Tangent - A Place In The Queue (2006)

Placku A Place In The Queue považuju za největší hudební výzvu v dějinách The Tangent, za výtvor hodný skutečných mistrů, kde už jasný směr vytvořený deskou debutní doznává svého vrcholu. Obsáhlé hudební plochy které kolekci rámují jsou trochu složitější na vstřebávání, ale i tudy se dá postupně prokousat a písně nalézající se vně, dokáží posluchače rázněj přitlačit do hudebního křesla. Je to jazz rocková jízda, na kterou prodávají místenky ti nejpovolanější hudebníci z profesionální branže. Věřím, že do děje vás vtáhnou jak ztracené procházky jazzujícím Londýnem s parádními vstupy rebelující flétny Lost In London, computerová potrhlost DIY Surgery, free přístup GPS Culture, nebo world music The Sun In My Eyes s vokálně sympatickým Tillisonem. Parádička pro věrné.
reagovat

Mohyla @ 16.09.2016 12:37:52
Tangent, u mňa platí, ako u Thresholdov, bez slabej dosky! Spev Andyho Tillisona nepokladám za slabinu! Naopak, je to jedinečný, jasný, poznávací znak skupiny.

horyna @ 18.09.2016 09:51:51
Jak píše Mohyla, Tangent slabší desky neumí a nedělají, tuhle řadím na jejich vrchol a Lost in London patří k mým vůbec nejoblíbenějším skladbám. V muzice se ukrývá hodně krásy a Tangent ji dokáží vydolovat ze skoro každého tónu, jsou to skuteční profesionálové a mistři v oblasti ovládání svých nástrojů.

bullb @ 07.12.2020 07:44:25
Samozrejme, takmer ako dôchodca som sa k tomuto albumu až teraz. Možno pod vplyvom ich poslednej veci, ktorú si nechávam pod stromček.
A Place In The Queue ma prikoval do kresla. Súhlasím s predchádzajúcim názorom (horyna), že to vyzerá na ich špicu. Na rozdiel od názorov na "dvojku" z roku 2004, ktorá sa mi javí minimálne mdlá, aj keď tam bubnuje Zoli.
Ešte to nechám dozrieť...

The Tangent je projekt Andyho Tillisona (Parallels or 90 degrees) a ponúka mimoriadne hravý a príjemný klávesový prog rock jemne okorenený jazzom. Andy sa prezieravo obklopil vynikajúcimi hudobníkmi. Spomeniem len rytmickú sekciu z The flower kings-Jonas Reingold a Jaime Salazar. Na tejto platni už bohužial neúčinkuje Roine Stolt(TFK, Kaipa, Transatlantic...), ktorý bol na prvých dvoch platniach vyslovene prínosom. Album začína dvadsaťminútovkou The Earnest, ktorú je naozaj radosť počúvať. Počas Lost in London ani netreba veľa fantázie a človek sa skutočne cíti stratený v tom prekliatom veľkomeste. Atmosféru umocňuje v závere aj výborná Jethro-tullovská flauta Thea Travisa. Album sa veľmi dobre počúva a navodzuje vyslovene pohodovú klímu, ktorá vrcholí až tanečne hravou skladbičkou The sun in my eyes. Záver v podaní dvadsaťpäťminútovej titulnej kompozície je už pomalší a vážnejší. Cítiť z neho odkazy na floydovskú stenu a opäť musím pochváliť Thea Travisa, tentoraz za hru na saxofón. Toľko klady. Negatívnu známku má u mňa hlavný a tiež doprovodné vokály, ktoré sú vyslovene mdlé a nevýrazné. Po odchode Roineho Stolta je práve spev najväčšou slabinou Tangentu. A to je jediný dôvod, prečo neohodnotím tento inak výborný album piatimi hviezdičkami.
reagovat

luk63 @ 24.08.2010 05:27:04
Celkem výstižné, taky slyším jedinou slabinu ve zpěvu (na následujícím albu Tangent je to ještě výraznější neodstatek). Ale už jsem si tak nějak zvykl...

Brano @ 24.08.2010 05:50:44
luk63:áno,máš pravdu.Na nasledujúcom dvojalbume Not as good as the book je spev ešte horší,miestami až príšerný.Je to škoda,pretože hudba je vynikajúca.

V tichom intre sa na poslucháča jemne roztečie In earnest. Keď sa to okolo tretej minúty rozbehne, tak je to pecka. Potom je to klasická smršť všetkého možného, džezovej nálady, artu, progresu a tak. Gitarové sólo okolo 8. minúty patrí k najlepším momentom skladby, ale je trošku krátke vzhľadom na dĺžku kompozície.

Chcel som pôvodne ísť skladbu po skladbe, ale pri počúvaní som si uvedomil, že niet prečo. Každá skladba je narvaná zmenami, štýlmi, inštrumentmi. Nič prekvapivé. Tak len stručne, Lost in London skôr pomaly graduje, DIY Surgery je úlet v štýle Canterbury, Follow your leaders je svižná rocková záležitosť (v prvej polovici), funkuje to v The sun in my eyes (a to mi trošku nesedí) a v závere sa na 25-tich minútach preženie všetko, čo k takejto hudbe patrí.

Vo všeobecnosti mám k tomuto albumu niekoľko výhrad. Chýba mi tam akási autenticita štýlu, ku ktorému sa hlási. Neviem to presne definovať, je to pocit, že niečo chýba. A tým nemyslím originalitu, tá samozrejme absentuje, ale to ma netrápi. Hlavne, že niekto produkuje takúto hudbu. Inštrumentalisti sú zdatní, možno by to chcelo viac priestoru pre gitaru, ale to je opäť iba pocit. Takže nemôžem byť nadšený. Veľkou chybou z môjho pohľadu je aj dĺžka. Ak by sa škrtalo a sústredilo na celok, mohlo to byť lepšie. Takto mám pocit, že sa títo inštrumentalisti chceli silou mocou ukázať ako veľkí koncepční tvorcovia a narvali na CD, čo sa len vošlo. Ale je to dobrý album, aj keď trošku zaváňa úsilím byť art nech sa deje, čo sa deje.

reagovat