Naposledy přidané recenze
Krokus / Hoodoo (2010)
| 11.01.2024 | Švajčiarsku kapelu Krokus som nikdy nepočúval. Patrí k tým mnohým súborom, ktoré sa v rockovom oceáne pohybujú s ladnosťou žraloka, ale ako na truc sa ani raz nepriblížili k môjmu zornému poľu. A tak sa môj lovecký inštinkt prebral až keď vyšiel album Hoodoo.
Áno, pomohla tomu tunajšia recenzia (ešte na progboarde), zadrela do mňa osteň zvedavosti. Mierny. Začal som sa o kapelu bližšie zaujímať a chcel som si kúpiť jej debut zo sedemdesiateho šiesteho. Mám dobrú skúsenosť s kapelami, ktoré sa presadili v neskorších dekádach, ale začínali v 70. rokoch. Lenže zohnať sa mi ho nepodarilo, a tak som svoju drobnú túžbu pochoval do podvedomia a venoval sa inej, dostupnej muzike.
Až v roku 2022 som v obchode náhodou zazrel obal albumu Hoodoo, podvedomie mi dalo kopačku, spomenul som si, že ma kedysi zaujala recenzia a dielo som si kúpil.
Rovno prezradím, že dobre som urobil!
Iste, to označenie z miestnej recenzie – švajčiarske AC/DC – sedí ako povestný zadok na šerbeľ. Jedenásť skladieb by si nepozornejší poslucháč pokojne mohol pomýliť s austrálskymi borcami. A pri takej Rock’n’roll Handshake, Dirty Street alebo Keep Me Rolling aj ten pozornejší. Mne sa páči celková energia, ktorá na mňa z nahrávky dýcha. Toto nie je žiadny zločin na odobratie vodičáku pri dychovej skúške, toto je príjemný vietor, vďaka ktorému je zrazu aj leto znesiteľným obdobím. Občas má až heavymetalový kovový nádych (In My Blood, Firestar), ale nikdy neskĺzne do nepríjemného víchra.
Najviac sa mi páči temná náladová skladba Hoodoo Woman. Najmenej ma presvedčil divne heavy zaonačený cover Born To Be Wild. Viem si album predstaviť bez neho. Podobne hororová hrmavica Ride Into The Sun mi úplne nesadla, mám z nej taký ten „ejtýsovský“ pocit.
Musím sa priznať, že ma tento album oslovil na prvé počutie a siaham po ňom posledné dva roky častejšie, než by som si kedy predstavoval. Je to výborný oddychový (čítaj energický) rock. Rád popri ňom relaxujem.
» ostatní recenze alba Krokus - Hoodoo
» popis a diskografie skupiny Krokus
UFO / No Heavy Petting (1976)
| 10.01.2024 | UFO je jedna z tých príjemnejších priamočiarych gitarových hardrockových kapiel, ktoré poznám. Piaty štúdiový album No Heavy Petting je, povedal by som, rutinnou záležitosťou. Prečo? Čítajte ďalej!
Myslím si, že môj nezáujem o UFO, ktorý som si pestoval až do dospelosti (s výnimkou hitu Doctor Doctor), spôsobil, že ma kapela nechytila v tom správnom období. Počúvať ju v puberte, verím, že by som jej prepadol. Takto sa mi „iba“ páči. V priebehu rokov sa mi vykryštalizovala štvorica diel, na ktoré prisahám. Strangers In The Night, The Visitor, Flying a Phenomenon, to sú veci, ktoré by som si vzal so sebou na pustý ostrov. Ale to neznamená, že nič iné od kapely nepočúvam. Naopak! Zbieram ju však veľmi vlažné, raz za pár rokov mi pribudne nejaký album. Naposledy som si kúpil práve No Heavy Petting v dvojdiskovej edícii z roka 2023. Chcel som si ho kúpiť už pred rokmi, ale záhadne zmizol z oficiálnej distribúcie, nuž som si musel počkať.
Kým sa pustím do skromného opisu skladieb, dovoľte mi sucho poznamenať, že obal sa mi nepáči.
Album začína riadne našliapnutým hitom Natural Thing, akoby pokračoval v šľapajách Force It. Ale... Nasleduje veľké ALE. Ako celok mi príde troška nesúrodý a aj z pohľadu zapamätateľných skladieb je na tom o niečo horšie ako Force It (o Phenomenon ani nevravím, to je iná liga). Akustický úvod I’m A Loser ma vyrušuje, hoci skladba je ďalšou spevnou melodickou záležitosťou. A tak to ide rad za radom. Skladby sú fajn, rýchla pecka Can You Roll Her má všetko, a predsa akoby jej čosi chýbalo. Podobne ako slaďáku Belladonna. Čo kapela zvládala na jednotku s hviezdičkou, sú refrény, každý si okamžite pospevujem. A Michael Schenker bol pravdepodobne najlepší melodik spomedzi všetkých gitaristov.
A je to tu! Tvrdá šprintérka Reasons Love ma baví veľmi. Škoda, že je osamotená, od Highway Lady ideme v zabehnutých neutrálnych brázdach. Ale čo to? Posadená hutná delovica On With The Action sa konečne vymyká šablóne a znie tak, ako si predstavujem riadny hard rock. Žiaľ, tuctová A Fool In Love ho nepodporí. Záverečná dumka Martian Landscape je fajn, pôsobí upokojujúco, ale len do momentu, kedy sa akosi kabaretne nakopne. Hm.
Šesť bonusových skladieb (z toho jedna je tam dvakrát, raz ako akustické demo, všakže, Have You Seen Me Lately Joan?) nevybočuje z radu. Zato druhý disk obsahuje koncertný záznam Live At The Roundhouse London 1976 z 28. apríla toho roka. Je lepší ako album, obsahuje mix skladieb zo všetkých troch štúdioviek so Schenkerom a ešte aj z debutu. Keďže som priaznivec koncertného besnenia, som za túto nahrávku rád.
Do hodnotenia ho však nezahrniem. Ako vnímam No Heavy Petting? Tri skladby sa mi zaliečajú veľmi, to je tretina albumu, a teda dám tri hviezdy (nie, nemá to logiku, ale páčilo sa mi, ako to znie). Každopádne mi neprekáža si toto dielo pustiť. UFO má chytľavú melodiku aj vtedy, keď absentujú výraznejšie motívy.
» ostatní recenze alba UFO - No Heavy Petting
» popis a diskografie skupiny UFO
Berry, Chuck / The Anthology (compilation, 2CD) (2000)
Keby po mne chcel ktokoľvek informáciu, čo je to rokenrol, dostal by odo mňa jedinú odpoveď – Chuck Berry.
Zabudnite na Elvisa, Little Richarda, Jerry Lee Lewisa, Buddy Hollyho a ďalších, Chuck Berry stelesňuje rock & roll. Bol na jeho počiatku, definoval ho, rozvíjal a priviedol na vrchol. Dovoľte mi zaspomínať na neho troška inak. Pre mňa to bol pojem vďaka filmu Návrat do budúcnosti, kde ho Michael Fox sprostredkovane naučil hrať rokenrol. Následne som ho v roku 1993 videl naživo v Bratislave pod Devínskym hradom. Dňa 13. júna toho roka sme tam stáli celá rodina a užívali si jeho povestný kačací krok. A to ešte nebolo všetko. O tejto akcii si prečítate v parádnom spomienkovom článku Chuck Berry na Devíne. Ďalší film, kde som na neho naďabil, hoci tam nehral veľkú rolu, bol Cadillac Records, film o Chess Records s Adrienom Brodym v role Leonarda Chessa. Je to príjemný, aj keď dosť premárnený film, ktorý mám svojim spôsobom rád.
Ale povedzme si pravdu. Jeho muziku som vnímal veľmi okrajovo (ako celé rokenrolové hnutie), pretože okrem príjemného rozptýlenia raz za čas tento žáner nepočúvam. Mám jeho skladby na rôznych kompiláciách (napr. vynikajúca štvordisková knižka A Complete Introduction To Chess) a najmä, jeho veci preberali a preberajú rockeri dodnes. Jeho coververzií je toľko, že na ne naďabím každú chvíľku u každého, kto to kedy s rockom myslel vážne. Mám podozrenie, že nikto na svete nie je toľko hraný ako Berry. Sám som hral s viacerými kapelami iba jediný z jeho hitov, a síce Johnny B. Goode, ale to na veci nič nemení. Inak, vedeli ste, že táto skladba je jediným rokenrolovým zástupcom na zlatom disku určenom pre dve vesmírne lode Voyager, ktoré v roku 1977 vyslali do vesmíru s cieľom ukázať mimozemšťanom našu mnohorakú pozemskú kultúru?
Berry bol búrlivák, sex, drogy a rokenrol spojené s väzením pre všetky tri tieto kľúčové slová... Zaujímavé je, že v 70. rokoch v podstate zanevrel na tvorbu a stal sa cover bandom samého seba. S rôznymi lokálnymi umelcami hral svoje hity po svete, až napokon zomrel ako deväťdesiatročný 18.10.2017.
Táto kompilácia má v sebe všetko. Hity (Maybellene, Roll Over Beethoven, Rock And Roll Music, Sweet Little Sixteen, Johnny B. Goode, Carol, Nadine (Is It You?), My Ding-A-Ling), bluesovky (napr. Wee Wee Hours, No Money Down, Memphis, Tennessee, Do You Love Me, Childhood Sweetheart, I Got To Find My Baby, Confessin’ The Blues, Bio). Rokenrol hrá prím, je všade (napr. School Day, Oh Baby Doll, Sweet Little Rock & Roller, Little Queenie, Back In The U.S.A., Promised Land, No Particular Place To Go, Tulane) a tiahne z neho pohoda. Ja viem, znie to čudne, keď revoltu rokenrolu dnes vnímam ako príjemnú záležitosť, z ktorej cítim nenáhlivosť dôb minulých. Aspoň mi to v dnešných hektických časoch tak pripadá.
Občas sa tam zjavia aj pekelne dobré temné skladby ako Downbound Train, podmanivé náladovky typu Havana Moon alebo Jo Jo Gunne, ostré kúsky á la Reelin’ And Rockin’ (som rád, že je tu aj dlhočizná koncertná verzia) či I Want To Be Your Driver, prípadne bluesové prerábky ako Don’t You Lie To Me. Takéto veci mám najradšej. A Tarantinovú filmovú reminiscenciu zo skladby You Never Can Tell mi nikto nikdy z hlavy nedostane.
Berry žil v ére singlov, nuž nečudo, že sa na ne sústredí aj výberovka The Anthology. Dočítal som sa, že obsahuje všetky á-strany singlov od Chess Records bez sviatočných singlov z rokov 1955-1965, jedenásť béčkových strán, tri single zo 70. rokov, sedem skladieb z albumov a jednu raritu z kompilácie Missing Berries (1990). Päťdesiat skladieb je pre mňa viac ako od Berryho potrebujem k životu, ale som rád, že ich mám.
The Anthology je vynikajúci výber, toto sú dejiny modernej populárnej hudby, krásny medzník na ceste od blues k rocku. Prekvapivo aj cez country, z ktorého Berry čerpal viaceré svoje inšpirácie, aby z nich spravil rokenrolové klasiky (napr. pretvorenie Ida Red na Maybellene). Keď mám chuť na rokenrol, Berry ponúka všetko, čo chcem.
» ostatní recenze alba Berry, Chuck - The Anthology (compilation, 2CD)
» popis a diskografie skupiny Berry, Chuck
Cobham, Billy / Incoming (1989)
Incoming je v pořadí čtvrté studiové album v kolekci šesti /dost si podobných/ alb - od roku 1985 /Warning/ do roku 1994 /The Traveller/. Ta deska je ukázkou tehdejší jazzové fůze a zní velmi dobře i v současnosti. Album Incoming se mírné vymyká od předchozích tří alb. Je to tím, že Billy obmněnil komplet své spoluhráče a z předešlých desek se tohoto nahrávání už nikdo nezúčastnil.
Billy Cobham svoji baterii bicích podpořil perkusemi indonézana s japonskými kořeny jménem Nippy Noya. Bicí a perkuse jsou vystavěny na silném a propracovaném basovém základě. To je zřejmé hned na první poslech. Na baskytaru hraje Wolfgang Schmid. Tento hráč bude spolupracovat s Cobhamem na projektu Paradox/1996/ a Paradox - The First Second /1998/. Co je na albu Incoming příjemné? Je to melodika. Parádní klávesové podklady a vyhrávky, zajímavě propojené s kytarovými party. Kytara se prezentuje v několika různých levelech - akustika, elektrika a trochu i syntezátor.
Incoming je velmi zdařilá deska po stránce muzikantského kumštu a příjemných, dobře pochopitelných melodií. Všechna čest autorovi všech skladeb a producentovi v jednom - Billymu Cobhamovi. Samozdřejmě vzdávám hold i jeho spoluhráčům. Skvělá práce ****z*****
» ostatní recenze alba Cobham, Billy - Incoming
» popis a diskografie skupiny Cobham, Billy
Winter, Johnny / Captured Live! (1976)
| 06.01.2024 | Dňa 1. marca 1976 vyšiel album Captured Live! bluesovému divochovi Johnnymu Winterovi a ja ho, samozrejme, mám v zbierke.
Nahrávalo sa v roku 1975 počas troch vystúpení v Kalifornii – 14. septembra v San Bernardine, 18. septembra v San Diegu a 20. septembra v Oaklande. Zostava je strohá, druhý gitarista Floyd Radford podporuje rytmiku v zložení Randy Jo Hobbs (basa) a Richard Hughes (bicie). Tohto bubeníka asi málokto pozná, je to asi aj preto, že v roku 1983 spáchal samovraždu.
Album obsahuje iba šesť skladieb. Začína bombou Bony Moronie a vlastne sa nezastaví, nepoľaví, nefláka. Väčšina skladieb uháňa, Roll With Me, Rock & Roll People, It’s All Over Now, ide o jednu pecku za druhou. Highway 61 Revisited je skoro jedenásťminútová slideová jazda, Bob Dylan určite netušil, že skladá trademarkovú vec Johnnyho Wintera! No a dvanásťminútový blizard Sweet Papa John? Ide o jedinú autorskú skladbu na albume, nádherné blues, a tá gitara! Ja by som vydržal Johnnyho počúvať večne.
V prípade Johnnyho Wintera je zbytočné nosiť drevo do lesa, bol to fenomenálny gitarista, tvrdý a bluesový, rockový a nekompromisný. V postapo svete by bol mutantom s tromi rukami, jednou z nich by bola gitara Gibson Firebird. Vždy, keď čítam ponosy o prekonaní sól v rockovej hudbe, spomeniem si na jeho dlhočizné gitarové bluesnenie a viem, že prekonaná je akurát rocková esencia v percepcii hudby u autora daného výroku. Skrátka nám rockerov ubúda. Nevadí!
Captured Live! je pre mňa synonymom pre divokú jazdu. Pokiaľ kladiete bezprostrednú emóciu nad sterilnú štúdiovú formu, je to album pre vás. Rozhodne je pre mňa!
» ostatní recenze alba Winter, Johnny - Captured Live!
» popis a diskografie skupiny Winter, Johnny
Winter, Johnny / Together: Edgar Winter and Johnny Winter Live (1976)
V roku 1976 vydal Johnny Winter hneď dva koncertné albumy. O Captured Live si povieme inokedy, dovoľte mi dnes upriamiť pozornosť na vzácny album Together, ktorý nahral so svojim bratom Edgarom.
Tridsaťsedem minút, sedem skladieb, dve skupiny na jednom pódiu hrajúce rokenrolové a soulové štandardy. Záznam tejto bratskej fúzie sa nahrával v Športovej aréne a swingovom auditóriu v San Diegu a platňa bola na pultoch v júli 1976, a teda iba tri mesiace po vydaní Captured Live. A pritom znie celkom inak. Je to vzácna príležitosť počuť, ako to šliape zdvojenému nástrojovému obsadeniu. A teda, šlo im to veľmi dobre.
Z hudby sa šíri pohoda. Spevné kúsky (Harlem Shuffle, Soul Man, Mercy, Mercy) mi zdvíhajú náladu., Nie je to úplne typická muzika pre Johnnyho Wintera, myslím si, že playlist výrazne dirigoval jeho brat Edgar. Napokon, je to hudobný chameleón, niet sa čomu diviť. Aj preto je zdanlivo nepatričné vsunutie baladickej You've Lost That Lovin' Feelin' do repertoáru tak akosi prirodzené. Šeštminútové rokenrolové medley (Rock & Roll Medley) je božské a pre mňa predstavuje vrchol albumu. Podobne ako nadväzujúca rokenrolová selanka Let The Good Times Roll.
Záverečné jedenásťminútové blues v strednom tempe Baby Whatcha Want Me To Do je druhým vrcholom, sólových klavírnych, saxofónových a gitarových vstupovje tam toľko, že by z toho bol protestný dav schopný zvrhnúť aj tú najmafiánskejšiu vládu v bohom zabudnutej postsocialistickej gubernii.
Ozaj, aj keď viem, že veda v umení, to je najmä meranie a opis formálnych javov, pričom jej takmer vždy uniká podstata (v hudbe je to meranie tempa, notové osnovy, apilkácia DR na výslednú surovinu, fyzikálne akustické zákonitosti, nástrojové obsadenie a jeho využitie v rámci kompozície, technika hry, kompozičné zákonitosti a pod.), musím skonštatovať, že zdvojené bratské vokály, keď si s rôznou intenzitou (od pišťania po vreskot) odpovedajú, považujem za veľký klad prezentovanej muziky.
Johnny Winter na pódiu, to je niečo ako báseň v srdci citlivého človeka. Je tam doma, je mu tam dobre a tento pocit prenáša i na mňa. So svojim bratom je jedna ruka, obaja si hosťujú na svojich albumoch v miere hedonistickej, nuž nečudo, že ani album Together nie je sklamaním. Opäť platí, že je radosť ho počúvať, aj keď hrá iba covery. Odozva publika je vrúcna, aj uprostred skladieb jej bratia nechajú priestor a dokonca sa aj radostne usmejú. A to je čaro umenia. Keby som mal toto dielo charakterizovať jediným slovom, volím „úsmev“.
» ostatní recenze alba Winter, Johnny - Together: Edgar Winter and Johnny Winter Live
» popis a diskografie skupiny Winter, Johnny
Winter, Johnny / Saints and Sinners (1974)
Johnny Winter je môj najobľúbenejší biely bluesman hneď po Rorym Gallagherovi. Napriek tomu som sa jeho cédečkam vyhýbal roky rokúce. Vždy sa u mňa povaľoval nejaký dvojdiskový výber, ale to bolo všetko. Otec ho miloval, mali sme doma viacero platní, pamätám si najmä Serious Business (1985), kde mal Johnny v ruke podivnú gitaru bez hlavy. To bol vlastne aj prvý album, ktorý som od neho v detstve počul. Ale k nemu sa dostanem inokedy. V roku 1974 vydal Winter ďalší z radu skvelých albumov nazvaný Saints & Sinners, o ktorom si dnes niečo povieme.
V zostave sa vystriedala plejáda hudobníkov, za všetkých spomeniem jeho brata Edgara, ktorý prispel aj autorskou skladbou Rollin’ Cross The Country, bubeníka Bobbyho Caldwella, basáka Randyho Jo Hobbsa a gitaristu Ricka Derringera. Album vyšiel už vo februári 1974 a obsahoval desať skladieb, z ktorých len tri zložil Johnny Winter, ostatné sú prevzaté. Je tu aj ďalšia z mnohých prerábok skladieb od Rolling Stones – Stray Cat Blues. Ja som sa k albumu dostal pomerne neskoro, kúpil som si päťalbumovú lacnú krabičku Original Album Classics (2010) obsahujúcu albumy Johnny Winter, Second Winter, Live Johnny Winter And, Still Alive And Well a tento kúsok. Chýbali mi vtedy z neho tri albumy, a tak som neváhal.
Poďme k veci! Napokon, dielu nič nechýba, ide o klasickú nálož bluesových nálad v divokom a živelnom Johnnyho prevedení. Nikto nehral tak ostro a pritom podmanivo ako on! Iste, nie je práve skladateľ roka, ale ja ho jednoducho chcem počúvať, jedno, čo hrá. A to aj keď je jeho sound na tomto albume akoby vzdušnejší. Na úvod sa dokonca pokocháme ženskými zbormi (Stone County, Blinded By Love). Viete čo? Vôbec mu to neuberá na presvedčivosti. Winter sa nebojí sekať to hlava-nehlava. Pocta country Hanka WIlliamsa od rokenrolového kráľa (Chuck Berry) v podaní rockujúceho bluesmana? Thirty Days dokazuje, že aj takáto bizarná kombinácia môže byť funkčná.
Ako vždy, keď sa Winter rozhodne ukázať Rolling Stones, ako majú vyzerať ich skladby zahrané poriadne, výsledkom je absolútna pecka. Aj Stray Cat Blues sa mu vydaril rovnako ako živé prevedenie Jumpin’ Jack Flash na albume Live Johnny Winer And (dva kúsky zo Still Alive And Well si nechám na samostatnú recenziu). Osobne sa mi najviac páčia tri takmer po sebe idúce veci, a síce Rollin' 'Cross the Country, Riot In Cell Block #9 a Boney Maronie. Naopak, dychavičná rozkolísaná blbina Feedback on Highway 101 mi vôbec nešmakuje a nebyť jej, dal by som albumu absolutórium. Keby ju radšej nahradila bahnistá psychedelická bluesovka Dirty so znepokojivou flautou... Aspoň, že je tu ako bonus.
Aby som vás zbytočne neunavoval opismi, zhrniem to. Album Saints & Sinners je ďalším vynikajúcim dielom v Johnnyho diskografii. Raz počuť je viac ako stokrát čítať, nuž teda počúvajte!
» ostatní recenze alba Winter, Johnny - Saints and Sinners
» popis a diskografie skupiny Winter, Johnny
Ford, Robben / Soul On Ten (2009)
Robben Ford je kráľ bluesovej hudby na jazzových základoch. Koncertný album Soul On Ten je toho dôkazom.
Už úvodná pohoda v skladbe Supernatural ukazuje, aká úžasná vie byť živá hudba. Samozrejme, nechýbajú hitové kúsky á la bravúrna inštrumentálka Indianola. Hitové v zmysle, že si ich pamätám zo štúdiových albumov, nie, že by niekoho z masovej populácie naozaj zaujímali. Milujem inštrumentálne exhibície začlenené do tempa skladby, a tak jazzové vírenie s vynikajúcimi bubeníckymi minisólami v There’ll Never Be Another Me doslova milujem. Nechýba svojská verzia štandardu Spoonful. Ford je mimochodom jeden z mála gitaristov, ktorý dokáže funkovať tak, aby to znelo počúvateľne, priam rockovo. Neveríte, vypočujte si Nothin’ To Nobody. Bonusom je parádne basové sólo.
Celkovo tu nájdete osem skladieb z koncertu v The Independent v San Franciscu a dve skladby nahrané naživo v štúdiu. Táto forma nahrávania mi ako hudobníkovi veľmi sedí, rozumiem, prečo sa k nej Ford upol. V štúdiu vládla pohoda, Don’t Worry ‘Bout Me znie neuveriteľne pestro a zároveň konzistentne.
Soul On Ten sa počúva jedna báseň. Ako od víťaza Hviezdoslavovho Kubína a z pera velikána Rúfusovho typu.
P. S. Forda som videl naživo 20.10.2002 v Bratislave na Jazzových dňoch v dnes už zbúranom PKO. Bol skvelý.
» ostatní recenze alba Ford, Robben - Soul On Ten
» popis a diskografie skupiny Ford, Robben
Mišík, Vladimír & ETC... / Vladimír Mišík, Radim Hladík a Jan Hrubý S nebem to mám dobrý (2017)
Mám rád živáky a mám rád tria. A mám rád Mišíka, který to musí mít s nebem opravdu dobrý, když je navzdory všem životním a zdravotním peripetiím schopen držet laťku pořád proklatě vysoko – samozřejmě byla alba lepší a alba horší (rozuměj, která se mi líbila víc a která míň), momentálně si ale nevybavuji žádné, které bych označil za špatné (čili se mi nelíbilo vůbec, i když to poslední k tomu nemá daleko). Tento živák mi v době vydání (2017) nějak unikl, zaznamenal jsem jej až když bylo inzerováno loňské vydání na vinylu. A když retro, tak retro – ani jsem se nepídil po CD, rovnou zakoupil elpíčko (teď je trendy uvádět barvu média, takže white vinyl) a zase jednou probudil k životu svůj téměř muzeální, leč stále ke všemu svolný gramec Tesla G710A (silver/black).
Album je záznamem vystoupení tria na festivalu Valašský špalíček 2004. U desky není žádný booklet a i obal a etiketa jsou na informace poměrně skoupé, k dispozici jsou jen ty nejzákladnější. Po zvukové stránce mi nahrávka přijde v pořádku, jen trochu škoda upozaděného publika, což nahrávce ubírá na koncertní atmosféře; dosti dlouhá inkubační doba ale dává tušit, že za tímto účelem možná ani nebyla primárně pořizována. Písní je osm, v té době aktuální repertoár se poctivě dělí o stopáž s trvalkami, bez nichž by už asi žádné Mišíkovo hraní nebylo úplné (Obelisk, Sochy, Variace… – co naplat, první dvě alba byla asi opravdu nejnadupanější). Zpěvák se v průběhu své kariéry posouvá od „muzikantského“ zpívání blíže k „písničkářskému“ deklamování a tady mu to opravdu svědčí: zpívá uvolněně, s nadhledem a navíc je mu všude dobře rozumět, což zdaleka ne vždy bylo pravidlem.
Ze sidemanů víc září Jan Hrubý – docela rád bych si poslechl jiný koncert tohoto tria a skoro bych si tipl, že pokaždé hrál trochu jinak, podle momentální nálady, i když jsem se i dočetl, že řada zdánlivě improvizovaných sól mívá víceméně pevnou strukturu (ptali se prý Thelonia Monka, proč v jedné skladbě hraje pořád stejné sólo, a on na to: „A znáte snad nějaké lepší?“). Pokud jde o Radima Hladíka, jeho vyhrávky jsou brilantní, ale nemůžu si pomoct, tak nějak předvídatelné, což mě jen utvrzuje v názoru, jejž jsem si na něj utvořil už dávno: že byl nezpochybnitelně virtuosním hráčem, ale s invencí už to tak žhavé nebylo. Jistě, tohle je hlavně Mišíkova show a Radim je tu – řečeno cyklistickou terminologií – spíš v roli superdomestika. Přesto mi to nedalo a pro srovnání jsem si pustil jen o rok mladší nahrávku jiného tria ve stejném nástrojovém obsazení – Michal Prokop, Luboš Andršt, Jan Hrubý: Unplugged (2005) – a mezi kytarou a houslemi to jiskřilo víc. Abych byl ale spravedlivý: Andršt byl přece jen trochu jiným typem kytaristy a na Prokopově albu dostal víc prostoru, zatímco Hladík evidentně „jel na lídra“.
Desku si obvykle pouštím se soumrakem, kdy mi dokáže navodit tu správnou náladu, kvůli níž jsem ochoten skousnout i tanečky kolem přípravy gramodesky – ba řekl bych, že zrovna v tomto případě i ony mají určitý náladotvorný potenciál. Stejně jako sklenka správně vyzrálé zlatavé lihoviny u ruky. Mé hodnocení je myslím předvídatelné: 5/5.
» ostatní recenze alba Mišík, Vladimír & ETC... - Vladimír Mišík, Radim Hladík a Jan Hrubý S nebem to mám dobrý
» popis a diskografie skupiny Mišík, Vladimír & ETC...
Collegium Musicum / Konvergencie & LP Collegium Musicum (Supraphon 1970), SP Hommage a J.S.Bach * Ulica plná plášťov do dažďa (1992)
Collegium Musicum a jeho prvé nahrávky
V 90. rokoch minulého storočia začali konečne vychádzať aj cédečka našich vzácnych rockových klenotov, pravda, často nie v klenotniciach, skôr šupácky zabalené v mastnom novinovom papieri pod rukou z Miletičky. Ale aspoň boli. Jedným z takýchto kúskov bol zvláštny dvojdiskový výber Collegium Musicum – Konvergencie.
Pred rokmi som sa zaprisahal, že nebudem písať o našej muzike. Nie, že by sa mi nechcelo, ale pokiaľ si myslíte, že diskusie pod Matovičovými statusmi sú divoké a hnusné, tak ste nevideli reakcie fanúšikov a pamätníkov československej hudobnej scény, keď im niekto náhodou napíše aj iný ako zbožšťujúci príspevok k ich srdcovej muzike. Nakoľko mám rád rockovú hudbu, naša proveniencia je na svetové klenoty nesmierne skúpa (vývoj za Železnou oponou tomu pomohol, ale aj tak si myslím, že nie sme rockovým národom, jedno, aké politické zriadenie nám vládne). Často sa naši interpreti snažili niečo vydať aj za cenu nesmiernych obetí a cenzúrnych zásahov, a preto napríklad Mišík alebo Prokop nahrávali v 80. rokoch diela na nerozoznanie od rádiových hrôz. Ale vysloviť sa to nesmie. Rezignoval som, nemám chuť vysvetľovať dookola, že môj pohľad na muziku nie je univerzálna pravda, ale čisto osobný pocit a vzťah k rockovej hudbe a kompromisy ako poslucháč nerobím, pokiaľ vyslovene nechcem.
Osobné invektívy ma nemôžu uraziť, na to je internet natoľko odľudštené médium, že citovo sa viazať na to, čo sa v ňom deje, nehodlám. Zábavnejšie sú útoky na vek – nezažil si, nemôžeš posúdiť – hudú borci, ktorí následne „s prehľadom“ posudzujú klasiku spred niekoľkých storočí. Ako, neberiem im to, nech sa každý vyjadruje, ako to cíti. Nemienim moju snahu o vysvetlenie môjho postoja zmeniť na očierňovanie iných hudobných priaznivcov. Len chcem, aby čitateľ týchto riadkov porozumel, prečo sa mi nechce rozpútavať vášne na nete tým, že vnímam našu hudbu inak ako mnohí iní.
Našťastie, existuje výnimka, pri ktorej polemiky prakticky nehrozia. Collegium Musicum, Varga, Frešo a Hájek. Kapelu som prvýkrát počul z dvojdiskovej kompilácie Konvergencie & LP Collegium Musicum (Supraphone 1970), SP Hommage a J.S.Bach * Ulica plná plášťov do dažďa, ktorú som si niekedy v polovici 90. rokov od niekoho požičal. Keďže som vtedy prepadol muzike Emerson, Lake & Palmer, bol som priam nadšený, že sme u nás mali kapelu, ktorá sa vyrovnala svetovej classicalrockovej produkcii. Kompilát prvého SP, debutového albumu a dvojalbumu Konvergencie som si nahral na kazetu a počúval vo walkmane, čo to dalo. Keď Pod Michalskou Bránou otvorili hudobný obchod Bonton, kúpil som si toto pomerne nedôstojné vydanie z roka 1992 (ale to sa z kusého informačného aparátu na obale alebo v booklete nedozviete). Zhodou okolností vtedy Collegium Musicum realizovalo reunion, záznam z koncertu som videl v televízii, jedenkrát som mal šťastie a videl ho aj naživo.
Samotné 2CD obsahuje, ako som už spomínal, prvé SP (1970), debut Collegium Musicum z roka 1970 a Konvergencie (1971). Pravda, zvláštne zoradené. Prvá skladba z SP otvára prvý disk, potom nasleduje debut a jedna skladba z Konvergencií. Druhý disk dokončí Konvergencie a nasleduje druhá skladba z SP. Z pohľadu muziku hltajúceho pubertiaka však šlo o absolútnu dávku extázy. Ja si dnes ani neviem predstaviť, že by som si to pustil osve, skrátka je to dva a polhodinová jazda od Hommage á J. S. Bach po Ulicu plnú plášťov do dažďa. Nič lepšie skupina nikdy nevydala. A zaujímavé je aj to, že v nej debutoval mladý gitarista František Griglák, ktorý mal zaplniť medzeru v oblasti svetového fusion so svojou skupinou Fermáta. Skrátka, baví ma muzika, teší ma, že výnimoční muzikanti dostáli nárokom kladeným na superskupiny.
Svetových formácií sme v Československej socialistickej republike mali minimum, ale Collegium Musicum k nim patrilo a ja som priam patrioticky hrdý, že tomu tak je. Muzika skompilovaná na tomto vydaní je úžasná, spôsob vydávania našich perál zlým, nevhodným alebo nedôstojným spôsobom korunuje vzťah nášho národa ku svojej kultúre. Kto by sa čudoval, že v Pláne obnovy sme hádam jedinou krajinou Európskej únie, ktorá sa na ňu zvysoka vykašľala?
» ostatní recenze alba Collegium Musicum - Konvergencie & LP Collegium Musicum (Supraphon 1970), SP Hommage a J.S.Bach * Ulica plná plášťov do dažďa
» popis a diskografie skupiny Collegium Musicum
Kiss / Alive II (1977)
Druhý koncertný dvojalbum Kiss s priliehavým názvom Alive II vyšiel v roku 1977, ale ku mne sa dostal až v tomto miléniu.
Ako som spomínal pri Alive!, oba albumy som si kúpil naraz a v podstate som sa ich aj snažil napočúvať. Veľmi rýchlo som však Alive II opustil a v podstate sa k nemu nevraciam. Dnes som urobil výnimku.
Nekomplikovaný rock v príjemne zahuhlanom koncertnom zvuku má svoje klady. Nechýbajú hitovky (Detroit Rock City, Shout It Loud Out) a ani svižné hulákačky (King Of The Night Time World, Makin’ Love, Shot Me, I Stole Your Love). Samozrejmosťou je hromada glamových kúskov (Ladies Room, Calling Dr. Love, Tomorrow And Tonight, God Of Thunder, I Want You) a v nej podmnožina prostých rockových skladieb bez akejkoľvek ambície, ak nepočítam zábavu (Love Gun, Christine Sixteen). A o tú ide predovšetkým. Vypustiť paru, vytriasť si hlavu Iste, sú tu aj hrozné úlisné skladby (napríklad pokus skrížiť Roda Stewarta s južanským rockom – Hard Luck Woman, ktorý znie ako povestné – čo ste si priali a čo ste dostali z Wishu), ktoré by som nepustil ani svojmu najväčšiemu nepriateľovi, ale nie je ich našťastie veľa (všakže, Beth).
Celkovo tu máme tri strany platní plné sviežeho rocku v koncertnom nasadení a štvrtú, štúdiovú stranu. Tá je čajová a oproti živým skladbám pôsobí ako obeť moru v poslednom štádiu, ktoré predstavuje záverečný umieračik v podobe slizkého vtieravého hitu Any Way You Want It. Nezachráni to ani hardrocková paráda Larger Than Life.
Kebyže ide iba o živák, je možné, že by som váhal aj nad štyrmi hviezdami v hodnotení na miestnej škále. Ale takto ide iba o dobrý album. Horší ako prvý Alive!, spolu však tvoria viac ako funkčný best of zo 70. rokov, keďže koncertný playlist Alive II je striktne obmedzený na tri albumy: Destroyer (1976), Rock And Roll Over (1976) a Love Gun (1977). Od Kiss je to maximum, čo som ochotný počúvať.
» ostatní recenze alba Kiss - Alive II
» popis a diskografie skupiny Kiss
Blue Öyster Cult / The Essential (2012)
Približne v roku 2015 som sa natvrdo rozhodol vymeniť všetky moje napálené cédečká z hlbín histórie za originály. Bol to dlhý proces, ktorý som ešte úplne neukončil (cca 30 albumov mi chýba), pretože mnohé z tých titulov jednoducho zmizli z distribúcie a maximálne ich občas ktosi predražene ponúkne kdesi na nete. V roku 2016 (viem to presne, vediem si štatistiku prírastkov) som dospel do bodu, že chcem aj Workshop Of The Telescopes, moju milovanú výberovku, ktorej originál si vzal brat, keď sa odsťahoval zo spoločnej domácnosti. Lenže táto výberovka bola nedostupná. Namiesto nej mi bola ponúknutá ďalšia dvojdisková kompilácia – The Essential z roka 2012. Preletel som playlist a okamžite som ju zobral.
Kým sa k nej dostanem, dovoľte mi malé porovnanie týchto dvoch výberov. The Essential núka 31 skladieb (na Workshope je ich 32). Ani jedna nie je nejaká rarita alebo špeciálna singlovka (Workshop mal na svojom konte demo skladbu Workshop Of The Telescopes, rádiové vysielanie The Red And The Black a najmä najlepšiu cover verziu skladby Born To Be Wild zo singla). Obe pokrývajú všetky štúdiové a koncertné albumy od debutu po Club Ninja, ale sú tu aj odlišnosti. Deväť skladieb na Workshope nie je (a naopak z Workshopu tu nie je skladieb desať). Ale gro je zhodné a pár skladieb je na oboch, akurát z iných zdrojov (štúdiové vs koncertné verzie a pod.).
Zasa platí, že prvý disk je geniálny. Prvé tri štúdiovky a prvý živák sú skrátka tým naj, z čoho sa z tvorby skupiny dá vyberať. Druhý disk sa motá v slabnúcej a premenenej muzike orientovanej na komerčné ambície. Agents Of Fortune je ako-tak, potom to ide prudko nadol. Živáky sú tu len letmo odfajčené po jednej skladbe z každého (E.T.I. (Extraterrestrial Intelligence) a Roadhouse Blues), sú tu však dve hitovky, ktoré na Workshope neboli vôbec – Black Blade a Joan Crawford. Koncertné verzie sú iná liga, ale tak, šak dobre.
Budem sa opakovať, ale muzika Blue Öyster Cult je jedinečná. Jasné, nesadne každému, ale ani jej najväčší odporcovia za tie roky nenašli ani jednu, tobôž viacero skupín, ktoré by zneli čo i len vzdialene podobne. Má atmosféru, ktorá, ak zasiahne, napĺňa človeka túžbou prestať zaháľať a začať žiť. Čo je, ak vezmeme do úvahy jej mystickú a sci-fi orientáciu, vlastne „logické“. Načo ostať prízemným dudrošom, keď je okolo nás celý vesmír a za vagón astrálnych plání podľa vlastného výberu.
Počúvanie tohto „esenciálu“ ma bavilo, ale práve kvôli singlu Born To Be Wild, na ktorý koncertná podoba z On Your Feet Or On Your Knees nemá ani zďaleka, som napokon od brata vydrankal aj originál Workshopu. Keďže on aj tak prešiel na čisto elektronické zdroje (previedol si cédečká do počítača), ani mu veľmi nechýba, nezavadzia, nezaberá miesto. A ja som rád, že mám originál. Rovnako však počúvam aj The Essential, je to tiež vydarený výber.
» ostatní recenze alba Blue Öyster Cult - The Essential
» popis a diskografie skupiny Blue Öyster Cult
Gong / You (1974)
V spolku zberateľov halúzok počas čajového pikniku kdesi vo vesmíre platí nepísané pravidlo. Ak už sa tejto psychedelickej zábavke venuješ, pusti si k tomu raný Gong. Kto? Predsa ty (You)!
Canterburská scéna a Daevid Allen, to je priam synonymum. Ťažko nájsť hippiesáckejšie zoskupenie uletených hašišákov ako formáciu Gong, ktorá v prvej polovici 70. rokov uplynulého storočia vyprodukovala albumovú trilógiu Radio Gnome Invisible. Zámer nerobiť si srandu z ľudí, ale s ľuďmi, si muzikanti predstavovali tak, že psychedélii dodali absurdný príbeh, ktorí väčšina ľudí považovala za bláznivý. A menšina? Tá v tom hľadala koníka, ako to optimistické dieťa, čo pod stromčekom našlo kopu lajna.
Prvé tri diely (nepýtajte sa, gúglite) zmienenej trilógie vyšli v rozpätí rokov 1973 (Flying Teapot, Angel's Egg) a 1974 (You), vesmírny príbeh o neviditeľnom pirátskom rádiu z planéty Gong vniesol úsmevy na tvárí avantgardných priaznivcov, poslucháčsky by som si dovolil tvrdiť, že to muselo silnejšie vyznieť naživo. V podniku, kde sa všetci zúčastnení stávajú priamymi účastníkmi uleteného tripu, či už sa opájali rôznymi omamnými látkami alebo nie. A bez ohľadu na absurdné prezývky, pod ktorými tam vystupovali.
Osobne nie som práve zanietený fanúšik podobnej muziky, nuž ani Gong sa u mňa v zbierke nevyskytuje práve masovo. Povedzme si otvorene, na tých ha-ha textoch zasa toľko nie je, aby za to udeľovali Nobelovu cenu za literatúru. A preto nemilosrdne vyseknem z trilógie posledný album You, ktorý práve počúvam, a niečo o ňom napíšem.
Kapela v tých časoch prechádzala personálnymi rošádami, Allen sa držal len preto, že prikvitol skvelý gitarista Hillage, aj tak však odišiel, aby sa predsa len vrátil na nahrávanie tohto albumu. A ešte pred vydaním opäť zmizol. Skupina dokonca krátko vystupovala pod názvom Paragong. Ale poďme k hudbe.
Je to zväčša meditatívna záležitosť, od pokojných rozprávkových šumov (Thoughts For Naught), cez najazzlé uťatosti (A P.H.P.'s Advice) a psychedelické space vnemy (Magick Mother Invocation), až po blízkovýchodné ezoterické fusion (Master Builder, vrchol albumu!). Koho to baví, ten sa bude oblizovať. Koho nie, ten by sa mal albumu vyhnúť oblúkom. Osobne uprednostňujem tú časť muziky, kde sa odfiltrujú šumy a žvásty a kapela sa venuje muzicírovaniu. Posledné dve desaťminútovky sú v tomto vďačné (druhá menej). Obzvlášť Hillage ma baví. A dosť ulietavam na base, ktorá vystúpi do popredia v repetitívnom rozmachu skladby A Sprinkling Of Clouds.
Kapela Gong sa akoby lúčila s jednou etapou existencie (psycho humor) a hľadela v ústrety novej (fusion). Pre mňa prívetivejšej, a preto album You beriem s rezervou. Pokiaľ nie ste psychedelici od prirodzenia a k jazzu máte blízko ako Donald Trump k ochrane životného prostredia, odporúčam vám zvážiť, či sa tiež nezachovať rezervovane. Ale ktovie, možno vám táto nekonvenčná muzika sadne.
» ostatní recenze alba Gong - You
» popis a diskografie skupiny Gong
Gong / Gazeuse (Pierre Moerlen's Gong) (1977)
Už na albume Shamal sa niekdajšia psychedelická veličina Gong počuteľne posunula k fusion, i keď si stále uchovala istú hravú uletenosť. Daevid Allen bol fuč a kapelníkom sa stal (ako to v 70. rokoch bývalo dobrým zvykom) bubeník Pierre Moerlen. Nečudo, že čoskoro sa kapela premenovala na Pierre Moerlen’s Gong. Album Gazeuse! však vyšiel ešte pod názvom Gong na sklonku roka 1976. Pravda, v Severnej Amerike ho premenovali na Expresso.
Podobne ako Soft Machine, aj Gong prešli od experimentu a psychedélii k čistokrvnému fusion. Okrem Moerlena nezostal v zostave z bývalých členov Gongu nikto. Najväčšie eso je samozrejme anglický virtuózny gitarista Allan Holdsworth, ale ani francúzska rytmická úderka Mireille Bauer (vibrafón, marimba, perkusie), Benoît Moerlen (vibrafón), Mino Cinelu (perkusie) a Francis Moze (bezpražcová basa, gong, piano, s Gongom spolupracoval už na albume Flying Teapot) nie je na zahodenie. Pripočítajte si k tomu saxofonistu a flautistu Didiera Malherbeho a máte v podstate ideálnu fusion kapelu.
Pravda, ideálnu z pohľadu rytmiky. Už úvodná kompozícia Expresso zvoní, zurčí, rytmizuje s vervou šamana z africkej savany. A ak si do meditačnej nálady pridáte tiahle stony Holdsworthovej gitary s jeho typickým rýchlostným exhibicionizmom, dostanete priam etalón sedemdesiatkového fusion. Tvrdá, až rocková smršť Night Illusion z autorskej dielne Allana Holdswortha sa síce po chvíľke prerodí do ďalšieho meditatívneho guru, každopádne je radosť počúvať tú zvonivú perkusijnú batériu pod neustálou gitarovou lavínou. A tá basa! Moze hral s inou uletenou francúzskou veličinou – Magma – nečudo, že nezaprie chuť experimentovať.
Všetko to však bola iba predohra k perkusijnej psychedelickej nirváne Perlocations. Dvojdielna skladba má desať minút a osobne ju považujem za vrchol albumu. Asi som zaujatý, ako bubeník si v nej hoviem, veď je v nej bubenícke sólo. A aké! Ba čo viac, vibrafón je kúzelný nástroj!
Shadows Of je Holdsworthova skladba Velvet Darkness, ktorú pôvodne nahral na svoj pirátsky debut Velvet Darkness (1976). Pirátsky preto, lebo ho vydavateľ vydal bez jeho vedomia, ba dokonca napriek jeho nesúhlasu. Aj preto Holdsworth uvádza ako svoj debut až album i.o.u. z roka 1982. Nič to, skladba je to tradičnejšia, ide o „normálne“ gitarové exhibičné fusion. Na nálade je pridáva aj fešná flauta. To Esnuria je ostrá a príjemne zhrnie všetky klady tohto albumu do jedného hrnca. Opäť si človek nemôže nevšímať rytmiku! Na záver sa pokocháme tvorbou basgitaristu Mozeho, jeho skladba Mireille je charakterizovaná zmenou nálady. Je to úplne tichá a jemná meditatívna záležitosť, pri ktorej by zaspal aj Al Pacino vo filme Insomnia.
Úprimne si myslím, že album Gazeuse! by nemal chýbať v zbierke nikomu, kto to s fusion myslí vážne. Jedna zo zapatrošených perál, som rád, že som sa k nej napokon dostal.
» ostatní recenze alba Gong - Gazeuse (Pierre Moerlen's Gong)
» popis a diskografie skupiny Gong
Cynic / Ascension Codes (2021)
První album Cynic, na němž chybí jak baskytarista Sean Malone, tak bubeník Sean Reinert. Oba jsou mrtví. Oba odešli náhle a jejich ztráta podobu alba, které autorsky vytvořil kytarista a zpěvák Paul Masvidal, do velké míry poznamenala. Pro mne byly Ascension Codes před pár měsíci prvním setkáním s tvorbou této novátorské a výjimečné skupiny. Zaujal mě obal s obrazem Martiny Hoffmann, dlouholeté životní partnerky výtvarníka Roberta Venosy, jehož tvorba zdobí předešlé desky Cynic. Hudba mi připadala stejným dílem éterická jako brutálně rozstřelená do prostoru - už jen to členění skladeb. Aniž bych o pozadí vzniku cokoli věděla, za odtažitým a chladným, strojově přesným provedením jsem vnímala velkou bolest, naléhavé volání.
Sean Reinert se rozhodl skupinu opustit krátce po vydání alba Kindly Bent To Free Us (2014) během turné k jeho podpoře. Bez konzultace s dlouholetými spoluhráči a kamarády (kořeny Cynic sahají do počátku 90. let) oznámil svůj odchod v médiích se zdůvodněním, že mu existence skupiny připadá neudržitelná, i čistě z hlediska obživy, a důsledky této situace jsou pro něj nezdravé. Sám to považoval za konec celé kapely - ohledně užívání názvu se následně vedly dlouhé spory, které vyřešila až intervence majitele labelu Season Of Mist. V lednu 2018 Cynic vydali singl Humanoid s novým bubeníkem Mattem Lynchem - mělo jít o první vlaštovku z nové desky. Matt Lynch je od té doby uváděn jako řádný člen skupiny a hraje i na přítomném albu.
V lednu 2020 Sean Reinert zemřel následkem prasklé aorty. V listopadu téhož roku pak Sean Malone neunesl tíhu pandemické izolace, která násobila jeho žal po ztrátě matky, o niž v posledních týdnech jejího života pečoval, a spáchal sebevraždu. "Myslel jsem, že jsem na řadě," říká k tomu s odstupem času Paul Masvidal. "Oba byli jako moji bratři, znali jsme se odjakživa. Neuměl jsem si představit, co budu bez nich. Při nahrávání Ascension Codes jsem se úplně rozložil a zase dal dohromady. Byla to nejtěžší věc, jakou jsem kdy podstoupil." Připadalo mu nemyslitelné pracovat s jiným baskytaristou, a tak basové linky vytváří přizvaný Dave Mackay (velký milovník analogových moogů) na syntezátoru.
Cynic patří ke skupinám, které vstoupily na scénu výrazným debutem. Album Focus v roce 1993 znamenalo zjevení - spojovalo extrémní technickou zručnost s neméně extrémním hudebním výrazem. Jde o kostku bujonu, kterou Cynic na dalších (vždy vzácných) albech ne snad ředili, ale zjemňovali a přetvářeli, prolínali hutnou zemitost vzdušnějšími střihy.
Ascension Codes vedle prvotiny působí díky výraznější melodičnosti a celkově vylehčenému soundu pomalu jako relaxační nahrávka. Album se rozvíjí nesmírně organicky a plyne s velkou samozřejmostí, pořád je to ale nářez. Hudba se blíží odnikud a odevšad, obklopuje posluchače vemlouvavými tóny a zase jej opouští, majestátní a netečná. Kratší "vesmírné" mezihry jsou údajně tvořeny binaurálními léčivými frekvencemi (odtud i ty podivné názvy) a mají skýtat jisté spočinutí v dramaticky zbrázděné zvukové krajině delších skladeb.
Paul Masvidal stále pracuje s hlasovým modulátorem, a tak jeho zpěv zní také jako z velké dálky, cize a málo zúčastněně. Zřetelnější tón získá snad jen ve skladbě Aurora (pro mě jeden z vrcholů desky), když zpívá: máš v hrobě klid, a já se tady s tím musím nějak vypořádat... Nejvýraznějším nositelem emocí jsou pro mě na albu trochu nezvykle bicí, které se zjevují v hustých trsech a působí až překotně a zalykavě. Někdy mě hudba zcela míjí, zní jen jako vytříbená kulisa. Jindy cítím, jak se ke mně blíží žhnoucí koule intenzivního prožitku, dotýká se mojí ochranné atmosféry, a zase je pryč.
Tato proměnlivost a neuchopitelnost je pro mě po několika desítkách poslechů nejvýraznějším rysem Ascension Codes. Je to deska o bolesti, která přes všechno upřímné úsilí a věnovaný čas ještě neuzrála. Bloudí mezi sférami, saje cizí otisky a pozvolna se proměňuje. Paul Masvidal v bookletu zcela vážně děkuje několika druhům vesmírných entit a album uzavírá velkolepým odhmotněním Diamond Light Body. Při otázkách na budoucnost působí nejistě - vše je prý mnohem jemnější a složitější, nelze se jen tak rozhodnout a něco udělat. Pak se ale rozpovídá o animovaném filmu, kterým by hudbu rád doprovodil. Se snímkem míní objíždět divadla, koncertní sály či planetária, místo tradičního živého turné. Fanoušci tak mohou doufat, že Cynic ještě neřekli poslední slovo.
» ostatní recenze alba Cynic - Ascension Codes
» popis a diskografie skupiny Cynic
Free / Chronicles (2005)
Čo sa týka Free, nemám čo predstierať. Je to skrátka moja kapela. Koluje mi v žilách spolu s krvou a nie je možné ju zo mňa vyextrahovať.
Paul Rodgers je jedným z najlepších rockových spevákov všetkých čias. Mám jeho „freeovsky“ zachrapčaný hlas veľmi rád. Paul Kossoff bol veľmi svojský fílingový gitarista. Prakticky nikto nikdy nehral a nehrá ako on. To isté sa dá povedať o basgitaristovi Andy Fraserovi. Hrať jednoducho, ale pritom originálne, to je veľké umenie. A to isté platí aj bubeníkovi. Simon Kirke povýšil jednoduché hranie na dokonalé umenie. Aké ľahké je pri imitovaní metronómu zabiť čokoľvek zaujímavé pri hre na bicie! Andy dokázal, že keď má človek ten správny cit, na počte nôt za sekundu a pridruženej polyrytmickej matematike nezáleží. Čo je však najpodstatnejšie, všetky štyri ingrediencie sa nebijú, ale dopĺňajú. Vo výsledku dostávame jedinečný blues rock, čosi na pomedzí blues a hard rocku, čosi, čo ma chytá za srdce a ja sa neznepokojujem, naopak! Takéto šelesty vítam!
Len, aby ste vedeli, v mojej zbierke chýba päťdisková krabica Songs Of Yesterday (2000). V tých dobách na prelome milénia bola pre mňa pridrahá a orientoval som sa na iné, neznáme kapely. Boli doby, kedy by som za ňu upísal dušu ľubovoľnému pokušiteľovi, dnes som zmierený s tým, že ju nezískam. A tak skupujem aspoň rôzne výberovky, kde sa nachádzajú veci, čo sa normálne na albumoch nevyskytujú. A preto mám aj dvojdiskový výber Chronicles.
Obsahuje tradičnú zmes skladieb zo všetkých albumov kapely (tu i tam je čosi netypické, Lying In The Sunshine, Easy On My Soul), ale v podstate nič neprekvapí, je to dostatočný výber. Čo ho v mojich očiach robí neoceniteľným, je béčková singlovka Sugar For Mr. Morrison a dve koncertné skladby – Trouble On Double Time a Crossroads. Samozrejme, aj My Brother Jake v stereo verzii stojí za zmienku. Všetky štyri boli vydané v zmienenom boxe, Sugar For Mr. Morrison aj ako bonus pri niektorých reedíciách albumu Free. Obzvlášť zaujímavé je počuť klasiku od Roberta Johnsona – Crossroads – na Kossoffa netradičné sólo, verzia od Creamu mala na neho isto vplyv.
Aj preto hodnotím tento výber ako výborný.
» ostatní recenze alba Free - Chronicles
» popis a diskografie skupiny Free
Cobham, Billy / Paradox (1996)
Paradox z roku 1996 není řadové studiové album bubeníka Billyho Cobhama, jak se to mnohde prezentuje. Je to projekt tria, složeného z kytaristy Billa Blickforda /USA/, dále pak z baskytaristy Wolfganga Schmitda /Německo/ a celé trio uzavírá kdo jiný než mistr Billy Cobham /původem Panama/.
Hudba projektu Paradox je ryze instrumentální, po všech stránkách technicky zvládnutá dokonale /tím mám na mysli samotné výkony hudebníků a i všech ostatních v zázemí/. Paradox není jen o vyjímečnosti jednotlivce nebo dvou hráčů. Tohle je projekt, na kterém se prezentují všichni tři hráči, tak aby vše dokonale ladilo a nepovyšovalo se něco nad něčím. A je to studio album, takže si nemyslím, že by se někdo chtěl z tohoto tria víc vypíchnout nad ostatní. Naprosto sladěná kompozice.
Tohle je poměrně kuriózní hudba. Už rytmická sekce se prezentuje ve slušné palební síle a připravuje dominantní základ pro neobvykle znějíc elektrickou kytaru Billa Blickforda. Blickfordova kytara zní docela drsně. Jsou v ní prvky jazzu, rocku, trochu blues. Celkově bych hudbu na tomto cd zařadil do škatulky fusion. Někomu ta hudba může přijít příliš sterilní, mě to ale nevadí. Cobham jako autor má dva záseky z devíti. Song Quadrant 4 je cover z jeho debutu Spectrum /1974/ a skladba Walking in Five je novinka, která se později objeví na albu Focused /1998/. Paradox má pokračování pod názvem Paradox - The First Second. Ale o tom někdy jindy. Hodnocení : Kdysi jsem dal ****z***** dnes bych umázl půl hvězdy. Tahle hudba nemusí sednout každému. Je pro posluchače, obdivující virtuozitu.
» ostatní recenze alba Cobham, Billy - Paradox
» popis a diskografie skupiny Cobham, Billy
A Foot In Coldwater / The Second Foot In Coldwater (1973)
Kanadská scéna z prvej polovice 70. rokov bola prekvapivo bohatá a pestrá. Čo sa týka priamočiareho prístupného hard rocku, našli by ste tu množstvo fajnových skupín (od Guess Who cez Bachman Turner Overdrive až po Sex). Priam etalónom je v tomto smere skupina A Foot In Coldwater. Dnes si pripomenieme jej druhý album The Second Food In Coldwater z roka 1973.
Na vrchole mojej zberateľskej mánie som sa o kapelu intenzívne zaujímal, ale práve tento album sa mi nepodarilo získať. Až v roku 2021 som ho našiel v regáli a odvtedy mu venujem sústredenú pozornosť.
Dvojdielna skladba Coming Is Love začína časťou Mose Into E a je to prekvapivo jemná inštrumentálna záležitosť. V podstate ide o vybrnkávanie gitary. Ale hlavná časť skladby, to je hard rock ako z partesu! Temný, tvrdý, pritom poslucháčsky vďačný. Tvrdých skladieb je tu však menej, ako by sa žiadalo (Suzy, How Much You Can Take). Album je pretkaný oddychovými melodickými kúskami, či už progresívnou country náladovkou So Long alebo baladami (Isn’t Love Unkind) In My Life a Love Is Coming. Niektoré skladby vo mne navodzujú dojem čohosi bohatého, vrstveného, priam progresívneho (Sailing Ships).
Toto je muzika, pri ktorej sa mi dobre relaxuje. A vám?
» ostatní recenze alba A Foot In Coldwater - The Second Foot In Coldwater
» popis a diskografie skupiny A Foot In Coldwater
Rolling Stones, The / Hackney Diamonds (2023)
Rolling Stones – Hackney Diamonds /2023
Polydor – 581 225-5, Rolling Stones Records – 581 225-5 CD, Album, Limited Edition, Stereo, Digipak
Nečakané sa stalo skutočnosťou, Stouni po smrti Charlieho Wattsa, vo vysokom veku ich členov, cca 80 rokov „spáchali“ ďalší radový album. A vyjadrili sa, že nekončia, pokiaľ budú žiť a vládať budú pokračovať! Tomu sa povie láska k hudbe, nakoľko ich nikto nemôže podozrievať, že ju robia pre peniaze! Album obsahuje 12 skladieb, na nahrávaní sa podieľali aj viacerí známi hudobníci, napríklad Paul McCarthney, Elton John, ich niekdajší basák Bill Wyman , v jednej skladbe si „zagágala“ aj Lady Gaga. Dve skladby si odbúchal aj dnes už nebohý Charlie Watts. Všetky piesne napísali Mick Jagger a Keith Richards, okrem prvých troch, kde prispel aj producent a hudobník Andrew Watt. Nuž, aký teda album je – nad očakávanie, výborný! Otvára ho skladba Angry. Riadne odviazaná a našťavená skladba, ako za mlada. Odpáli ju svieži rif , obsahuje pekné gitarové sóličko. V podobnom duchu sa nesie aj druhá skladba Get Close, v sóle sa však predstaví vkusný saxafón. Svoje miesto si našla aj pomalšia v štýle Angie, alebo Lady Jane Depending on You, pekná pesnička. Opäť nadupaná Bite My Head Off , skladba so skvelým nosným rifom, čo si budeme hovoriť, toto je Stouňácka parketa. Navyše sa troška odviazali gitaristi, podávajú si navzájom téma. Whole Wide World. Podobná skladba, avšak v pomalšom tempe s peknými sólami gitár, zase skvelý základný rif. Kam na ne chodia? Dreamy Skies je pomalšia, viacmenej akustická skladba, v hlavných úlohách slide gitary a nestarnúci Mick so spevom a fúkaciou harmonikou Mess It Up. Návrat k elektrikám, solídny priemer, bicie Charlie Watts Live by the Sword, bude niečo pre pamätníkov, Stouni sa zišli v starej zostave s Billyom Wymanom pri base, bicie stihol ešte nahrať Charlie Watts, za pianom Elton John. Zapadá do albumu bez problémov. Driving Me Too Hard, taký solídny priemer Stounov
Tell Me Straight. Tu sa mi trošku zdvihlo obočie. Pomalšiu skladbu spieva Keith Richards, pri všetkej úcte mi do kocepcie albumu nejak nesadol. Darmo Jagger je len jeden! Sweet Sounds of Heaven. Na toto som bol teda riadne zvedavý – Stouni a Gaga! Obavy boli zbytočné, zo spolupráce vzišla krásna bluesovka, možno najlepšia skladba na albume, krásne zaranžovaná dychová sekcia vygradovala záver albumu. No a ešte na záver pocta Muuddy Watersovi v jeho skladbe Rolling Stone Blues, zvuk nástrojov sa podarilo priblížiť tej dobe, znejú autenticky. Keď si zhrniem všetko dohromady, Rolling Stones nahrali veľmi dobrý album, plný života, šťavnatý, pohodový, až ležérny, tak ako skupina aj pôsobí na oko. Nikdy neohurovali fanúšikov virtuóznymi výkonmi, ale! Vedia napísať, nahrať, zaspievať a zaranžovať skvelú hudbu. Vymyslia skvelý rif a potom vystavajú na ňom celú skladbu. Za tie roky je ich neúrekom! Tak uvidíme, či „železné kamene“ ešte v budúcnosti niečo urobia pre potechu svojich fans P.S. Niekde som čítal, že Hackney Diamons je žargónový výraz pre vysypané sklo z rozbitého okna na ukradnutom aute, v niektorej londýnskej štvrti! Moje hodnotenie 4****
» ostatní recenze alba Rolling Stones, The - Hackney Diamonds
» popis a diskografie skupiny Rolling Stones, The
![Rolling Stones, The - Got Live if You Want It! [US live] cover](graphx/covers/8758.jpg)
Rolling Stones, The / Got Live if You Want It! [US live] (1966)
Ještě včera, nic zlého netuše, jsem chtěl napsat stručnou recenzi tohoto živáku. Fascinovala mě zdánlivá autentičnost záznamu koncertu, s pišticími fanynkami, i výběr skladeb, které mám skoro všechny rád (snad s výjimkou Fortune Teller). Měl jsem to naposlouchané v původní mono verzi, ačkoli již v době vydání existovala i stereo verze, ale tu jsem nikdy neměl. Zvukově se mi to (krom pro mě nezvyklého mono – i staré Beatles jsem měl vždy ve stereu) vlastně líbilo – na tu dobu byly víc slyšet basy, ačkoli výšky tam byly též. Stouni měli obrovský rockový drive. Ačkoli je technicky vzato podle odborníků zvuk nahrávek ubohý, mně to nevadilo, užíval jsem si to, a dávám té nahrávce 5*. Tato v zásadě původní verze LP je též (jako jediná tam) dostupná na Spotify.
No, a dnes jsem si poslechl CD, mnou zakoupené koncem r. 2002, a nestačil jsem se divit. Stejný track list, ale pak už jako by to byla 2 různá LP. Uvědomil jsem si, že jsem si ho asi za těch 21 let vlastnictví asi nikdy nepustil. Je taky mono- (to mě asi ani nenapadlo řešit při koupi remasteru z r. 2002). Vstřebávám to a snažím se přijít na kloub tomu, proč to tak je.
Od začátku záměr natočit živák provázely obtíže a zmatky. Pouze v Británii vyšel koncertní záznam Got Live If You Want It! na EP v r. 1965. EP mělo sice stejný název, ale jiný obal, a obsahovalo 6 naprosto odlišných nahrávek (a krom jediné i zcela odlišných písní), než hodnocené LP. Producent a manažer Oldham prosadil, aby byl i v USA vydán živák. Měl to být záznam z koncertu v londýnské Royal Albert Hall. Jenže, nepovedlo se, koncert 23.9.66 byl po pár minutách přerušen, neboť na jeviště vylezly fanynky a obtěžovaly Jaggera natolik, že nešlo pokračovat. V Albert Hall se následně zakázaly koncerty pop music.
Na album se tedy použily nahrávky dalších koncertů, a sice z Městské haly v Newcastlu z 1.10.66 (zde úvodní slovo a představení kapely Long Johna Baldryho, a stopy A1, A2, B1 a B2), a z Colston Hall v Bristolu ze 7.10.66 (stopy A3, A4, B5, B6). Nicméně na všech remasterovaných vydáních od roku 2002 byla stopa A1 z Newcastlu nahrazena tou z Bristolu. Neví se, zda stopy B3 a B4 byly nahrány v rozmezí 5.-18.3.65 v londýnském divadle Regal, nebo v divadle Palace v Manchesteru, nebo v Empire Theatre v Liverpoolu. Jelikož použitelného materiálu bylo málo, byly přidány ještě 2 studiové nahrávky (jedna z Hollywoodu, druhá z Londýna – stopy A5 a A6). Na ty byly pak přidány zvuky publika, aby zapadly do alba. Navíc, některé živě nahrané stopy (A3, B4, B5, B6) prošly zvukovými úpravami v londýnských studiích. Podle Billa Wymana snad jediná stopa ponechaná zcela beze změn je A4. Nicméně originální LP se prodávalo s poznámkami, že bylo nahráno v Albert Hall.
Nahrávací technika půle 60. let nebyla na podobné nahrávky s ječícím publikem připravena. Nahrávalo se přes mikrofony, zavěšené z balkónů divadel. Proto pak hráli Stones víc nahlas, aby přebili ten jekot.
Při přípravě remasteru (nevím, kdy se to stalo prvně, rozhodně tomu tak je na mém CD z r. 2002) chtěli zvuk „očistit“, mj. např. dát pryč ty přidané jekoty publika na studiových nahrávkách. Zároveň ale potlačili i ten jekot i z živých nahrávek. Povedlo se jim to tak dokonale, že skoro nepoznáte, že jde o živák, CD zní spíš jako jakési alternativní studiové nahrávky. Záměna verzí nahrávky Under My Thumb (A1) byla spojená i s odstřižením úvodního slova Long John Baldryho. Zvuk tohoto mono CD (existuje i ve stereu) je sice čistší, ale je najednou studený, ani na něm skoro nepoznávám, že základy nahrávek by mohly být totožné s tím Get Live…, jaké jsem znal z dřívějška. Celkově jde o dost šílený počin, znovu bych toto CD jistě nekoupil. A hodnotil maximálně 3*. Vyhledávání možnosti koupit dnes obtížně dostupné CD s původním zvukem, vydaného v 90. letech ve stereu, by bylo asi časově náročné a nákladné, tak jsem to vzdal.
» ostatní recenze alba Rolling Stones, The - Got Live if You Want It! [US live]
» popis a diskografie skupiny Rolling Stones, The