu tomo vévodí všudypřítomná elektrická kytara s nádherným zvukem a pro zpestření produkce to občas John přepne do kytarového syntezátoru. Gary Husband /hrál taky v mých oblíbených Level 42/ je šoumen jak má být, Na závěr koncertu si odskočí od kláves ke svojí bicí soupravě a rozjede bubenický duel s Markem Mondesierem. Navíc vytváří zvláštní rytmiku tím, že se fackuje do tváří a má otevřené ústa u mikrofonu. Výsledný zvuk si dokážete představit.
Tohle dvd jsem viděl pouze jednou. Mám ho přepálené na cd-r, protože se mi to lépe poslouchá bez obrazu. Výborný koncert, který se nevyhnul ani Praze. Tento kvartet zahrál 21. 5. 2008 ve Velkém sále Lucerny a já byl přítomen. Taky jsem se dostal do zázemí, kde mi po kocertě podepsali všichni muzikanti album Industrial Zen. Ještě, že mě napadlo si ho vzít sebou.
Dát tomuto počinu plný počet hvězd, tak to asi ne, protože se nejedná o nic vyjímečného, jako třeba koncert John McLaughlin & The 4th Dimension, Jimmy Herring & The Invisible Whip - Live in San Francisco /8/12/2017/. Každopádně je to za ****z***** a půl na vrch a doporučení k poslechu Všem milovníkům instrumentální kytarové /a nejen kytarové/ jízdy.
» ostatní recenze alba McLaughlin, John - Live @ Belgrade /and The 4th Dimension/
» popis a diskografie skupiny McLaughlin, John
Satin Whale / Desert Places (1974)
V záplave nemeckej tvrdej rockovej scény si plávala aj saténoví veľryba, a teda Satin Whale. Kapela debutovala v roku 1974 albumom Desert Places, tak si ho poďme predstaviť.
Štvorica hudobníkov v zložení Thomas Brück (basa, vokály), Dieter Roesberg (gitara, flauta, saxofón, spev), Gerald Dellmann (klávesy) a Horst Schättgen (bicie, vokály) nahrala päť dlhých skladieb, ktoré sa vzpierajú žánrovej čistote ako miešanci nacistickej neznášanlivosti. Je to hard (Sense Of Places), je to troška art (Perception), miestami až najazzlo hravé (I Often Wandered). Ale pritom stále ostré ako reakcie na vlastizradcu v predvianočnom Kremli.
Už úvodná skladba Desert Places je dokorenená flautou, pritom by som ju nenazval „tullovskou“. Striedanie nálad i motívov pripomína aprílové počasie, prípadne partnerku v prechode. Východiskový bod čujem v hardrockovom fundamente, čo mi nesmierne vyhovuje. Pokiaľ túžite po rozkošatených a rozšantených sólach, aj tých je tu nadostač. V momente, keď prevláda pomalšie tempo (Remember, Perception), pátos a emócie prýštia na hektolitre. Slabším povahám by mohli privodiť aj šok, predstavte si, že sa z „WC paperless“ slovenskej nemocnice zázrakom prenesiete do špičkovej súkromnej kliniky kdesi na Západe. Nie je to pre každého, niekto radšej nastavuje zadnicu východným bojarom a pripadá si žiadaný.
Kapela patrí k tým, ktorej hudbu som systematickejšie spoznal až nedávno, ak nepočítam Lost Mankind, titulnú skladbu z druhého albumu, ktorá sa zjavila na kompiláciách Krautrock – Music For Your Brain. Najprv som si v roku 2023 kúpil skvelý koncertný dvojalbum Whalecome a následne, ku konca toho roka, vyšla aj kompletka piatich štúdiových albumov za rozumnú cenu, a tak mám túto jedinečnú skupinu prakticky komplet (Tento rok sa objavil aj komplet koncertných nahrávok, ktorý obsahuje pôvodný zmienený dvojalbum a jedno CD živých rarít, do toho som nešiel).
Satin Whale stojí za hriech!
» ostatní recenze alba Satin Whale - Desert Places
» popis a diskografie skupiny Satin Whale
Stern, Mike / Neesh (1985)
Úplně první nahrávka amerického kytaristy, hrajícího tehdy fůzi jazzu a rocku byla nahrána v roce 1983. A byla vydána na vinylu pouze v Japonsku, takže tato sólovka se do podvědomí posluchačů MS dostala až po letech. Proto se mnohde uvádí, že následný počin Upside Downside /1986/ vydaný u Atlantic je Sternovým debutem. A já to vidím zrovna tak.
Mike Stern hrál v roce 1983 u Milese Davise, kde byl nahrazen Johnem Scofieldem, protože v tomto období hodně pil a užíval opiáty. A z této doby vznikla zajímavá nahrávka Neesh.
Neesh produkoval Hiram Bullock a nahrál taky doprovodnou kytaru. Bullock taky produkoval vinikající Upside Downside. I když tohle album patří kytaristovi, zdá se, že kytara nebude nejostřejší tužka v penále. To je saxofon a hra Davida Sanborna, i když v první skladbě Mike předvádí parádní dlouhé sólo, které si u mě vysloužilo palec nahoru. Klávesy jsou na albu vynechány, jsou nahrazeny jednoduchými kytarovými podklady, kde Sternovi patří levý chanel a Bullock je slyšet zprava. Melodie všech songů řídí saxofon a Stern se přidá sólovými vstupy. Tento model prakticky funguje po celou stopáž alba, která je na nějakých 40ti minutách. Skladba UP-Ology je moje nejoblíbenější na albu. Má pohodovou a pozitivní náladu. Poslední Neesh Zone - kytarový masakr bez účasti saxofonu a Mike se chce uhrát k smrti.
Závěrem : Sternova první nahrávka si u mě nevede špatně. Kdysi jsem dal čtyři hvězdy, dnes bych to snížil o půlku dolů.
» ostatní recenze alba Stern, Mike - Neesh
» popis a diskografie skupiny Stern, Mike
Cobham, Billy / Shabazz (1975)
Shabazz je v pořadí čtvrté album v diskografii BC a zároveň první živák. Jsou na něm pouze čtyři songy, ale to opravdu stačí na to, aby přesvědčily milovníky jazzrocku a fusion o tom, že se jedná o hudební klenot, kde se mísí ruku v ruce neuvěřitelná souhra a technika hry všech šesti zůčastněných. Pro Shabazz byly použity záznamy dvou stage : Z Montreux se použil track Taurian Matador, zbylé tři byly pořízeny z londýnského Rainbow Theatre a všechny jsou z jednoho turné roku 1974.
Shabazz - otvírák začíná kanonádou bicích, Billy provětrá svoji soupravu a předvádí zvuk své baterie. Skladba přechází do režimu všech tří dechařů, kteří na začátku hrají jako big band a prakticky jim tento song patří. Kytarista John Abercrombie hraje v pozadí a patří mu levá strana. Klávesák Milcho Leviev hraje zprava a taky spíš jako podklad pro dechy. Za půlkou skladdby dostane krátký prostor. Dechaři hrají víceméně free jazzové figury. Skladba mění tempa, všichni se podřizují Cobhamovi, který to žene nakvalt a pak přibrzdí. Co na tom obdivuji je to, že se nikdo neztratí a nástupy jsou přesné. To je ta souhra, kterou jsem zmiňoval v úvodu.
Taurian Matador /Spectrum 1974/ Tahle skladba má rychlý nástup, přechází do saxofonového sóla Michaela Breckera, celé je to pekelně rozjeté - pak to Billy utne a sólují pouze klávesy. Kapela se přidá po krátké době a všichni si to sfiští do finále.
Red Baron /Spectrum 1974/ Funky skladba s jazzovou příchutí, kde sóluje na trumpetu Randy Brecker a tady si střihne své sólo i John Abercrombie. On dostal prostoru i na předchozím Taurianu, ale to byly spíš takové "štěky".
Tenth Pinn je hlavně o Billyho bubenickém umění. Melodicky je skladba neuchopitelná, ale pro náročného posluchače, žádná překážka. Glen Ferrs sóluje na trombón, svou hru kroutí a ohýbá pomocí nějaké krabičky /asi Wah Wah/, vytváří zajímavou paletu zvláštních zvuků. No a nakonec se předvede i sám kapelník se svým umem a zakončuje bubenickým sólem. Pracuje s dynamikou i citem, napětím a relaxem.
Shabazz je pro mě jeden z nejlepších koncertů, které má Cobham ve svém portfoliu. Je to naprostá špička své doby. Dvě nové skladby přidávají na ještě větší zajímavosti nahrávky. Myslím, že zaslouženě *****z*****
» ostatní recenze alba Cobham, Billy - Shabazz
» popis a diskografie skupiny Cobham, Billy
Innerspace / The Last Sign (2024)
Po delší odmlce se kanadští progresivisté vrátili s novým albem, nazvaným The Last Sign. Přiznám se, že první dvě alba mě celkem minula, ta snaha přiblížit se ke gigantům Pink Floyd byla až moc velká.
Takže co přináší novinka? Celkem sedm slušných skladeb včetně instrumentální Kyrie, borci přitvrdili, třebaže nějaké náznaky směrem ke zmiňovaným PF se občas vyskytnou,
Desku otvírá slušná Illusion of the day, aby se překlopila do jedné ze dvou dlouhých kompozic Dying dream; následně přes Simple mirror do zřejmě nejlepší, předlouhé Blurry memory a končí decentně skladbou In fine.
Na to, že Innerspace vydali tři desky, je to slušná práce, hodnotím trošku slabšími 4*.
» ostatní recenze alba Innerspace - The Last Sign
» popis a diskografie skupiny Innerspace
Bakerandband / From Humble Oranges (1982)
Toto LP naprosto neznámého rockového tria je z roku 1982 a já ho vyaukroval asi před rokem. Nebylo drahé a vinyl je ve velmi dobré kvalitě. Ani jsem si nezkoušel někde písně z alba předem vyhledat a poslechnout, jméno Gingera Bakera mě přesvědčilo, abych o desku přihazoval.
Nejsem ani nadšen, ani zklamán. Ke slyšení je lehký odvar z Cream (dost dobrá On The Road To Grandma´s House - což bude tím nezaměnitelným zpěvem) a taky trochu z Gingerovo kapel 70. let (úvodní The Eleventh Hour). Některé skladby do tohoto vzorce nezapadají, snad bych v nich mohl vytušit vlastní tvář (že by Tolkienovská The Land Of Mordor?). Sore Head In The Morning Blues je klasické nesotisfikované hlasité a zbytečně dlouhé blues se saxofonem. Radostně skočná Wasting Time je také plná saxofonu. To nejzajímavější na desce představují již zmíněný otvírák The Eleventh Hour a hned následující Too Many Apples, a snad i Under the Sun.
Nahrávka má dobrý zvuk, není nijak přearanžovaná, je z ní poznat, že chce navázat na tradici tříčlených uskupení z předchozích dvou dekád, ve kterých se Baker jako rocker našel. Sice na mě působí na mě snad až moc jednotvárně, ale minimálně za poslech rozhodně stojí. Proto své 3,5 zaokrouhlím dolu.
» ostatní recenze alba Bakerandband - From Humble Oranges
» popis a diskografie skupiny Bakerandband
Råg i Ryggen / Råg i Ryggen (1975)
Švédska hardrocková scéna bola rozhodne zaujímavá. Dôkazom je napríklad jediný album skupiny Råg i Ryggen z roka 1975.
Rovnomennú dosku nahrala šestica muzikantov, nástrojové obsadenie núkalo okrem rytmiky a klávesov dvoch gitaristov, plus spevák občas zahral aj na flaute. Sedem skladieb sa pohybuje kdesi na hranici progresívnej a tvrdej hudby. Časté zmeny motívov a nálad nútia človeka ponoriť sa do sústredeného počúvania, hardrockový sound teší rockovú stránku môjho poslucháčskeho vnútra. Samozrejme, kapela sa nevie vyjadriť na kratšej ploche, a tak, kým vyjaví, čo má na srdci, prejde obvykle tak šesť (a viac) minút.
Najviac sa mi páči, že prejav je autenticky dravý, nekompromisný, ozajstný. Žiadna snaha o kompromis mi nevnáša falošné tóny do uší. Klávesy sú božské, gitary nepozemské, rytmika buráca silou Veľkého tresku a spevák sa v tom troška stráca, ale v zmysle nedeliteľnej súčasti celku, nie, že by nestíhal. Hudobne je to mix, kokteil, koláž všetkého možného, čo vtedy prelietalo rockovou muzikou. Okrem obligátnych žánrov nechýbajú napríklad renesančné motívy (Spångaforsens Brus). V najtvrdších polohách muzikanti zahanbia aj diamant (Jan Banan), pričom si stále udržujú istú melodickú prívetivosť (Naked Man), produkciu hluku pre hluk hľadajte inde.
Za najlepšiu skladbu považujem temnú baladickú (sem-tam) You Know It Ain’t Easy, takto sa robí podmanivá hudba! Rovnako úvodná zmeska Det Kan Väl Inte Vara Farligt a záverečná variácia na hardrockový Olymp Sanningsserum nemajú chybu. Ale najlepších skladieb je tu presne sedem.
Moje nadšenie pri počúvaní albumu dosahuje stupeň hedonistickej večnosti. Nemám veľmi čo dodať. Toto je presne moja muzika.
P. S. Páči sa mi aj rozprávkový obal.
» ostatní recenze alba Råg i Ryggen - Råg i Ryggen
» popis a diskografie skupiny Råg i Ryggen
Mayall, John / New Year, New Band, New Company (1975)
Písal sa rok 1975, keď sa na pultoch zjavil nový album Johna Mayalla – New Year, New Band, New Company. Poznáte ho?
Poďme sa naň pozrieť! Mayall sa definitívne odsťahoval do USA, opustil label Polydor a upísal sa ABC. V rokoch 1975-1978 pre toto vydavateľstvo nahral šesť albumov, ktoré v jeho diskografii zastávajú zvláštne miesto. Mayall začal experimentovať s funky, big bandom, zároveň ho to komerčne zruinovalo, a to až tak, že koncom 70. rokov už iba paberkoval a v roku 1984 sa napokon rozhodol obnoviť svoju kapelu Bluesbreakers. Ale poďme sa započúvať do jeho amerických experimentov poza bučky blues.
New Year, New Band, New Company nahral Mayall so šiestimi spoluhráčmi. Nechýba rytmika z minulého albumu The Latest Edition – bubeník Soko Richardson a basák Larry Taylor, je tu taktiež starý známy huslista Don ‘Sugarcane’ Harris, ale aj prekvapiví noví hráči. Prvýkrát Mayall angažoval sólovú speváčku Dee McKinnie. Zostavu dopĺňali gitarista Rick Vito a klávesák Jay Spell. V americkom rebríčku skončil na 140. mieste a bol to zároveň posledný Mayallov album, ktorý v ňom bodoval. A to až do 90. rokov. Inde vo svete ho prakticky nikto nezaregistroval. Ešte aj keď budete čítať o Mayallovi rôzne profily a články na internete, zistíte, že táto éra je odbitá jednou, dvomi vetami a padla. Pritom je to škoda!
Už úvodné jazzové funky Sitting On The Outside je svojim výrazným rytmickým sekaním s kúzelnou basou značne odlišným typom hudby, než na ktorú som u Mayalla zvyknutý. Nie je to úplne moja šálka pramenitej vody, ale ani to nie je zlé. Zdvojené spevy Mayalla a McKinnie pôsobia sviežo.
K blues Mayallovho strihu majú najbližšie songy ako Can’t Get Home s harmonikovými a husľovými dominanciami, akustické hravé country blues Step In The Sun s dialógom Mayalla s McKinnie alebo tradičné blues To Match The Wind.
Miestami ako by Mayall koketoval so spevným popom vhodným pre širšie publikum, čoho najlepším príkladom je skladba Sweet Scorpio. Vyvoláva vo mne takú pozitívnu náladu, až ju podozrievam, že je synonymom pre radosť. Podobne ako rýchle boogie Driving On. Vnímam aj vedomú orientáciu na americké publikum, pretože spevné husličkové country Taxman Blues je na nerozoznanie od domácej produkcie. A So Much To Do je azda najnetypickejšia Mayallova skladba, mám z nej dojem, že ho teší spievať duetá a capella, ale aby sa nepovedalo, hrá mu do toho aj kapela. Taký hudobný oxymoron v praxi. A aby sa nezabudlo, že Mayall miluje hranie na harmoniku, je tu My Train Time. Inak, neviem, prečo je tento typ skladieb, kde hrá harmonika a rytmus určuje rytmičák, spájaný klišéovito s vlakmi. Ale funguje to! Je to azda najlepšia skladba na albume. A záverečný rockový slaďák Respectfully Yours už len podčiarkne prívetivú, príjemnú a slastnú náladu celej dosky.
Na Mayallovi je úžasné, že hoci nahral kvantum albumov a vydal vyše tridsať živákov, prakticky neustále hral nové skladby, málokedy sa vracal k staršiemu materiálu, česť „Room To Move“ výnimkám. Nemyslím si, že na svete žil iný bluesman, ktorý by sa mu v tomto vyrovnal. Inými slovami, každý jeho album je pre fanúšika studnicou nových zážitkov a tento nie je výnimkou.
Musím sa priznať, mám pre New Year, New Band, New Company slabosť. Je to veľmi chytľavý album, kompetentne odohraný a vôbec! Je výborný. V druhej polovici 70. rokov už takejto muzike pomaličky odzvonilo, nuž ma neprekvapuje, že zakopanie sa v USA dávalo logiku. Predsa len je tam trh pre černošskú muziku vhodne uspôsobený. Dôsledkom však je to, že dnes je táto jeho tvorba všade inde pomerne zabudnutá. Nuž, pripomeňme si ju, ako inak, počúvaním!
» ostatní recenze alba Mayall, John - New Year, New Band, New Company
» popis a diskografie skupiny Mayall, John
Radio Moscow / Live At Rockpalast 2015 (2020)
Na Radio Moscow som naďabil na internete potom, čo mi kapelu odporučilo niekoľko mojich známych. Neznela zle, ale ignoroval som ju až do nedávna, keď som náhodne v obchode naďabil na živák Live At Rockpalast 2015. Dva disky plus DVD, hovorím si, to je dobrá príležitosť ponoriť sa do muziky hlbšie.
Je to dobrá skúsenosť! Od prvých momentov Death Of A Queen je mi jasné, že Hendrix bol veľkou inšpiráciou, čo I Just Don’t Know potvrdí tak, až mám pocit, že ide o cover. Ale nejde. No a keď nastúpi rezké boogie Rancho Tehama Airport sťa od ZZ Top, je mi jasné, že od bežnej stoner produkcie sa kapela líši jednou podstatnou črtou. Kým stoner pôsobí ako psychedelická muzika z Wishu, k vlažnému kopírovaniu 60. rokov dodáva čosi otravné, čo kazí dokonalú predlohu spôsobom, ktorý neviem definovať, ale ten pocit mám prakticky neustále, Radio Moscow znie ako Mahogany Rush „se fším fšudy“. Pravda, Griggs nie je Marino ani z ďaleka, ale stále tu máme ostré hardrockové trio fixované na Hendrixa.
Koncert núka sedemnásť skladieb (plus dva akustické bonusy) vyzbieraných zo štyroch štúdioviek (Radio Moscow /4 skladby/, Brain Cycles /6 skladieb/, The Great Escape Of Leslie Magnafuzz /2 skladby/ a Magical Dirt /5 skladieb/), čo mi ako solídna výberovka stačí. Absolútnym vrcholom je zadumané boogie Brain Cycles, to je fakt niečo! Najprv mám pocit, že som na cintoríne a čosi sa chce vyhrabať zo zeme a zrazu som uprostred zombie apokalypsy zo Svetovej vojny Z! Ale tých momentov, ktoré si vychutnávam, je tu viac, vlastne väčšina (napr. blues Deep Blue Sea, bubenícke sólo v Introduction). Stále sa niečo deje, tona gitarových sól, fajnová rytmika, ono ten trio model – gitara, basa, bicie (a spev) – má v rocku stále prominentné miesto. Keď sa to vie... Veriť mi nemusíte, ale je to parádna muzika!
Dva akustické bonusy sú také... Ako však dobre, iba gitara a spev, keby neboli, asi by mi nechýbali.
Z novodobých rockových kapiel sa mi aktuálne Radio Moscow páči asi najviac, tento koncert spĺňa všetko to, čo si predstavujem pod rockovou náložou. Je vynikajúci.
» ostatní recenze alba Radio Moscow - Live At Rockpalast 2015
» popis a diskografie skupiny Radio Moscow
Mayall, John / Talk About That (2017)
Album Talk About That (2016) je posledným, ktorý Mayall nahral v zostave s gitaristom Rocky Athasom. Ba čo viac, v dvoch skladbách hosťuje samotný Joe Walsh!
Hoci som album našiel v zozname najvýznamnejších diel v časopise .týždeň pri jeho nekrológu, nezdieľam tento názor.
Mayall síce ženie kapelu k energickému prejavu, funkuje (Talk About That) ako zamladi, ale čosi mi tu chýba. Je to klasická porcia bluesovej muziky, akú v novom miléniu nahrával konštantne, tentokrát sa mi však zdá, že chýbali výraznejšie nápady, prípadne podnety od hudobníkov. A to vravím napriek tomu, že tu hrá aj môj milovaný Joe Walsh. V pomalej bluesovke The Devil Must Be Laughing je jeho čistá zadumaná hra naozaj skvelá. To isté platí aj pre temnejšiu nálož Cards On The Table. Celkovo sa mi zdá, že jedenásť skladieb pohodovo odsýpa. Výhodou je aj dĺžka albumu, iba jemne presahuje trištvrte hodinu.
Kebyže mám predsa len menovať nejaké vrcholy, tak by to bola hravá Goin’ Away Baby. Chytľavý je aj groove v Don’t Deny Me, rovnako tak v Blue Midnight. Takýchto momentov by som uvítal aj viacero. A ešte čosi. Athasovo sólovanie v Across The County Line radím k najživšiemu, stále si myslím, že Mayall urobil chybu, keď ho následne vypoklonkoval zo zostavy.
Neberte ma v zlom, je to dobá hudba. Ale Mayall vie ponúknuť aj vzrušujúcejšie blues. A preto budem prísny a nadelím „iba“ tri solídne hviezdy v rámci konečného verdiktu.
» ostatní recenze alba Mayall, John - Talk About That
» popis a diskografie skupiny Mayall, John
White Witch / White Witch (1972)
Hovorí sa, že sociálne siete sú semenišťom zvád, negativity, nenávisti... Ale, aj keď je to ťažké, dajú sa využívať aj pozitívne. Na facebooku som v niekoľkých hudobných skupinách, vyskúšal som ich viacero a našiel som si tie, ktoré danými neduhmi netrpia. A v jednej z nich som si všimol aj status o americkej hardrockovej formácii White Witch, o ktorú som dovtedy nezavadil. Šťastný ako blcha som okamžite kúpil oba jej albumy. White Witch z roka 1972 je prvým z nich.
Úsmevné je, že sa hlásili k bielej mágii, chceli priniesť lásku a pozitívnu energiu tam, kde vládli temné rockové spolky (nebudem menovať čierne vdovy na sabatoch).Z pohľadu muziky to nehrá rolu. Jedenásť skladieb je skôr krátkych a úderných. Psychedelická kakofónia v úvode Parabrahm Greetiing/Dwellers Of The Treshold by vystrašila aj Nebojsu a následné ťažkotonážne kvílenie by sa hodilo skôr do pohanského rituálu kdesi v hustých lesoch než v kostole. A hoci je to solídne hutná muzika, nebráni sa ani konskej dávke melodiky. Help Me Lord na tomto kontraste stojí ako štyri slony na pancieri korytnačky letiacej vesmírom s plochou zemou nad nimi. Znie to ako blbosť, ale koľkí ľudia sú s tým spokojní! Atmosférické klávesy sú ďalším kladom prezentovanej muziky. V niektorých momentoch akoby ešte doznievali 60. roky, taká Don’t Close Your Mind by mohla byť vysielaná aj v rádiu, keby, pravda, nemala skoro sedem minút.
A tak to ide rad za radom. Nič nevyčnieva, pretože všetko znie fajn. Najzábavnejší komentár k hudbe som čítal na serveri Rateyourmusic, kde ktosi s nickom Megamegasabbath napísal, že to znie, ako keby chceli Sweet hrať skladby od Deep Purple. Neviem, či niekedy počul album Sweet F.A., ktorý Párplom zdatne konkuruje. Každopádne je to v konečnom dojme mäkšia muzika, ako by sa zdalo. You’re The One, Sleepwalk, And I’m Leaving, Have You Ever Thought Of Changing/Jackson Slade – to všetko je až prekvapivo „soft“. Ale všetky tieto skladby sa počúvajú so šťastným úsmevom na tvári, ako keď vám niekto oznámi, že ste vyhrali milión eur.
Haluznou vskuvkou je kabaretné mecheche It’s So Nice To Be Stoned. Netvrdím, že je to zlá muzika, ale celkovej nálade albumu skôr škodí.
Samozrejme, ja si cením najmä tie ostrejšie kúsky, rokenrolový Home Grown Girl, naspídovaná jazda Illusion so temnou sabbathovskou medzihrou... Túto vec považujem za najlepšiu skladbu na albume, priam povinnosť pre hardrockových študentov. A aj tajuplná temnota v The Gift je bohovská.
Debut White Witch sa mi páči. Je dobrý.
» ostatní recenze alba White Witch - White Witch
» popis a diskografie skupiny White Witch
TEA / The Ship (1975)
V 70. rokoch to v demokratickej časti sveta rockovo vrelo. Na každé svetoznáme meno pripadalo stovky tých, ktoré sa nepresadili, alebo, a to je prípad švajčiarskej kapely TEA, žali úspechy primárne vo svojej domovine. Osobne tieto kapely zo Západu milujem. Album The Trip z roka 1975 krásne demonštruje, prečo.
Pätica hráčov vie, ako má znieť rezké rockové spektrum. Čo by sme za to u nás dali, keby vtedy a vlastne aj dnes zneli naše akože rockové skupiny aspoň podobne. Už úvodná sedemminútová jazda Breakdown ma nenechá na pochybách, že sa tu bude vetviť pestrá paleta tém a pocitov. Miestami až „queenovských“. Celkom ma prekvapilo, koľko priestoru má v skladbách klavír. Znie v intrách (Through Scarlet), počas medzihier (See You Again) i na záver (I’d Never Have Bothered). Inak, ak si niekedy predstavujem pompéznu muziku, tak práve TEA napĺňa moju predstavu na sto percent. Ešte aj v sfunkovaných komerčných kúskoch á la See You Again je pompy toľko, že by ju mohla vyvážať.
Osobne sa mi najviac páči naliehavý hymnus The Ship, akoby z oka vypadol Uriah Heep. Podobne svižný glamík A Dog Called Joe prebúdza moje atrofované glamrockové ústrojenstvo do stavu nadšenia. Skrytý drahokam je však rockový majsterštyk Crystal Rivers. Nikdy by som nepovedal, že jemne znejúci klavír dokáže znieť tvrdšie ako celý blackmetalový festival v Škandinávii.
Osobitne sa pristávim pri jedinom covere, známom šlágri Summer In The City. Aj tu kapela ukazuje, že vie zaranžovať svojskú a originálnu verziu čohosi, čo by som obvykle uzákonil ako výsostné právo pre Joe Cockera. Ale ide to veru aj inak!
TEA dnes poznajú (a aj to často iba po mene) predovšetkým priaznivci speváka Marka Storaceho, ktorý sa stal v 80. rokoch základným kameňom skupiny Krokus. Za mňa však jeho predchádzajúca kapela núka ďaleko zaujímavejšiu (a pestrejšiu) muziku. Album The Trip je toho vynikajúcim príkladom. Však ho okoštujte!
» ostatní recenze alba TEA - The Ship
» popis a diskografie skupiny TEA
Troyka / Troyka (1970)
Kanada a hard rock, to je veľmi zaujímavá kombinácia, ak sa bavíme o 70. rokoch. Jednoalbumová skupina Troyka vydala v roku 1970 rovnomenné dielo, o ktorom by som rád čosi napísal.
Rovno vravím, že ide o jednu z tých obskúrnejších platní, o ktoré nikto nezavadil v čase vydania a aj dnes je skôr doménou ľudí s divným okrajovým vkusom orientovaným na rockové vykopávky. A je to troška škoda.
Klasické gitarové trio so spievajúcim bubeníkom ponúka trinásť skladieb, ale štyri sú len pársekundové vsuvky a ani ten zvyšok nie je práve bežcom na dlhé trate. Máloktorý kúsok presiahne tri minúty. Album začína priam ruským „balalajkovým“ introm, ale od prvých tónov Natural je jasné, že máme čo dočinenia s nariffovaným hard rockom, ktorý ja osobne milujem. Spev je skôr rev, myslím si, že nesadne každému, ale mne neprekáža. Celkovo ide o pomerne pestrý hudobný set, kapela však neborila hranice poznaného, naopak, veselo sa váľala v blate dobovej hudby. Nechýba ani pokus o funky inštrumentálny rock (Life’s O.K.). Čo ju odlišuje, je istá „tajgová“ nálada, akoby sa kapela inšprovala v ruskej časti Aljašky.
Osobne sa mi najviac páčia tie drsné drevorubačské riffovky, a teda veci ako Rub-A-Dub-Dub Troyka In A Tub, čo je aj vcelku zábavne odľahčená blbinka, Rolling Down The Back Road je až na pomedzí Captaina Beefhearta (ešte aj ten revo-spev), no a kolážová smršť Go East Young Man Beautiful Pink Eyes, čo je jediná dlhšia kompozícia na albume, má šesť minút a miestami uletí priam zappovsky.
Vôbec je z muziky cítiť dávku štipľavej irónie, čím sa vymedzuje voči väčšinovej produkcii a požmurkáva po undergroundovom publiku, ktoré však ostalo voči tomuto flirtu slepé.
Troyka núka zaujímavú muziku, ktorá by nemala sklamať priaznivcov tvrdého rocku a ani vyznávačov undergroundu. Tri hviezdy prepočítam na štyri, pretože, aj keď túto kapelu nepočúvam často, vždy ma zvláštnym spôsobom baví.
» ostatní recenze alba Troyka - Troyka
» popis a diskografie skupiny Troyka
Ange / Emile Jacotey (1975)
Francúzska avantgarda v najlepšom šate? Album Emile Jacotey z roka 1975 od skupiny Ange rozhodne má tieto sklony, a tak si o ňom niečo povedzme.
Nástrojová zostava je pestrá, ale v základnom rozostavení sa bavíme o dvoch klávesákoch, bubeníkovi, gitaristovi a basákovi. Hneď traja hudobníci spievajú. Album obsahuje desať skladieb, nejaké dlhé kompozície sa tu nenachádzajú, ale nedal by som ruku do ohňa, že v nich nie je skrytý nejaký koncept. Akurát francúzština je pre mňa španielska dedina, tak neviem...
Čo viem na sto percent, je, že z albumov, ktoré som od kapely počul, sa do Emile Jacotey dostávam najťažšie. Hudba je to stále artová, kdesi medzi Genesis, talianskou progresívnou smotánkou a punkovou skupinou (Bêle, Bêle Petite Chèvre). Stále je tu nadostač teatrálnosti, ale mám pocit, že album je vcelku tvrdý (Le Nain De Stanislas), akoby si Francúzi nahrávajúci v Británii povedali, že to tým Anglánom nandajú! Ako veľmi pompézna muzika to je, zistíte napríklad pri počúvaní pestrej a veľkolepej Ego Et Deus, čo je skladba rozprestierajúca sa pôvodne skoro na celej druhej strane platne, i keď sa tvári ako štyri samostatné kompozície. V kontraste s až terapeutickými pokojnými kúskami (Jour Apres Jour) si táto muzika neustále vyžaduje moju pozornosť, nejaké pro forma kulisové počúvanie nie som schopný vykonať. Hudba ma neustále chytá za uši a nalieha – aha, čo som si tu na teba pripravila, nie, že zaspíš!
A tak počúvam a zanedbávam tento text. Čo už!
Pokiaľ máte radi vybičované emócie v parádnej pompéznej muzike, prídete si na svoje. Album radím do päťhviezdičkovej hodnotiacej sústavy, tak si ho tam vyhľadajte a hajde počúvať!
P.S. Že ste to vy, tak som si dal tú námahu a využil som úpadkové západné technológie, kým nám ich politika na všetky svetové strany zakáže, a na francúzskej wikipédii som našiel text k vzniku albumu. Nechal som ho preložiť Google Translatoru a vydedukoval som, že Emile Jacotey je meno chlapíka, ktorý rád rozprával miestne legendy. Christianovi Décampsovi o ňom poslal výstrižok z novín bratranec. Toho to zaujalo natoľko, že sa za Emilem vypravil a nahral s ním asi 45 minútový rozhovor, ktorý následne inšpiroval niektoré skladby na albume. Ba čo viac, jeho hlas slúži ako spojovací mostík medzi skladbami Jour Apres Jour a Ode À Emile.
» ostatní recenze alba Ange - Emile Jacotey
» popis a diskografie skupiny Ange
Jane / Live At Home (1976)
Koncertný dvojalbum At Home Live od skupiny Jane patrí k triumfom nielen nemeckej rockovej scény 70. rokov. Ide o záznam vystúpenia, ktoré sa odohralo 13.8.1976 v Niedersachsenhalle v Hannoveri a zaznamenal ho Conny Plank, krautrocková legenda zvuku a produkcie.
Jane mám rád, melodické pradivo gitarových a klávesových sól nikdy neznelo lepšie. Keď som niekedy pred dvadsiatimi rokmi začal skupovať jej albumy, dostal som sa po piaty album Fire, Water, Earth & Air (1975) a potom som začal zbierať iné akvizície, nuž som kapelu na chvíľku spustil z očí. Až tu zrazu jej albumy zmizli z ponuky. A tak teraz prácne snorím, kde sa dajú kúpiť za rozumnú cenu. Tento rok sa mi podarilo z antikvariátu zohnať hneď dva tituly, Between Heaven And Hell a At Home Live.
Vydanie je to staré, z roka 1992 od Brainu (Metronome Musik GmbH), čo má svoje výhody a jednu obrovskú nevýhodu. Zvuk je prirodzený, neprebudený, čo mi sedí. Negatívum je, že v tých časoch sa na cédečkách kvôli cenám šetrilo miestom, nuž dvojalbumy vychádzali na jednom nosiči. Pokiaľ niečo prečnievalo, tak sa jedna-dve skladby vyhodili a album vyšiel síce na prepchatom CD, ale vlastne vykastrovaný. A to je aj tento prípad. Absentuje deväťminútová skladba Daytime. V duchu plačem, ale v sumáre je toto CD lepšie ako nič.
Máme tu teda jedenásť skladieb, ktoré sa točia jednak okolo už spomínaného piateho albumu, veľmi zbežne pripomenú prvé dva a štvrtý album (po jednej skladbe z každého) a inak núkajú až päť nových skladieb, ktoré nikde inde nenájdete (All My Friends je iba premenovaná skladba Air (Superman))! Do zostavy pribudol nový klávesák Manfred Wieczorke z kapely Eloy. Doplnil tak trio Hess, Hesse a Panka, ktoré sa strieda na poste speváka, ale je to zväčša z núdze cnosť.
Našťastie, muzika je to skvelá. Jane sa vtedy nachádzali na vrchole svojich schopností, asi to netušili, o to lepšie. Všetky skladby si zachovávajú typický sound, ktorý tejto kapele zabezpečil minimálne to, že sa mi veľmi páči. Niektorí kritici v ňom miestami počujú Pink Floyd, ale to je asi údel všetkých kapiel, ktoré nad klávesovými plochami gitarovo meditujú. Nové skladby majú silu, taká zlovestná Another Way by sa nestratila ani na nejakom severskom čiernom sabate. Najväčším lákadlom pre fanúšikov je nepochybne rozsiahla skladba Windows, ktorá voľne vychádza z Jane-Session z albumu III, ale stala sa z nej jedna z najikonickejších klávesových kompozícií, aké som kedy počul. Nie som v tom sám, ako tak čítam internetové reakcie na túto veľkolepú vec. Keby pre nič iné, tak pre ňu by si tento album mal vypočuť každý priaznivec kapely.
Verdikt je ľahký a jednoslovný - absolutórium.
P. S. Dvojdiskové vydanie s kompletným záznamom (a niekoľkými bonusmi) mám stále na zozname. Možno raz...
» ostatní recenze alba Jane - Live At Home
» popis a diskografie skupiny Jane